Zamýšľam sa nad odkazom, ktorý zanechám v tomto článku. Sám neviem, či práve niekto konkrétny trošku pochopí a nájde v tom niečo, čo sa budem snažiť v nasledujúcich riadkoch jednoducho a priamo naznačiť. Pokiaľ sa náhodou v niečom z toho nájdete, nebudem sa ospravedlňovať ani nikomu vysvetľovať, či som tým myslel jeho alebo nie.

Všetko, čo budete v nasledujúcich riadkoch čítať je len o mojom pohľade na kompromisy a ich „tvár“, ktorú som mal možnosť rokmi postretnúť.

Kde začať priatelia? Tak skúsim vo všeobecnosti. Človek je spoločenský tvor. Toto krédo je každému prirodzené jasné, ako nádych, či výdych. Pokiaľ nazriem za to, čo nás vskutku spája, začnem mať zvláštny pocit.

Ako dieťa som sa hrával na pieskovisku, kde sa chodievali hrať aj iné deti z okolia, kde som vyrastal a žil. Zaujímavé bolo práve naše prejavovanie sa pri hre na pieskovisku. Začal som si stavať „domčeky“, ktoré som si vyrábal tak, že som si do kýblika dával piesok a následne som si ho vyklápal. Následným usporiadaním takýchto kvázi domčekov som si vytváral ako by malé mestečko. Po chvíli prišlo na pieskovisko iné dieťa, ktoré mi zničilo všetko, čo som si budoval. Bol som smutný, no napriek tomu všetkému, keď ma tak neverbálne požiadalo, či mu potom všetkom požičiam svoj kýblik, či lopatku, tak som mu ju bez váhania dal. Tu niekde som pociťoval vedome po prvý krát zvláštny pocit smútku, viny a hnevu zmiešaného do ústupku, ktorý akoby vznikol zo strachu a pocitu slabosti voči „ničivej sile“ druhého dieťaťa, ktoré prišlo na pieskovisko.
Toto dieťa sa chvíľu bavilo s mojimi hračkami a po pár minútach ich odhodilo do pieskoviska späť a utekalo sa hrať inam, tuším, že na preliezky.

Ja som si svoje hračky zobral a začal som si budovať znova svoje domčeky a neskôr sa ku mne pridalo nejaké ďalšie, mne neznáme dieťa, ktoré však malo opačný záujem ako to predošlé a rozhodlo sa mi pomáhať. Tak sme spolu stavali domčeky a tešili sme sa.

Čo teraz vy? Za ktoré z tých dvoch detí sa považujete? Ste len tí, ktorí potrebujú zlatý podnos, či tácku, na ktorej sa niečo ligoce aby som potešil Vaše egá? Túžite len potom niečo dosiahnuť a je jedno, či ide o prácu, úspech, či iné radosti a túžby? Nech sa páči. Nalievajte mi pokojne do pohára Vaše nekalé víno a ja ho budem s radosťou piť a tváriť sa ako mi chutí a aký ste úžasní. Ak sa však pozastavujete nad tou druhou vyššie uvedenou variantov postoja, budem rád, ak nájdete s niekým v živote spoločného cieľa a dopredu Vám napíšem, že ak nájdete čoby aspoň len jedného jediného, môžete si gratulovať, budete mať šťastie. Ja som to šťastie ako ste vyššie čítali už postretol a nie len vtedy. Dodnes neviem meno toho chlapca z pieskoviska, ako žije, či ešte vôbec žije prípadne kde žije a ani toho prvého, ktorý mi všetko zničil. Verte, že dnes poznám už mená, ktoré som postretol a zanechali vo mne oba vyššie uvedené póly v rôznych životných situáciách. Pamäť ma neklame a výhoda nedania najavo svojich spomienok, ktoré ležia niekde hlboko v archívoch pamäti sa znenazdajky vynoria, či už len na moment, pri stretnutí s ľuďmi týchto dvoch pólov, či vzplanú ako spomienky na skúšky, skúsenosti, či iné prežitky života hodné vďaky za to, čo som s nimi ako ľuďmi prežil,

Názov dnešnej úvahy sa nesie v duchu kompromisov. Na margo tejto témy môžem konštatovať, že môžeme byť všetci radi. Aj vy, aj ja. Prečo? Pretože niekto alebo niektorí sú zatiaľ k ľudstvu zhovievaví ponechávajú si čas.
Verte, či áno, mnoho z tých, ktorým slovo kompromis nič nehovorí tu bdejú, žijú medzi nami a v tichosti sledujú vývoj diania. Myslím, že táto myšlienka nie je žiadnou novinkou, či niečím nad čím strácať čas. A tu je to! Prvý kompromis, omylnosť a určité podceňovanie.

Informácie prijímané nie vždy znamenajú aj informácie prežité, či uvedomelé. Väčšine z nás stačí len v dnešnej dobe efekt. Pozrime okolo seba, čo všetko je len o efekte. Dokonca aj pohľad na bytie ako také. Keby nebolo kompromisov, už tu máme nadvládu s priamou, či nepriamou diktatúrou. Vďaka kompromisom možno jestvuje pojem známy pod slovom sloboda. Začínam však čím viac starnem pociťovať, že tento relatívny pojem sa bude v nasledujúcich rokoch stávať len zabudnutou raritou pre naivných a zasnívaných spáčov.

Stále sa mi pripomína to pieskovisko a tie deti v ňom, stále pociťujem to isté, či cestou do práce, či v práci, či v obchode s čokoládou, či v kaviarni, či v kine, či stretnutí po 20 rokoch so spolužiakmi. Všetko je to o efekte. Každý sa snaží za každú cenu byť niekým, či niečím, no málokto je však skutočne aj tým, za koho sa vydáva a tak predstierame všetci kompromisy a „požičiavame si kýbliky s lopatkami“ a hráme sa na kamarátov, spolužiakov, priateľov, manželov, rodičov, starých rodičov atď. je to omyl.

Skutočná realita sa odzrkadľuje rokmi a časom a až pri zostarnutí, a to nie každý možno pochopí tých pár cenných momentov života. Pozrie sa späť a uvidí maličkosti, uvidí svoje prvé kroky, svoje prvé slová, ktoré povedal, svoje prvé detské hry, napr. v pieskovisku, uvidí svoje vlastne dospievanie, pubertu, prvé lásky, prvé konflikty ale aj úspechy, rodinu, deti atď. no napokon sa bude stále len cítiť ako na pieskovisku, kde budoval dlho svoje domčeky a mestá, ktoré mu po tej celej námahe behom niekoľkých sekúnd niekto kompletne pretvoril na púšť a s chladom oceána si dotyčný podišiel s úsmevom hrať jednu z ďalších zaujímavých hier.

Tu niekde by mohol byť pekný koniec tohto článku. No žiaľ, nevyvediem nikoho z omylu a budem ešte predsa len pokračovať. Zaobalenia žánru „happy end“ si môžeme odložiť na poličku ako keď si pozriete nejaký hollywoodsky blast prifarbený o ilúzie ideálov fikcií posplietaných len pre udržanie pokoja v duši. Áno, radšej nech je to tak, ako by sa malo trištvrte planéty zložiť z toho, v akej realite dennodenne okrem toho blastu žijú.
Aký by bol však svet, keby predsa len tých kompromisov nebolo a mnohí by boli nútení prijímať názory vlády, ktorá by riadila akoby jeden svet? Pre niekoho nereálny a pre niekoho možno dávny, či naopak práve reálny a jediný sen pre ktorý sa oplatí v skutočnosti žiť. V tichu sa smejem, keď niekomu preletia hlavou myšlienky na A.Hitlera, či iných princov, ktorí sa pokúšali o dané pohľady na svet. Dnes tomu nie je inak, ale zjednotenú Európu, prípadne možnú, plánovanú zjednotenú Ameriku asi málokto bude považovať za jeden z krokov k niečomu obdobnému.

Žijeme v demokratickom svete, že vraj s možnosťou slobodného prejavu. Áno, aj tak sa dá opísať to, čo okolo seba vidíme. Mňa však teší ten fenomén toho, že každý má právo, každý môže povedať, čo len chce. Kde sa však podela váha názorov a akceptovanie sa navzájom. Koľkokrát sa stretávam práve s fenoménom, že málokto dokáže počúvať druhého. Každý začal žiť svoj vlastný svet a pritom mu uniká práve mnoho tých ďalších, ktoré má možnosť každý prebádať, avšak načo, keď mi postačí to, že budem úspešný a každý ma bude zato chváliť, lebo si dovolím to, čo iní nie a to je jedno kolegovia, či píšem o fyzickom, bežnom živote, či o tom magickom. Je to tak, je to realita, v ktorej žijeme. Ale niekde som čítal, či počul, že hodinky tykajú pomalí, ale isto.

Som vďačný zato, že celosvetovému odpadu začína pomaly ale isto odbíjať posledná hodina a ľudstvo sa bude meniť. O tom, či si budeme podávať kýblik s lopatkou alebo ničiť domy, či mestá ako z piesku ukáže sám čas.

Doba kompromisov však pretrvá naďalej aspoň dovtedy, kedy sa naučíme aj brániť to, čo spoločne vybudujeme a nie sa len nečinne prihliadať v ilúzií nevinnosti na ničenie toho čo sme tak dlho, a v niektorých prípadoch toľko životov snažili vybudovať a zachrániť i za cenu vysokých obetí v rôznej podobe.