Tam niekde v hlbinách, za horizontom snov, za hranicami smrti, a pritom nie až tak vzdialený od života, si bdiem. Som mŕtvy alebo živý? A čo keď som už dávno mŕtvy a pritom som živý, len som si nie vedomý svojej kontinuálnej smrti v ktorej sa vždy a znova zrodím nevedomý a sám?

Píšeš knihu života a pritom, ani len netušíš ako Ti je smrť blízka. Počuješ môj trasúci sa hlas a máš strach, že odchádzam a pritom som ani len nezakopol o prah dverí a neprekročil hranicu živých, pretože dávam času na čas. Nebolo to tak dávno, i keď v našom prípade ťažko určiť ohraničenie času, vzhľadom na druhú otázku tohto textu. 

Čítajúc, vtedy v tom čase, akoby cudzími očami, vlastnoručne písané texty človeka, ktorý písal veľmi zvláštne myšlienky o tom, že nie je, tým kým je, pretože sa cíti ako kameň, voda, či kus stromu a bol, je i bude vo všetkom. Blázon, mohol rovno napísať, že sa cítil ako mŕtvola v rozklade, pretože jeho vedomie, v istej forme rozkladu, bolo už dlhšiu dobu.

Ako roky ubiehali, pociťoval sily ktorým absolutne nerozumel a mnohé odtiene ich intenzity a pôvodu, spoznáva postupne dodnes. Predstav si pustovníka, niekoho, kto je schopný byť v istom momente tak slabý a bezvýznamný, až v tom stave úplne spopolnie a opäť povstane, pretože má schopnosť a danosť padnúť na úplne dno seba samého, zároveň povstať a byť ešte silnejší, skrz jemu vlastné slabosti, ktoré ho postretnú. Má totiž zvláštny, jeden z darov, ktorý prijal ako daň alebo kliatbu? 

Ťažko povedať, ako je to so vzájomným prepojením týchto dvoch tvorov, ktorí sa vzájomne posilňujú i oslabujú súčasne a musia držať predovšetkým vzájomnú rovnováhu a byť v tom obaja excelentne presní. Nemysli si, že ide o rovnováhu jedného voči druhému, nie nejde. Ide o každého osobitnú vnútronú rovnováhu, ktorú jeden vyvažuje na strane smrti vo vzťahu k životu a druhý presne opačne, avšak niekde na pomedzí, dochádza k ich stretom.

Preto tie dlhosiahlé historky presahujúce priestor a čas. Preto tie pády na fyzickej úrovni jedného, či časté zmeny u druhého v dôsledku hľadania kľúča, ktorý má už dávno v sebe. A ten prvý, ktorý bol na prvpočiatku s pamäťou siahajúcou do nekonečných diaľav vesmíru už dávno svoje dvere otvoril. Načo je vlastne potrebný nejaký kľúč? To sú tie tajomstvá.

Ich životy sú si v niečom veľmi podobné a pritom je každý z nich úplne iný. Slovami klasika tohto príbehu: “Čo keď sú v istom vesmíre slnečnej sústavy vlastne obaja, ako aj mnohí iní úplne jedno a to isté?”

Pôvodní mágovia.