Donatien si ostatné dni moc neoddýchol. Veľa myšlienok mu uháňalo jeho mysľou. Cítil sa ako splašený čierny kôň, ktorý vrhá svoj tmavý tieň nad celým Francúzkom a nevie si pomôcť. Claude, ktorý ho sprevádzal, pokojne kráčal vedľa neho a užíval si krásy záhrady.

“Vieš drahý Donatien, prečo vznikajú na tomto svete vojny?”, opýtal sa Claude. Donatien sa zamyslel: “Vojny, drahý Claude vznikajú za cieľom upevnenia si moci a ovládnutia čo najväčšej časti sveta, ktorú si vždy potrebuje niekto podmaniť, ovládnúť a zotročiť.”. Claude sa pozrel na záhon divokých ruží a odpovedal: “Áno, alternatíva, ktorú si opísal je logická. Ver mi, drahý priateľu, že veľa rokov som pozoroval fragmenty z ktorých povstáva moc a môžem ťa ubezpečiť, že v mnohých ohľadoch ide predovšetkým o strach.”. “Strach??!!!”, zopakoval Donatien. “Áno, jedná sa o strach zo smrti a konca príbehov rodinných ság, ktoré obsahujú samozrejme aj mocenské, aj geopolitické dôvody. Najsmutnejšie na tom je, že nás sa to absolutne netýka a toľkých z nás to tak trápi. Napríklad si zoberme príklad teba, drahý Donatien.”, prehovoril so smiechom Claude. “Ako to myslíš, Claude? Je azda niečo smiešne na mojich úvach? Áno, odkedy som sem prišiel a pochoval ťa zaživa, dejú sa mi zvláštne situácie a cítim sa deň, čo deň zvláštnejšie. Nehovoriac o snoch, ktoré ma pri návrate do reality sprevádzajú v podobe tajuplných symbolov, ktoré mi vôbec nedávajú zmysel. Prečo sa nás vôbec netýkajú mocenské témy? Často pracujeme s vôľou, silou a mocou iných paralelných svetov a teraz hovoríš, ako keby táto téma išlo mimo nás? Vieš mi to prosím objasniť, drahý Claude?”

“Donatien, ľudký život je krátky ako zlomené steblo trávy a krehký ako lupienok ruže, prečo by som sa trápil ich mocenským životom o ktorý vždy tak usilovne bojujú a napokon všetci skončia na smetisku dejín? Myslíš si, že kráľ Slnko skončí inak? Bude to opäť len matná spomienka na isté obdobie z ktorého si beztak málokto čo to zapamätá. Vieš prečo? Pretože kolektívne vedomie má aj svoju kolektívnu pamäť ale na tú sa viaže aj predpoklad čiastočnej stráty kolektívného vedomia a a tým aj jeho pamäti. Napokon práve kolektívne vedomie a obnovenie pamäti častokrát, ruka v ruke sú jednou stranou rovnováhy tohto sveta ale potom, ako vidíme, po čase aj tak príde k moci zabudnutie. A potom sme tu my. Tí, ktorí si pamätajú niekedy viac ako by bolo potrebné. Je to preto, drahý Donatien, lebo žijeme mimo svet ľudí, aj keď sme súčasťou ich prítomnosti. Ja osobne, drahý priateľu mám úplne iné starosti, ako riešiť kráľovský dvor. Kráľ Slnko je totiž už v mojom svete dávno mŕtvy. A prepáč, nehce sa mi trápiť jeho životom, keďže viem, čo bude následovať.”. Claude dohovoril a Donatien zostal prekvapený so slovami: ”Aký význam ma potom život mága, keď podľa toho o čom hovoríme už hodnú chvíľu pri predpoklade dostatočných  skúseností a schopností už vie skôr ako v skutočnosti nastanú?”. Claude si pri tomto momente zaspomínal a na chvíľu zastavil v tomto deji príbehu čas…

Písal sa rok 1780. Bol letný večer a istý Jacques sedel pod stromom a zamýšľal sa nad odsekom textu knihy, ktorý práve dočítal. V diaľke, na poľnej ceste zazrel dve siluety smerujúce smerom k nemu, ktoré sa postupne pretvárali do jasnejších kontúr, črtov postáv v ktorých spoznával Claude spoločne s jeho dobrým priateľom Jeanom. 

Jacques sa postavil, odtrhol zo stromu list a založil ho medzi stránky knihy, ktoré mal rozčítané. Obom priateľom následne podal ruku a zvítali sa. Po uvítaní sa rozhodli, že budú sedieť pod stromom spoločne. Jeana zaujala kniha, ktoru mal rozčítanu Jacques. Opýtal sa ho, či si ju môže pozrieť, na čo mu veľmi jasne, s pokojom v hlase Jacques odvetil, ze nie. Claude paradoxne mlčal a i napriek svoju záujmu, neprehovoril. Jeanova zvedavosť bola neskrotná, tak sa opýtal: “Môžeš nám aspoň niečo o tej knihe povedať, vážený Jacques?”. Jacques sa na oboch mužov pozrel a prehovoril: “Táto kniha je poslednou časťou trilógie, ktorá je postavená z časi na magicko-metafizickom základe a presahuje hranice našich doterajších možností vedomia. Jej čítaním postupne, cielne a tajomne dochádza k istému uvoľňovaniu oboch hemisfér mozgu a ich vzájonému zlúčeniu v jeden celok, ktorý na konci nie je ani v rovnováhe, ani v chaose, skrátka a jednoducho je. Texty obsahuju všetky, opakujem vám obom ešte raz a dôsledne všetky etapy života človeka. Od narodenia po smrť, všetky. Každú jednu delí na kapitoly a postupne otvára na jednej strane to, čo je ukryté pred narodením a zároveň na druhej to, čo je ukryté po smrti. Zváštnosťou tejto knihy je, že sa jedná o veľmi starý text, ktorý podľa mojej intuície a predovšetkým znalostí nadväzuje na Druidov a ich poznatky. Pri čítaní je zaujimavé, že nie čítaním a predstavivosťou vnímam obsah, ktorý mi otvára vyššie vedomie skrze spomenuté hemisféry mozgu ale je to oveľa zložitejšie. Túto knihu, keď som dostal od jedného s predstavených našej lóže, tak ma upozornil ešte predtým ako mi ju podal, že táto kniha je špecifická a má veľmi tajomnú a pozoruhodnú silu, pretože každý ju vníma úplne inak ale všetci, ktorí ju raz dostali do rúk majú predsalen niečo spoločné. Každý, kto ju od niekoho dostal, tak ju mal za úlohu po dočítaní odovdať ako dar niekomu ďalšiemu, ktorý ju dostal za rovnakých okolností s rovnakou podmienkou. Táto kniha, ako som už spomenul, je jednou z trilógie a celkovo viem len o troch výtlačkoch z každého jedného diela trilógie. Autor, ktorého pôvod je anglický sa vraj zámerne  pod dopísaní rozhodol a povolil vydať presne stanovený počet kníh, čiže spolu deväť kníh. Dodnes kolujú svetom a preto som veľmi ostražitý, drahý Jean, komu ju pri najbližšej príležitosti odovzdám. Jednoducho sú knihy a sú iné knihy, ktoré nepatria každému a táto je pra mňa veľkou alchýmiou a záhadou. A viete čo je ešte zaujímavé. Spomenul som, že po dočítaní je potrebné ju darovať niekomu ďalšiemu. Môj predchodca ma dôsledne upozornil, že dočítanie neznamená prečítanie knihy po poslednú stranu, ale dočítanie znamená zjavenie istej bytosti, ktorá poukáže na symbol, ktorým následne každý jeden z čítajúcich má možnosť prekročiť hranice tohto sveta tak, že sa má možnosť bezpečne a pod ochranou vyšších svetov vrátiť s plným vedomím späť bez stráty zdravia alebo iného zásadného poškodenia psychiky. Pre mňa bola táto informácia absolútne nepochopiteľná, pretože už som čítal všeličo, rôzne magické knihy a texty, ktoré obsahovali aj konkrétne techniky ale toto som ešte nikdy od nikoho nepočul. Veľmi zvláštne, nemyslíte?”. Jean s Claudom na seba pozreli a nechápavo mykli plecami nad ich vlastnou bezmocnosťou uchopiť pointu tejto prazvláštnej knihy. Jacques s vážnym pohľadom sťaby kazateľa pokračoval ďalej: “Som pri posledných kapitolách textu tejto knihý a to ju mam prepožičanú už tretím rokom. Cítim, že mnohé sa za ten čas zmenilo, ale napriek všetkému niečo predsa len zostalo rovnake ako predtým a stalo sa to ešte inténzívnejším. Viem, že počas čítania som pocítil, že táto kniha má úple opačný sled vnemu. Skúsim vám to vysvetliť inak. Predstavte si, že čítate knihu s konkrétným obsahom, ktorý sa zdá na prvý pohľad vcelku uchopiteľným a nie až tak zložitým. Prvý zlom som pocítil potom ako som ju dostal do rúk. Cítil som veľmi zvláštnu ťažobu a zároveň postupné uvolnenie, ktoré sa menilo na svojskú formu ľahkosti. Druhý zlom nastal, keď som si po približne siedmej kapitole začal uvedomovať, že som do textu knihy tak zahĺbený, že som sa ocitol v poznatku uvedomelého pocitu, že skrze knihu čítam cez text seba. Jednoducho som mal pocit akoby tá kniha číta mňa a nie ja knihu. Skrátka šialená myšlienka a až postune som si začal uvedomovať jej magickú silu v tom, že keď  sme pri napríklad v časti postupu pri hypnóze zaujali všetkú koncentráciu na vnímanie a uvolnenie tela, tu v tomto prípade som si plne uvedomil, že som postupne a kontinuálne uvádzaný do hypnózy, skrze čítaný text až sa nakoniec ocitnem, obrazne povedané, na druhej strane v podobe knihy, ktorú držím v rukách vedomí si jej prirodzeného obsahu ako keď dýcham a na druhej strane vnímam opäť seba ako adepta tajných náuk, hľadajúceho, učňa, ktorý báda v sebe samom a číta sám seba a pritom len fyzicky vzaté očami čítam riadky textu knihy, ktorú držím v rukách. A tak sa čím ďalej, tým viac zamýšľam, aký človek bol schopný vytvoriť a sformulovať takto magický text, ktorý dokáže čitateľa prenášať časom a priestorom poznatkov v samom sebe z rôzných uhlov pohľadom za predpokladu, že sa mu časom zjavý bytosť iných svetov, ktorá ho bezpečne prevedie na druhú stranu a späť? Už len samotné čítanie je pre mňa takým abstraktným, že si v tejto chvíli začínam myslieť, že až s miernou obavou sa obávam konca v podobe poslednej vety alebo skôr myšlienky, ktorá je neohraničená koncom knihy a tá následne povolá tú prazvláštnu bytosť.”. Claude bol veľmi zaujatý rozprávaním jeho učiteľa Jacquesa. Jean pochopil, že zvedavosť v živote človeka je síce pekná ale toto bolo za hranicami, ktoré boli veľmi ďaleko od jeho vtedajšieho prahu domu.

Slnko žiarilo tak jasne, že Claude pocítil ako ho niekto drží za rameno a mierne s ním kýve. “Claude, pre pána drahý Claude oslepneš!”, Claude pocítil prinavrátenie svojich vnemov a uvedomil si, že jeho myšlienka  ho odviedla príliš ďaleko od reality v ktorej sa v danom momente nachádzal. Donatien celý nesvoj, nevedel pochopiť ako je možné, že Claude sa v istom momente, pri prechádzke záhradou zahľadel na okamih do žiariaceho slnka. Bola to len chvíľa ale Claude sa cítil, že čas, ktorý na moment zastavil, trval v jeho spomienke niekoľko hodín. Donatien sa postupne upokojil a navrhol, aby sa vrátili späť do hradu s tým, že naliehal, že bude musieť odísť čoskoro preč, pretože ho čakajú ďalšie povinnosti. Claude ho chytil sa ruku a potichu, šepotom mu prehovoril do ucha:”Veľkým tajomstvom a kľúčom je tretí list.”.

Donatien, držiac Clauda za ruku, pridal do kroku. Áno, výmena držania rúk nastala počas tohto úseku deja s absolutnou prirodzenosťou. Prešli chodníkom ku schodisku späť do zadnej foyer, kde Dotanien objal Clauda, poďakoval mu a utekal hore schodami do komnaty aby si urýchlene pobalil svoje veci a písomnosti. Po veľmi rýchlom zbalení potrebných vecí sa ešte cestou stavil u Claude v pracovni. Claude sedel za svojim pracovým stolom a niečo písal. Po dopísaní a podpísaní list zapečatil a podal ho Donatienovi s odkazom aby list odovzdal s pozdravovom Althotasovi. Donatien list prijal s pokorou a na meno Althotas nejak zvláštne neragoval. Ako odchádzal, tak ho ešte Claude zastavil so slovami: “Stoj! Donatien, priateľ môj, takmer by som na niečo zabudol. Ešte niečo tu pre teba mám!.”. Donatien sa prekvapene otočil pred prahom dverí, smerujúc von z pracovne a prekvapene pozrel na Clauda. Ten pristúpil ku svojej knižnici a vybral z nej knihu, ktorú podaroval jeho priateľovi so slovami:”Toto je prvá kniha zo spomínanej trilógie, je to kniha štvorca, ktorá hovorí o našich základoch, o tom, kto sme a kam smerujem počas fyzických životov. Nemusíš sa obávať záhadnej bytosti z iných svetov, ani tajomného kľúča, všetko príchádza postupne pri dočítaní ďalších dvoch následujúcich dielov. Keď ju dočítaš, už mi ju prosím nevráť, ale daruj ju niekomu, aj keby to trvalo roky, komu uznáš v danom čase za vhodné.”. Donatien prijal knihu a pozrel na Claude s pokorou a vďačnosťou. Potom sa spoločne vydali na nádvorie, kde ich čakal služobník Joseph, ktorý pripravil pre Donatiena jeho osedlaného, čierneho koňa, pripraveného na ďalšiu cestu za dobrodrúžstvami tohto záhadného kruhu ľudí. Rozlúčili sa, Donatien nasadol na koňa a spoločne odcválali naprieč noci svetom. Donatien cestou na koni premýšľal nad tým, čo mu Claude povedal pri darovaní knihy: “Nemusíš sa obávať záhadnej bytosti z iných svetov, ani tajomného kľúča, všetko príchádza postupne pri čítaní ďalších dvoch dielov.”. “Zvláštne, o tom sme ale predsa nehovorili.”, dodal sám pre seba Donatien a ponoril sa spoločne s jeho dôverným štovrnohým spoločníkom do hlbokej tmy noci.