Donatien sa po veľmi zvláštnych snoch a náročnej noci pozeral na Claudea ako na zjavenie z iného sveta. Mierne nesvoj, sa postavil z kresla a sledoval Claudea, ktorý mu naznačil aby ho následoval smerom von z pracovne. Kráčali spolu po schodoch do dolnej časti hradu, odtiaľ dlhou chodbou, smerom do jedálne. Pri vstupe ich už čakal služobník Jozeph, ktorý im pripravil na jedálenskom stole štedré raňajky.

Počas raňajok Donatien premýšľal nad tým, čo sa mu tú noc prisnilo. Claude si odtrhol kus z bochíku a pozrel sa na zamysleného Donatiena. “Mal si azda náročnú noc, drahý priateľ?”, opýtal sa Claude. Donatien sa pousmial a odvetil: “Drahý Claude, mal som veľmi zvláštnu noc. Mám pocity, ktoré si doteraz neviem vysvetliť. Cítim sa ako keby som sa počas snenia nachádzal v rôzných svetoch, ktoré sa vzájomne preplietali a zároveň miešali s realitou, ktorú prežívame. Avšak veľmi ma zaujala jedna vec. V snoch som sa postretol s myšlienkami okolo snového vedomia. Počul si už niekedy o niečom takom?”. Claude si odpil z čaše vína aby zapil sústo jedla a mohol prehovoriť. “Donatien, vedomé snenie je niečo podobné ako astrálne cestovanie. To si mal na mysli?”, opýtal sa Claude. 

“Nie, nemyslím vedomé snenie, ani astálne cestovanie. Skôr ma zaujala myšlienka toho, že keď snívame a prežívame sny, tak ich vnímame inak, nie sme bdelý ale zárovneň vnímame, keď sme súčasťou sna, preto snové vedomie. Otázkou mi blúdi myšlienka, že pokiaľ by bola pravda, že naša duša alebo ako som voľakedy čítal v múdrych knihách, snové telo bolo skutočné, tak potom by mohlo byť skutočné aj snové vedomie. Totiž počas snov o ktorých Ti porozprávam sa mi stala zaujimavá skutočnosť a to, že som pociťoval prítomnosť sily pri ktorej som mal pocit, že vytvára sny a moje vnímanie ich realít je vytvárané touto silou. Určite, nepochybujem o teórií toho, že jediný, kto vytvára sny je sám človek, ale toto bolo úplne niečo iné. Bol som si veľmi dobre vedomí seba samého a pritom som vedel, že som v sne ale napriek všetkému som vnímal, že nebol som v tom len sám.” Claude pozorne počúval Donatienové slová, ktorými sa márne snažil opísat istý stav jeho snového vedomia, jeho snového tela. “Donatien, voľakedy dávno som sa stretol s istou trilógiou kníh. Prvá sa volala Príbeh Štvorca, druhá Príbeh Trojuholníka a posledná, tretia Príbeh Kruhu. Napísal ich istý angličan, ktorý sa v nich zaoberá celou existenciou ľudského života. Opisuje v nej fyzické základy bytia, pudové a rozmnožovacie aspekty človeka i jeho otázky viery v Boha alebo v čokoľvek nadpozemnské. Veľmi zváštne knihy to sú. Slovosled tejto vety si môžeš pokojne upratať aj podľa seba. Každopádne v knihe tretej, knihe Kruhu sa autor zaoberá otázkami cyklického prežívania bytia.”. Donatien nechápavo pozrel na Claudea a vstúpil mu do jeho monológu: “Claude, ja nehovorím o bytí ale o svete snov, neviem, či ma úplne chápeš?”. Claude sa zasmial:”Keď ma vypočuješ do konca, drahý Donatien, možno sa aj niečo nové dozvieš. 

A v tejto, ako som už naznačil knihe Kruhu sa okrem otázky cyklov bytia dostal autor až k istým teóriam o spánku a dokonca nezabudol pritom spomenúť aj smrť. Pozoruhodné na tom je, že on opísal bežný život a jeho cykly ako cyklus smrti, kde hovorí o tom, že narodením do tohto nášho sveta sa dostávaš do neba a smrťou do skutočného života. Úprimne, po dočítaní knihy Kruhu som bol dosť znepokojený, pretože mi dala zabrať. Nie je to vôbec ľahké čítanie ale koniec koncov, predstav si, že žijeme v raji, napokon od tejto myšlienky sa odvíja aj celá kresťanská tradícia. Za predpokladu, že sme mŕtvi a pritom si myslíme, že žijeme život, tak sa v podstate všetci oddávame veľkej ilúzií o živote, aj o samých sebe.”. Donatien sa pri počúvaní začal pozerať na Claudea s mierným strachom v očiach a dodal: “Takže ak správne tomu rozumiem, tak ten autor tvrdí, že sme mŕtvi a pritom žijeme v ilúzií o tom, že sme živí?”. 

Claude pokračoval: “A nie len to. Opisuje presné spôsoby akými sa dokážeme o tom sami presvedčiť ale má to jeden veľký háčik. Nie každý je schopný podniknúť túto dobrodružnú cestu za hranicami smrti. Mágia, ktorú roky praktizujeme je len nástroj, ktorý nám bol každému daný podľa spôsobu života, ktorý žijeme tam na druhej strane. Skús to chápať tak, že napríklad celá naša intuícia i sny, ktoré prežívame sú len letmým odrazom v zrkadle, ktoré je pre niektorých kľúčom k poznaniu skutočných svetov.”. “Zrkadlo?!!”, zkríkol Donatien a prehovoril: “Zrkadlo bolo v jednom zo snov, ktoré som mal túto noc a vieš čo bolo na tom momente, kedy sa zjavilo zaujímavé? Bol som v tvojej pracovni a v jednom z rohov bolo čiernou plachtou zahalené zrkadlo. Cestou na raňajky som si však žiadne zrkadlo v tvojej pracovni nevšimol. Pozoruhodným okamihom bolo, keď som vo sne strhol tu plachtu a na druhej strane v odraze som videl teba, drahý Claude ako držíš v ruke tú istu čiernu plachtu a druhej ruke tretí list.”. Claude spozornel a s prekavpením pokračoval: “Donatien, ten obraz vypovedá o tvojej premene. Tretí list je veľmi dôležitý, pretože hovorí o neznámom, ktorý žije na pomedzí svetov. Je kľúčom k skutočnému poznaniu, ktoré je mimo hraníc času, priestoru, ako aj života a smrti. Tento fenomén je nám dôsledne utajený, pretože väčšinou, keď niekoho z nás postretne, tak si toho málokto aj skutočne povšimne. Vráťme sa ale späť do sveta snov. Rád by som pokračoval v tejto téme. Takže kniha Kruhu, ako som už naznačil vypovedá aj o teórií snov ako o súhre kolektívneho vedomia skutočného sveta v ktorom sme všetci v istom z prepojení, ktoré ako poodhalil je singulárne. Singularita v jeho prípade znamená, že po tzv. smrti sme si všetci vedomí všetkého ale zároveň každý inak i napriek inej forme bytia, pretože táto forma bytia nemá cyklickú podobu, čiže nepotrebuješ sa točiť v kruhu aby si raz pochopil, skrátka nepotrebuješ chápať, lebo si. A tu niekde začína zaujimavá téma na rozhovor. My sa pri praktizovaní mágie odrážame primárne od prírodnych zákonov a berieme život taký aký predovšetkým je, bez akýchkoľvek zásahov. Častokrát sa učíme vôľou nezasahovať ale skôr ňou sledovať a ovládať našu mysel a skutočnosti, ktoré sa nám častokrát menia “samé”, pred našimi očami. Keďže v istých úrovniach vieme meniť skutočnosti, otázkou zostáva, čo je vlastne hovorovo tak, ako má byť. Ľudstvo si osvojilo toto pomenovanie aby si uľahčili pohľad na život ale ako sám dobre vieš, my si v tomto smere nepotrebujeme osvojovať tento pohľad na prirodzenosť dejov v našich životoch ale skôr skúmame situácie na pozadí ešte skôr ako nastanú. A to ako vzniknú, a následne nastanú, to je naša doména. V snoch je to ale inak. Existujú isté sily a svety, ktoré tvoria snové svety, preto sa pýtaš na slovnú hračku v podobe snového vedomia. Áno, po vstúpení do sveta snov sa mnohé javy začínajú vytvárať na základe tvojho vnútorného sveta. Niektoré sny sú nejasné, nezrozumiteľné odkazy nespracovaných vnemov bežného života. Iné sú signálom iných svetov, ktoré skrz sny dokážu s nami komunikovať ale to isté dokážeš aj pri plnom vedomí bežného života, pokiaľ si s vedomím prekročil istý tieň a prah tvojej mysle, pretože myslel je našou ochranou a zároveň strážcom druhého sveta o ktorom sa autor v knihe Kruhu zmienil, že to je ten skutočný, pravý život.”. Donatien veľmi dôsledne sledoval gestá a slová Claudea, dokonca až do takej miery, že sa prestal venovať raňajkám. Bol zaujatý príbehom o neznámom autorovi ale napriek tomu všetkému sa mu zdalo všetko tak nekonkrétné a nejasné. Nevedel si usporiadať myšlienky a pociťoval zmätok, pretože stále nevedel, akým spôsobom môžeme byť vo svete snov za predpokladu, že naše snové vedomie akoby bolo prepožičané našou vlastnou časťou spoza hraníc života a smrti, ktorá sa k nám formou snov prihovára medzi spleťou mozgových vnemov a blízkým pocitom prežívania smrti.

“Je to zvláštne.”, prehovoril Donatien. “Áno, je to veľmi zváštne a zároveň pozoruhodné a niet veľa tých, ktorí dokážu v tom všetkom mať natoľko jasno, keďže je to prirodzené veľmi nejasné. Keby to tak nebolo, neboli by sme súčasťou neustálych kruhov točiacich sa vo vývojovej špirále duše a v zrkadlení seba samých skrze druhých. Keby sme dokázali veriť svojim schopnostiam tak prirodzene, ako sa to mnohokrát musíme postupne, krok za krokom učiť a opätovne si dané schopnosti obnovovať, tak by sme si boli vedomí všetkého, o čom tu hovoríme pri raňajkách. Angličan Conham, ktorý sa venoval celý život výskumu v oblasti prirodzených javov života chausu pochopil úskalia šialenstva, ktoré sú ukryté vo svetoch za zrkadlom. Pokiaľ chceme jeho teórií porozumieť, musíme najskôr prijať to, že sa budeme musieť v živote naučiť aj tomu, čomu nebudeme rozumieť a čo možno nikdy nepochopíme, aj v tom tkvie tajomstvo učenia, ktorého sme nositeľmi. Pamätáš ako sme hovorili o neznámom, ktorý žije na hrane, ten ktorý putuje svetom sám, bez mena a pritom ich má niekoľko? Hovorí sa, že je okrem iného nositeľom učenia, ktoré sa nedá opísať ani jedným pozemským jazykom a nie je ho ani možné druhým odovzdať verbálným spôsobom. Vieš si predstaviť, že sa učíš niečo tak, že Ti to slovami neviem opísať a zároveň, keď sa to naučíš, tak mi to nevieš slovami spätne opísať? Pristavme sa drahý Donatien pri tejto téme. V starých pergamenoch, ktoré roky študujem nachádzam v tých istých textoch mnohokrát úplne iný význam, no bez ich opakovaného čítania by som nebol schopný prísť k istým poznatkom. Tento prísup, ktorý som zvolil pri štúdiu taktiež patrí do už spomínaných cyklov života.”. 

Donatien sa po dlhej odmlke a zamyslení nad počutým pozrel von oknom a poprosil Claudea, aby sa išli prejsť von do záhrady. Claude prijal jeho návrh a vydali sa z jedálne smerom ku zadnému dvoru sídla, odkiaľ schodiskom viedol chodník do záhrady, v ktorej sa nachádzdala krypta. Nepatrila rodu z ktorého pochádzal Claude, ale rodine de Chastill, ktorá ho osídlila približne v polovici 15. storočia a neskôr ho predala istému pánovi Durcotovi z la Roussière a ten ho v inom neskoršom obdobií, za zvláštnych okolností zveril do rúk Claudea. Donatien mal veľmi rád toto miesto a často sem chodil aj sám, aby načerpal pokoj, kľud a oddýchol si.