Nedávno sa mi dostali na monitor počítača texty od Jozefa Kariku, ktoré voľne blúdia internetom a musím priznať, že niektoré myšlienky, či už jeho vlastné, alebo citované od iných autorov, ma tam celkom zaujali. Do značnej miery totiž korešpondujú s mojím vnímaním mágie ako takej. A ono to vždy poteší, keď človek číta myšlienkové pochody niekoho iného a stotožní sa s nimi. Nie preto, že by bezvýhradne hltal niečo, čo niekto naklepe na klávesnici, ale preto, že jeho vnútro skrátka nahliada na realitu okolo seba podobným spôsobom. 

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo vlastne chceme mágiu nasilu vtesnať do hraníc „normálneho“ a „nenormálneho“, „slušného“ a „neslušného“, „správneho“ a „nesprávneho“? Prečo až tak lipneme na hodnotení toho, čo sa smie a čo je už cez čiaru? Prečo riešime jedincov okolo seba viac, než svoje vlastné reakcie na ich konanie? Prečo sa tak často uchyľujeme k hodnoteniu, moralizovaniu a odsudzovaniu, pričom vzápätí sme schopní tých istých ľudí velebiť?

Povedzme si pravdu, mágovia ako takí sú poväčšinou bytosti kontroverzné, ktoré sa vo svojej kontroverznosti do istej miery vyžívajú. Môžete ich za to obdivovať alebo nenávidieť, prípadne to striedať podľa aktuálnej potreby, ako sa to často stáva. Aký vplyv to bude mať na mága samotného? Bohužiaľ alebo chvalabohu pramalý. „…postrčiť ľudí mimo ich vyjazdené koľaje je veľmi náročná úloha. Uprostred nejakého prekrásneho filozofického pojednania náhle môžete naraziť na taký kus oplzlosti, že vás až nadvihne zo stoličky. A Crowley si to vychutnával, pretože tak vrazil do svojich čitateľov. Prinútil ich premýšľať; boli týmto postrčením vyhodení zo svojich zabehaných koľají. A hoci si myslím, že jeho metódy boli trochu extrémne… domnievam sa, že tu existuje isté ospravedlnenie, teraz i znova, pre postrkovanie ľudí mimo ich koľaj tak, aby sa mohli pozrieť aj na okolitú scenériu a zhliadnuť, či to bolo naozaj také zlé, ako si predstavovali. Môžu objaviť niekoľko veľmi pekných uhlov pohľadu. Môžu objaviť novú cestu. Môžu objaviť nové veci. Ale, a toto je absolútny imperatív, nikdy a žiadnym spôsobom sa praví držitelia mystérií nebudú ani len pokúšať vytlačiť niekoho z jeho koľaje proti jeho vôli. /William E. Butler/ S týmto sa plne stotožňujem, a to nie len čo sa týka postrčení vo forme písaného textu, ale aj priameho konania. V neposlednom rade môžu takto ľudia zhliadnuť samých seba v neprikrášlenej forme, bez nánosov behaviorálneho makeupu, ktorý si na seba denno-denne natierame pre interakciu s bežným životom. A takýto obraz reality svojho Ja mnohých dokáže vydesiť na smrť. Iba ak viete, čoho ste schopní v najrôznejších bizarných situáciách, môžete tvrdiť, že sami seba aspoň ako-tak poznáte. V bežných pohodlných koľajách štandardného života to nikdy nezistíte. Mnohí sa samých seba zľaknú natoľko, že radšej zavrhnú všetko, čo s touto cestou súvisí, len aby sa už nikdy nemuseli pozrieť na temnú stránku samých seba.

„Ako upozorňuje Peter Carroll, takáto mágova hra nemusí byť vždy záležitosťou vedomej úrovne. Mágovo nevedomie – jeho dlhoročnou praxou „aktivizovanejšie“ a citlivejšie než nevedomie priemerného človeka – reaguje na podnety ktoré k nemu prichádzajú z okruhu okolitých osôb a často samo, na základe vlastného odhadu, zvolí, aký mód osobnostného správania alebo program vystupovania je pre dané osoby zo strany mága najvhodnejší.“ Toto by som v našom slovníku prirovnala k pojmu logika vs. vnútro. Pokiaľ dokáže mág konať na základe impulzov svojho vnútra tak, že sa nenecháva spútavať logikou či rôznymi predsudkami, často to vedie k skutočne zaujímavým výsledkom. Avšak treba vždy sledovať, či je to skutočne prejav duše, ktorá vie čo robí a prečo to robí, alebo len skrytá nezmapovaná slabosť, ktorú sami pred sebou chceme zamaskovať za „intuitívne konanie vnútra“. Nepokúšajme sa tváriť, že naša vlastná slabosť bola akýmsi projektovaním potrieb inej duše, aby sme ju niečomu naučili. To by bolo veľmi smiešne. Človek musí byť naozaj na istej úrovni, aby toto mohol o sebe vyhlásiť.

„Magicky aspoň trochu zručná osoba tieto postrčenia zvyčajne intuitívne -ak už nie vedome- pochopí a dokáže ich blahodárne využiť, pričom až spätne ocení primeranosť takejto reakcie. V opačnom prípade často dôjde k ešte výraznejšiemu uzavretiu sa alebo spätnej hlbinnej agresívnej reakcii (povrchová je celkom prirodzená).“ V dnešnej civilizovanej a umiernenej ére nášho spoločenstva pri bežnej forme výučby človek nepríde do styku s až takými prudkými a nárazovými impulzmi pre svoje vnútro, skôr sa snažíme ľudí viesť jemnejšou, menej bolestivou a menej dramatickou formou, aby sa prirodzene prejavovali a otvárali v smeroch, ktoré sú im najbližšie. Avšak pokiaľ si človek trúfa dostať sa do styku s naozaj reálnou „tvrdou“ mágiou v jej pravej podobe, nevyhne sa ani takýmto momentom a vždy sa tu nájde niekto, kto mu v tom rád pomôže. A ak to nezariadi učiteľ vedome a kontrolovane, tak to zariadi život sám. A jedinec bude mať celé priehrštie príležitostí, na ktorých si bude môcť oťukať svoje vlastné Ja vo všetkých jeho krásach, hĺbkach, šírkach a to tak do smeru „bieleho“ ako aj „čierneho“. Záleží len na ňom samom, ako to vo svoj prospech využije. Tak totiž prebieha reálna výučba. Mág si musí siahnuť na svoje vlastné dno, na svoje biele aj čierne Ja, do všetkých svojich nuansí, ktoré pred svetom a väčšinou aj pred sebou samým kŕčovito ukrýva.

V slobode vnútra je totiž ukrytá neskutočná sila, nesmrteľnosť. Ak máte miesto, kde môžete plnohodnotne a bez škrupulí prejaviť svoje Ja, máte obrovské šťastie. Je to trochu ako keď vchádzate do studenej vody v bazéne. Zrazu sa budete cítiť celí nesvoji a budete sa všemožne chytať všetkých barličiek logiky, aby ste nemuseli čeliť tomu nekonečnu možností. Ale časom si zvyknete. Nech je to akokoľvek bizarné a pre ľudské oči nepochopiteľné, nie ste na svete preto, aby ste sa niekomu za svoju prirodzenosť ospravedlňovali. A ak nemáte vedľa seba nikoho, kto by vás dokázal prijať takého aký ste so všetkými temnými škvrnami (lebo svätožiaru vie predstierať každý), pokúste sa prijať aspoň sami seba.

„Dotyk s temnými hlbinami vlastnej duše nie je nikdy príjemný a čarodejnícke alebo magické zasvätenie sa nezaobíde bez pocitov strachu, hnevu, znechutenia, sklamania atď., takmer spravidla projektovaných priamo na zasvätiteľa. Pritom zasvätiteľ zvyčajne nikdy nič nesľubuje, ani sám o sebe dopredu neprehlasuje. Všetka zlosť i zášť voči nemu je vyvolaná kolíziou ašpirantových romantických ilúzií o ňom, o „duchovne“ i o sebe samom so skutočnou realitou tohto alebo „iného“ sveta.“

„Ezoterici-moralisti, ktorí sa namiesto konfrontácie a symbiózy so svojim Tieňom rozhodli, resp. boli strachom, slabosťou, obavami a seba-dôležitosťou prinútení k jeho vytesňovaniu a zaznávaniu, sú samozrejme vždy vysoko pobúrení a znechutení tým, keď sa niekto, koho vďaka projekciám svojich vlastných egotických predstáv o „duchovne“ považovali za „duchovného“ a „dobrého“, napríklad vyjadruje vulgárne, správa sa nevhodne, či celkovo z ich „vznešeného“ pohľadu koná neprípustne.“

„V správaní čarodeja musí byť jasne vymedziteľná časť, ktorá je otvorenou manifestáciou jeho Tieňa. Ak čarodej takúto temnú signatúru nemá vpísanú vo svojej osobnosti alebo v spektre vlastného života, či tvorby, znamená to, že tieto obsahy s veľkou pravdepodobnosťou vytesnil mimo svoj vedomý a vedome sa prejavujúci okruh. Takéto vytesnenie -obzvlášť v prípade, že sa jedná o negatívne obsahy- je však hrubým nedostatkom celistvej magickej praxe.“

„Čarodej nestráca čas ani energiu na to, aby budoval svoj image, vonkajšiu a falošnú persónu „pána dokonalého“, ktorý je vždy usmiaty, stojí dokonale nad vecou a vo všetkých ohľadoch je úplne tip-top. Práve naopak, svoje neresti, chyby, komplexy či traumy zbytočne nezakrýva ani neukazuje na obdiv, ale celkom prirodzene práve z nich čerpá dynamiku a energiu pre realizovanie svojho cieľa.“

„Tak znova, neexistuje žiadna dokonalosť materiálu; vždy budú existovať chyby a slabosti a víťazom je ten, kto dokáže napredovať s vadným strojom. Samotné napätie pri práci vytvára tieto vady; a je vecou veľkej delikátnosti úsudku vysporiadať sa s meniacimi podmienkami života.“ /Crowley/ Tu možno len jedna poznámka – každý jedinec inkarnovaný do ľudského tela, nech by bola jeho duša akokoľvek vyspelá, podlieha zákonom hmoty. Tým na seba berie emočné telo a teda osobnosť, ktorá je počas rokov jeho života rôzne formovaná. Nie je cieľom cvičenia tváriť sa, že túto zložku mág v sebe nemá, popierať ju a potláčať, či predstierať, že je len dokonalou éterickou entitou. Cieľom je práve spoznať a zvládnuť aj túto svoju časť a dokázať ísť na svojej ceste dopredu s tým, čo nám „život do batôžka nabalil“. V najlepšom prípade to ešte aj využiť v prospech svojej cesty.

„Pravé peklo je, když neexistuje možnost rozhodovat se alternativně. Stav v němž není alternativ je peklem.“ /Carroll/

„Hovoriť a byť nepochopeným, alebo mlčať a byť ignorovaným. Väčšina zdá sa, si zvolila hovoriť, vediac, že hierofantské triky sú nenahraditeľným médiom a že tieto triky nakoniec zahmlia samotný odkaz. Nádej však spočíva v tom, že sa podarí v tom medzičase zapáliť pár myslí.“ /Carroll/

Tagy: Aleister Crowley, chaos mágia, Jozef Karika, Mágia, Peter Carroll