Pred tým ako si povieme, ako sa dá vo vesmíre pohybovať, skúsme si zadefinovať vesmír ako taký – lepšie nám to pomôže pochopiť ďalšie časti. Stojíme však pred celkovo náročnou úlohou – definícia môže byť dosť zložitá, pretože vesmírom môžeme nazvať všetok časopriestor okolo nás – ale čo to konkrétne znamená?

Z hľadiska priestoru sa teda bavíme o našej planéte, jej okolí, o ďalších planétach, galaxiách. Tu narazíme na problém konečnosti alebo nekonečnosti vesmíru z hľadiska priestoru. Zatiaľ nepoznám nikoho, kto by sa s konečnou hranicou vesmíru stretol osobne – jedine s priestorovými ohraničeniami kozmických celkov ako je galaktický priestor, priestor veľkej bielej hmoty, ale aj za týmto priestorom sa vyskytujú objekty podobné „nášmu vesmíru“. Prístroje, a tu hlavne spomeniem Hubblov teleskop, ktorý síce pre našu astronomickú vedu vykonal nedoceniteľnú službu, sú ale v tejto oblasti stále dosť značne limitujúcim faktorom. V súčasnosti sa vzdialenosť pozorovateľného vesmíru pohybuje na hranici 78 miliárd svetelných rokov. Je to na jednej strane zaujímavé zistenie ako ďaleko siaha naša veda, na druhej strane dávam do kontrastu príklad, že stále nedokážeme zistiť detaily zloženia našich „susedných“ planét, takže beriem tieto čísla s určitou rezervou. Všetky tézy ohľadne veľkosti a rozpínavosti a hraníc vesmíru sú zatiaľ len podložené teóriami, a história už niekoľko-krát priniesla dôkazy o meniacich sa tézach alebo dogmách kvôli novým poznatkom. Priestorový koniec vesmíru teda zatiaľ nevieme ohraničiť. Nechám to teda na vás.
Z hľadiska pozorovania priestoru vesmíru môžeme ďalej hovoriť na jednej strane o klasickom vnímaní trojdimenzionálneho priestoru podobne ako ho poznáme tu na Zemi. Po určitých cestovaniach však zistíme, že existujú aj paralely v rámci vesmíru, a takisto priestorové zlomy, kde bežná fyzika stráca akékoľvek vysvetľenia na základe praxe a tak sa len snaží teoreticky popísať, čo by to tak asi mohlo byť. Priestor po určitých skúsenostiach v rámci cestovania začneme vnímať ináč, pretože vzdialenosti v tejto oblasti nehrajú absolútne žiadnu rolu – pokiaľ dokážeme astrálne cestovať podľa cieľa. Zatiaľ pre jednoduchosť pochopenia začnime brať priestor podobne ako ho vnímame tu.
V druhom kroku je potrebné si uvedomiť, že tento priestor nie je stály ale dynamický – to znamená pohybujúci sa. Z hľadiska cestovania v krátkych úsekoch na to isté miesto to nie je až taký silný problém, ale čím ďalej budete chodiť, tým viac budete zisťovať, že priestor sa mení ako voda v rieke a keď budete chcieť prísť po čase na to isté miesto, môžete s prekvapením zistiť, že je to tam iné – hovorím znovu o skôr špecifických oblastiach ako sú buď obrovské vzdialenosti alebo špecifické priestorové zlomy, slučky, búrky a pod.
Tretí krok je takisto aj pre mňa ešte stále niečo, kde nie som úplne „doma“ a sám sa učím spoznávať tieto pre bežného človeka nepochopiteľné záležitosti – jedná sa o paralelný priestor. Takisto ako aj na Zemi, taktiež aj vo vesmíre môžete správnym naladením nájsť iné možnosti bytia alebo existencie. Zjednodušene sa jedná o rôzne frekvencie časticových kmitočtov na rôznych úrovniach. Takto môžu jeden priestor využívať naplno rozličné svety a bytosti, ktoré sa svojím limitovaným vnímaním frekvencií (zmyslovým vnímaním) navzájom nerušia, resp. o sebe ani nemusia vedieť. Neviem, či je to najlepší príklad, ale skúste si to predstaviť ako rôzne existujúce spektrum rádiových vĺn a možnosť, že na jednej frekvencii naladíte jednu stanicu rádia a na ďalšej inú. Pri správnom naladení počujete už len jednu frekvenciu a druhá sa vám do toho nemieša – dokonca pri vašej obľúbenej pesničke ani nebudete vedieť, že nejaké iné frekvencie alebo rádiové stanice ešte existujú.

Tagy: astrálne cestovanie, Stratus, Vesmír