Náš život ako taký začíname žiť v čistote a slobode. Naša myseľ je otvorená a vnímavá a nekontaminovaná strachom. Aj keď nepotvrdenou teóriou je, že deti majú schopnosť vidieť za závoje nášho sveta. Môžu vidieť jemnohmotné bytosti rôzneho druhu a sú aj vnímavejšie na prejavy okolitého sveta. Štúdie dokázali, že dokážu ľahšie otvoriť aj svoje „Tretie oko“. Lenže skôr, ako nastúpia do školy, myslím, že je to niekedy v dobe, keď prídu do škôlky, padnú do zajatia. Začnú byť obmedzené systémom úloh, rôznych rolí a viery, v ktorých ich vychovávajú, ktoré ovládajú náš život v každej oblasti. Nastavujú nám ich naši rodičia, učitelia, priatelia a médiá. Z každej strany počúvame, čo by sme mali a že je to správne takto. Určujú, ako sa máme správať a ako obliekať. Ukazujú nám, čo sa nám nemá páčiť, po čom máme túžiť a dokonca aj čoho sa máme báť. Stali sme sa bez nášho zvolenia a vedomia otrokmi doby, v ktorej žijeme.

Sila, ktorá nás takto zotročila, je vlastne naším Egom. Bez vedenia z nášho vnútra, po tom, ako zabudneme na našu prirodzenosť, prichádza skutočný strach. Nastupuje naše Ego, aby nás nášho strachu zbavilo. Prichádza s prísľubom stability, kontroly či bezpečia v našom živote. Ego je vlastne odpoveďou na strach, ten strach, ktorý je odpoveďou na skutočnosť oddelenia od nášho vnútra. Takto si vytvárame spôsob, ako prežiť v skutočnom svete, ktorý vnímame ako nebezpečný. Už od mala sa nám vďaka Egu darí usporiadať si v živote naše vnímanie sveta. V hrubom ponímaní už v perinke. Keď ležíme v plných plienkach, nie je to práve príjemné. Začneme plakať a na to dostaneme odozvu v tom, že nás prebalia, a tak si spojíme pocit skončenia nepohodlnosti s naším prejavom plaču. Potom nás naplní pocit, že sa o nás niekto stará. Časom sa to rozvinie, typická vôňa u lekára alebo zvuk vŕtačky u zubára sa nám spoja s nepríjemnými emóciami a tým, čo sme na tých miestach prežili (vŕtanie zubu alebo očkovanie).

Takýto komplex emócií, strachov a zážitkov, ktoré si s nimi spájame, sa stáva základom toho, ako sa vnímame. Základom rodiaceho sa Ega. Ego je v počiatku sprostredkovateľom telesných vnemov, ako software, náš osobný operačný systém, ktorého úlohou je usporiadať naše telesné vnímanie, ku ktorému priradzuje emócie a tak podporuje naše prežívanie. Svojím spôsobom nám pomáha pochopiť naše miesto vo svete. Ak by bolo len toto jeho úlohou, nebol by s tým žiaden problém. To ale nie je všetko. Stotožňuje sa s telom, stáva sa jedinečným telom. To čo cíti, cíti len on, či už ide slasť alebo bolesť. Po slasti túži, bolesti sa vyhýba. Po tom, ako sa naučíme hovoriť, sa aj naše ego rozvíja o to viac. Učíme sa, čo je dobré a čo nie, čo máme vnímať takto a čo inak. Babka je dobrá, dáva nám cukríky, v škole od nás len niečo chcú, tak je nám tam i nepríjemne. S jazykom sa naša schopnosť chápať a porozumieť skúsenostiam dostáva o poriadny kus dopredu. Niečo nás to samozrejme ale musí stáť. Tým, čo utrpí najviac, je naša schopnosť vnímať prepojenie všetkého navôkol nás. Je obetovaná životu vo svete, kde má všetko svoje miesto a svoje presné meno. S jazykom, ktorý začneme ovládať, s nami v podstate naše Ego začína komunikovať. Keď raz začne, už vlastne nikdy neskončí, neustále bude všetko komentovať a nikdy sa mu nezatvoria ústa. Nejde len o to, čo sa nám stane reálne, ale zväčša o to, čo sa nám vlastne stalo len vo vlastnej fantázii. Tento vnútorný komentár, ktorý nás nabáda a varuje v našom živote, nás už nikdy neopustí, dokázať ho vypnúť, alebo aspoň utíšiť, je ohromne zložité, ľudia, ktorí sa uchýlili k meditácii, by vám o tom vedeli čo-to povedať. Veľmi dávno sme sa stotožnili s tým, že týmto hlasom sme vlastne my sami. Len my sami počujeme vo svojej hlave tento hlas. Zjavne má na všetko svoj vlastný názor a prednáša všetko tak, akoby to bol len holý fakt. Takže koho názor a koho slová by to mali byť, ak nie moje? Vnímanie samého seba berieme ako vzájomnú komunikáciu tela pod vedením hlasu. Tento hlas je v našej hlave. Hlas a telo – väčšina z nás si myslí, že práve to tvorí naše Ja.

Všetko vo svete je podľa mnohých právd prepojené v dvoch prvkoch, deň a noc, slnko a dážď. Láska a nenávisť. Väčší zmysel ale dáva trojica, aj v náboženstve Otec, syn a duch svätý. Otec je telo, jeho synom v ňom je hlas/ego a tak je tu tretia zložka. Duch by mal a mohol byť zložkou našej pamäte. Náš mozog nie je kamerou zaznamenávajúcou všetky obrazy trvalo a bezchybne. Naše spomienky, zážitky a vnemy z minulosti sa menia a prispôsobujú zakaždým, keď sú vyvolané. Naša pamäť je ľahko tvarovateľná, prispôsobivá a určite nie je neomylná. Prostredníctvom pamäte nás naše ego pripútava k minulosti. Spôsobom, ktorý pre nás môže byť deštruktívny, a je nanajvýš zložité ho zmeniť. „Veď takýto som predsa odjakživa.“

Skombinujme prakticky nepretržitý reťazec spomienok s hlasom v našej hlave a naše určenie seba je kompletné. Ego je vytvorené. Ale už nemá len funkciu usporiadavania vnímania okolitého sveta a emócií. Prijalo svoj vlastný život. Naozaj verí, že riadi všetko samé. Je si samo svojím pánom. Je oddelené od ducha a so spojenia s ním má vlastne aj strach. Predstavte si, že váš počítačový software sa zrazu rozhodne, že je samostatnou žijúcou bytosťou. Snažíte sa mu dávať systémové príkazy, ale on vás úplne ignoruje. Prístroj sa od vás odstrihol, viac vás nepotrebuje. Už nemôže robiť úlohy, ktoré by mali naozaj zmysel. Tie si vyžadujú, aby ste zadávali systémové príkazy. On už ale týmto spôsobom nevníma. Ego vyhnalo nášho ducha z mysle a stalo sa samostatným pánom. Už nie je úplne našou súčasťou, ego sa stalo našim novým  panovníkom. Z nás je už len otrok plniaci jeho príkazy.