Zo spomienok skôr narodených ľudí sa dá zistiť, že ľudia zomierali doma, v kruhu svojej rodiny, známych a susedov. Smrť bola spoločenskou udalosťou, bola prirodzeným pokračovaním životnej cesty. Kedysi sa žilo v širšom kultúrnom spoločenstve, ľudia spolu zdieľali radosť i smútok. O smrti sa hovorilo otvorene, tieto slová počuli a registrovali aj malé deti a cítili, že téma nie je tabu. Mŕtvy zostal po svojom odchode istý čas v rodinnom dome, bol navštevovaný, … , bol vnímaný. Pohreb člena rodiny bol slávnosťou, ktorej sa zúčastňovali aj deti. V knihách a vo filmoch máme množstvo príbehov, keď človek cítiaci blízkosť smrti dá zavolať svojich najbližších, rozlúči sa s nimi, povie im slová ktoré považuje za potrebné povedať a spokojne zomrie.

V súčasnosti je to veľmi zriedkavé, že niekto zomrie doma. Väčšina ľudí zomiera v nemocniciach, sú obklopení technikou, sú tam síce zdravotníci, ale chýba rodina, priatelia, sú opustení. Bežne sú praktiky v nemocniciach také, že sa zdravotnícki pracovníci vyhýbajú po-drobnostiam o procese umierania z obavy, že by znepokojili príbuzných. Umieranie sa presunulo do nemocníc. Tu mi nedá spomenúť, že keď má niekto zdravotné ťažkosti, aj keď má vysoký vek, privolaný lekár ho automaticky berie na áro, či jisku, nezamýšľa sa nad tým, že je na prahu smrti a nepýta sa rodiny, či chcú aby umieral doma. Mnohí takto v osamotení umierajú skôr, ako by sa to stalo možno v domácom prostredí. Našej spoločnosti, ktorá je zameraná na mladosť, výkonnosť a krásu, nie je vytvorený priestor pre starobu, zomieranie a smrť. Príbuzní ťažko chorého človeka si do poslednej chvíle nechcú pripustiť myšlienku smrti. Ak chorý spomenie smrť, rýchlo ho upozornia, že na to nemá myslieť, že je to ešte ďaleko …“

Spomeniem aj vedný odbor Tanatológia, ktorý sa zaoberá príčinami a príznakmi smrti, teda ako doviesť umierajúceho človeka dôstojne na prah smrti (myslím, že práve tento odbor je spúšťačom „dúl pre umierajúceho“). Názov je odvodený od mena gréckeho boha Thanata, ktorý bol boh smrteľného spánku a nenásilnej smrti. Myslím, že ak má byť náročná úloha v starostlivosti o nevyliečiteľne chorého a zomierajúceho pacienta správna a etická, mala by byť, teda skôr musí byť úplná, čo znamená, že sa musí realizovať vo všetkých rovinách ľudskej existencie, teda v biologickej, psychologickej, sociálnej, ale aj spirituálnej. Je podľa mňa vhodné, aby sa na klienta v nemocnici prihliadalo nielen ako na pacienta, ale najmä ako na človeka.

Myslím, že sem patrí vzhľadom na ukončenie života aj interrupcia (o živote a ukončení života rozhoduje iná osoba) a eutanázia (ukončenie života na žiadosť pacienta). Podľa Ústavy SR a aj medzinárodných dohovorov má každý právo na život a zároveň život je hodný ochrany už pred narodením. Žiadny súd na svete (zatiaľ) nepotvrdil, že by bolo aj právo na smrť.

V dnešných časoch farmaceutický priemysel výrazne zasahuje do predĺženia života, vďaka nemu žijeme dlhšie, bez niektorých zákrokov by sme tu už dávno neboli. Na druhej strane, ak je niekto pripravený zomrieť, prišiel jeho čas, lekári napriek tomu jeho život predlžujú. Zvyšujú tak kvantitu posledných mesiacov či rokov, ale nie ich kvalitu. Život sa tak mení na boj so smrťou, čo je potom vnímané ako prehra.

Aby som túto náročnú tému trochu odľahčila, opíšem svoj zážitok z posilňovni. Bola som s kamarátkou v posilňovni a pri jednom náradí sa rozprávali dvaja mladí muži, že každé ráno trénujú a posilňujú. Mali skvele vypracované každý jeden svoje telo. Počul ich aj jeden starší pán idúci okolo, pristavil sa pri nich a hovorí im: „Áno, každé ráno posilňuješ, aby si mal vypracované svaly všade, hlavne na bruchu, a ak budeš mať šťastie, dožiješ sa stovky. Ale ak zatrepeš bačkorami skôr, spustia ťa do jamy hlbokej dva metre a zasypú hlinou. Potom pôjdu všetci domov a dajú si rezeň so zemiakovým šalátom. Nikto nepovie, videli ste tie vypracované svaly…“ a pokračoval „a čo tvoja duša? Ako riešiš vzťahy so svojimi blízkymi? A ako všetko ostatné?„. Prestali sme cvičiť a v nemom úžase sme pozerali na tohto človeka…..