Chcem týmto príspevkom pokračovať v téme „Umieranie a blížiaca sa smrť“. Možno to nezaujme každého, ale je to realita pre nás všetkých.

Posmrtné prejavy a jemnohmotné telá
– umieranie v súlade s karmickým programom – jemnohmotné telá sa uvoľňujú skoro okamžite
– vedomá príprava na smrť – jemnohmotné telá sa uvoľňujú takmer okamžite
– prerušenie životného cyklu, ktorý bol karmicky určený – emočné telo a duša sa môže pripútať k fyzickým pozostatkom svojho tela, teda zasekne sa v medzipriestore. Závisí to od toho, ako a koho pričinením sa karmický cyklus prerušil.
– klinická smrť – „odpútanie emočnej zložky a putovanie do sveta mŕtvych (do jedného z viacerých svetov pre emočné telá), alebo zaseknutie v medzipriestore, alebo človek sa môže vrátiť späť do života. Aby sa lekárom podarilo „poraziť smrť“ a vrátiť človeka do života, musia to stihnúť v čase, keď smrť dušu “púšťa“ v momente po uvoľnení z tela a tým už smrť s dušou stráca spojenie. Teda v momente, keď smrť považuje svoju úlohu za splnenú a považuje dušu z tela definitívne uvoľnenú. Tento moment je v ponímaní medzi životom a smrťou ten najdôležitejší, pretože fyzické telo je po dobu niekoľkých minút opätovne prijať dušu späť do seba.
– biologická smrť – znamená úplnú smrť, je to nezvratný stav. Dochádza k nej po zástave dýchania a obehu, vyhasnutí mozgových funkcií a v mŕtvom organizme nastávajú posmrtné zmeny. Patrí sem aj mozgová smrť so zachovanou činnosťou srdca a dýchanie – väčšinou je srdcová akcia a dýchanie podporované prístrojmi (umelá pľúcna ventilácia, lieky). To znamená, že sú nezvratne poškodené funkcie mozgu a mozgového kmeňa, pacient bez prístrojov a liekov nie je schopný žiť. Čaká sa na súhlas rodiny na odpojenie pacienta od prístrojov. Takýto pacient je ideálnym darcom orgánov.
– kóma – duša môže zostať úplne spojená s fyzickým telom a nemusí sa od neho odpútať, alebo sa duša z tela uvoľní a zdržuje sa v blízkosti tela. Z kómy sa môže vrátiť do života, alebo po určitom čase nastane fyzická smrť. Najväčší strach komatóznych ľudí nieje nevyhnutne zo smrti, ale z toho, že sú „uväznení v pasci“ so žiadnou cestou ako uniknúť.

Z výpovedí mnohých ľudí, ktorí boli klinicky mŕtvi a vrátili sa späť vieme, že človek, aj keď z nášho pohľadu nie je pri vedomí, všetko počuje. Napriek tomu, že je zdanlivo v hlbokom bezvedomí, pravdepodobne počuje všetko, čo hovoríme. Sluch je posledný zmysel, ktorý sa stráca. Preto je vhodné hovoriť v prítomnosti umierajúceho tak, ako keby bol pri vedomí.
Jemnohmotné telá sa odpútavajú aj niekoľko dní, či mesiacov. Pri chemoterapii môže telo zostať bez známok poškodenia, či rozkladu aj niekoľko mesiacov po smrti.
– zaradím sem aj exsomatický zážitok, ktorý môže človek zažiť nie iba pri klinickej smrti, ale
napríklad pri aktivitách meniacich vedomie – pri požití halucinogénnych látok, drog…, teda človek má pocit, že vystúpil z tela
– ďalším špecifikom je, že niektorí ľudia, ktorých postihne otrava pečene, či obličiek,, zažívajú pred smrťou snové stavy spôsobené nespracovanými zážitkami. Pred ich zrakom sa objavia vtáci, krysy, či iná háveď ako predzvesť smrti. Psychológovia nevylučujú, že euforické pocity, ku ktorým dochádza počas umierania, by mohli byť ochrannou reakciou duše a tela. Môže z toho plynúť ale aj to, že tieto zážitky sú akýmsi posledným „nadýchnutím“ mozgu, oným posledným vzplanutím, po ktorom oheň navždy zhasne…
Keď bol na prahu smrti môj otčim, bola som pri jeho lôžku, už v podstate nedokázal nič povedať, hľadel do neznáma, oči mal pootvorené, ale v skutočnosti sa nepozerali, akoby hľadeli do diaľky uprene na jedno miesto. Chytila som ho za ruku, on mi ju stisol … , to bolo posledné pred jeho úplným odchodom do tajomnej ríše smrti. Práve v týchto krátkych chvíľach som pozorovala, že momenty bezprostredne pred smrťou majú svoje špecifiká. Často môžeme zrakom, alebo hmatom pozorovať zreteľné zmeny, ako v prípade môjho otčima momenty kľudu a pokoja. Umieranie závisí od typu ochorenia a stavu pacienta.

Myslím, že posledné slová ľudí na prahu smrti nemusia byť vždy plné smútku, utrpenia a strachu, ale môže v nich prevažovať aj pozitívna emócia. Predstava, že umieranie je totožné s depresiou, so smútkom a s inými negatívnymi emóciami sa mi zdá nie vždy opodstatnené. Iné je keď umierajúci trpí bolesťami (napr. rakovina), má veľmi vážne zdravotné problémy a je na tom tak, že si želá aby čím skôr zomrel. Keď som sa zhovárala s mojou známou, ktorá je doktorka, zhodli sme sa v názore, že zdravotnícky systém by sa mal menej starať o predlžovanie života o zopár dní človeka, ktorý žije iba tým, že ho pri živote držia skutočne iba prístroje a duša zažíva utrpenie. Možno je to správny názor, možno mylný, dnes si každý povie aspoň o jeden deň žiť dlhšie. No čo dá človeku ten jeden deň, keď už o sebe nevie a nevníma ani okolie. Keď vypnú prístroje, vypnú život, ktorý aj tak už dlho nie je životom. Myslím si, že vhodnejšie by bolo pomáhať ľuďom tým, aby pochopili, že umieranie nie je v skutočnosti také strašné, ako si predstavujú, ale aby sme vzájomne pochopili a uvedomili si plnosť toho, čo sme spolu prežili.

Čo teda pomáha pri príprave na vlastnú smrť? Myslím si, že oprosťovanie sa od všetkého čo nás zväzuje, zbytočne zamestnáva, okráda o drahocenný čas, na čom nezdravo lipneme, čoho sa držíme a nechceme to pustiť. Potrpíme si na hladkú pleť a začnú sa nám objavovať prvé vrásky. Je múdre to prijať a netrápiť sa tým; niekto na chirurgii odovzdá žlčník, ďalší nohu, či inú končatinu, potom príde dôchodok, niekedy invalidný, začnú sa objavovať výpadky pamäti, do toho sa sem tam v poštovej schránke objaví nejaké parte… tu je teda vhodná tá odovzdanosť, nechať to plynúť, nemať ešte väčší strach a stres. Ja viem, je to ťažké…

Každé zomieranie je o posledných okamihoch života a o obrovskej túžbe žiť.

Najčastejšie sa skloňuje strach z bolesti pri umieraní, zo zomierania, potom strach „čo sa stane po smrti“, strach že už tu nebudem. Áno, bojíme sa utrpenia pred smrťou. Bolieť nás však môže nielen telo, ale aj duša. Môžeme sa báť toho, čo nás po smrti čaká, bojíme sa o našich blízkych, … no aj tak nám nezostáva nič iné, iba prijať život a smrť so všetkým, čo prinášajú.

Pochopila som, že nebojíme sa smrti, ale zomierania. Jedným zo spôsobov ako zvládnuť tento strach, je prijatie smrti ako jednej časti života. Nepremeškať svoju smrť, pretože by som chcela byť v tom momente tak prítomná a naplnená, ako vo všetkých ostatných nádherných momentoch počas môjho života.