Takto sme pokračovali na našej ceste ďalej………. .
Zblížili sme sa navzájom a začali sme sa spoznávať aj bližšie. Mali sme pre seba toľko času koľko sme potrebovali.
Po niekoľkých týždňoch sme sa navzájom spoznali skrz naskrz. Navrhli mi niekoľko zaujímavých tém a po úvahe som niektoré začal aplikovať do života. Jednou z týchto vecí bolo vybudovanie nových priestorov na oživenie ďalších jedincov na lodi tak, aby boli neustále pod kontrolou.

Detailne sme prebrali možnosti a čo tým chceme dosiahnuť. Dospeli sme totiž k názoru, že nevieme presne do čoho ideme, na akú planétu a ani to, ako tam vlastne budeme žiť. A hlavne z čoho tam budeme žiť.
Pre náš život totiž boli nutné podmienky presne tak, ako aj teraz pre život tu na Zemi pre ľudí, ale samozrejme sme mali iné podmienky, ako sú teraz tu na zemi.
Preto sme sa teda dohodli, že si začneme budovať základňu tu na lodi tak, aby sme mohli potom preniesť všetko na novú planétu už pripravené na osídlenie.
Prebrali sme možnosti toho, ako majú nové priestory vyzerať. Priestory sme upravili tak, aby sme ich mohli kedykoľvek rozšíriť podľa potreby. Jednu časť sme urobili plastickú a to tak, že sa začal priestor rozrastať okamžite, keď sa tam budúci obyvatelia dostanú . Toto sa dialo tak, že sa priestor variabilne menil bez toho, že to zvnútra niekto postrehne. Bolo to veľmi dômyselne urobené a dohodli sme sa, že tam prenesieme a vysadíme vegetáciu ktorú som mal tiež v zásobách.
Toto všetko nám nezabralo veľa času, pretože loď bola na tieto možnosti pripravená. Skôr sa ale počítalo s tým, že sa toto udeje na planéte kde pristanem.
Ako prvé sme teda dali von vegetáciu. Táto vegetácia bola veľmi malá a mnoho som mal len v podobe semienok. Nechcel som použiť urýchľovač a tak sme len čakali, ako sa začnú veci vyvíjať. Keď sme sa presvedčili, že všetko ide tak, ako má spustil som urýchľovač rastu a času presne na 38,4%. Toto číslo mi vyšlo, ako optimálne na to, aby sa nič nestalo a aby sa veci nezvrtli.
Následne sme začali rozoberať otázku koho ako prvého, či prvých prebudiť zo spánku. Ja som samozrejme chcel tých, ktorý mi môžu pomôcť zo všetkým tým, čo sledujem. Oponovali mi a ja som začal pochybovať, či som im nenaletel. Po diskusii v ktorej najväčší argument bol ten, že moji ľudia potrebujú stravu ktorú im jedna moja otrokyňa ktorá na teraz zostala nevyrieši.
Tento argument som musel akceptovať. Ak totiž prebudím mojich musia sa zákonite dobiť energiou a tú im jedna jediná otrokyňa neposkytne.
Išli sme teda do sály kde boli uskladnené ďalšie ženy v spánku. Pozorne si každú prezreli samy diskutovali o tom a navrhovali riešenie, ktorú áno a ktorú nie.
Vybrali približne stopäťdesiat žien a dvadsať mužov. Rozdelili ich do sektorov podľa toho kto aký účel mal spĺňať. Toto všetko som nechal v ich kompetencii. Ja som sledoval zo svojho riadiaceho centra, ako to všetko prebieha. Toto totiž bola pomalšia práca. Najprv museli prinavrátiť jednu a tú dať ku tej jednej a takto postupne. Keď sa dopĺňali mohli zvyšovať počet až do konca.
Keď toto všetko bolo zvládnuté bolo treba zabezpečiť prebudenie mojich ľudí. Začal som bojovníkmi.
Tých som hneď učinil, ako strážcov a okamžite som im vydal pokyny, čo majú robiť a kde sa majú zdržovať. Následne som začal prebúdzať ostatných.
Než som však ku tomu došiel musel som sa vrátiť späť a začať okamžite robiť korekcie. Nastalo totiž drobné nedorozumenie medzi tými, ktorí sa stali strážcami tohto malého územia.
Zabudol som jednotlivcom presne určiť ich posty a delenie toho kto kam patrí. Tento detail bol v konečnom dôsledku asi dosť dôležitý, a moje rozhodnutie okamžite akceptovali.
( Aj v dnešnej dobe sa s tým stretávam. Aj keď je niekto inteligentný je mnohokrát slepí hluchý a nechápe. O to však viac chce, a chce sa hlavne vyťahovať.)
Súčastne som im predstavil svoje dve kolegyne. Nuriu a Qes. Im som aj s plnou dôverou vlastne zveril celé velenie týchto strážcov a ich dodatočné prerozdelenie podľa potrieb. Po tomto som sa mohol konečne venovať tomu, čo som chcel. Zobudiť ďalších z radu kolegov, ktorých sme mohli potrebovať na našej ceste.
Medzi tým Nuriu a Qes zisťovali stav v akom sa kto nachádza.
Na základe ich poznatkov som sa rozhodol priviesť späť ku vedomiu našich odborníkov v lekárskej vede. Boli to jedna žena a jeden muž. Obaja sa špecializovali na rozličné obory a boli tí najlepší odborníci na našej planéte.
Okamžite sa pustili do práce. Teda nie tak celkom, pretože najprv som ich podrobne oboznámil o stave v akom sa nachádzame, čo sa udialo a aký mám plán. Po tomto im už nič nebránilo, aby sa pustili do práce. Sami si rozdelili kto sa čomu bude venovať. Suiki sa pustila do toho, aby skontrolovala zdravotný stav všetkých na lodi a Treq sa začal zaoberať inými záležitosťami, akými to neviem, ale len čo mal vytvorené podmienky vo vyhradenom sektore a svoje pracovisko zo všetkým o čo požiadal tak sa zavrel a nevyšiel dva dni. Po dvoch dňoch vyšiel a šiel priamo za mnou. Vznikol drobný problém, lebo v prvom momente ho počítač proste nevpustil do priestorov, kde som sa nachádzal ja. Toto sa samozrejme napravilo a vpustil ho dnu.
„Ašarat chcem Ti navrhnúť nasledovnú vec.“
„Hovor Treq pozorne Ťa počúvam.“
„Ide o to, že keď napojíme na jednotlivé boxy ……… atď. tak získame prepojenie na všetkých a do ich nervovej ako aj do mozgovej centrály dostaneme informácie o všetkom čo chceme ešte pred tým než sa vrátia do bdelého stavu. Ich vedomie počas spánku bude vedieť pracovať a pri tom sa nič nezmení na ich vegetatívnom stave.“
„Treq to je geniálna myšlienka. Ako sa to dá zrealizovať a čo všetko k tomu treba?“
“Všetko mám pripravené, ale centrálny počítač mi všetko zamieta s tým, že chýba súhlas Ašarata.“
„Dobre Treq to sa zariadi. A koho chceš napojiť?“
Vymenoval mi koho zo svojich kolegov vedcov a prečo ich chce uviesť už teraz ku činnosti a čo tým sleduje. Ja som doplnil ďalších ktorých som vedel, že skôr či neskôr aj tak budem potrebovať, aby pomohli pri zaistení osídlenia novej planéty. Veľmi podrobne sme sa na túto činnosť pripravili a spustili sme program, ktorý zabezpečil prísun informácií v rozsahu, ako to kto potreboval. Takto sme pripravili rôznych kolegov, rôznych profesií, aby boli ihneď v poriadku zo všetkými informáciami. Zobudili sme konštruktérov, chemikov, počítačových odborníkov, ako aj …. .
Všetci sa okamžite ujímali svojich prác a zariaďovali si svoje sektory. Loď musela adekvátne meniť svoj tvar. Samozrejme sme stále mysleli, že všetko je v najlepšom poriadku až do momentu, keď sa ujali slova kolegovia ktorí mali mať na starosti prípadné vojenské potýčky pri náhodných stretnutiach. Mali námietky a chceli si overovať silu opláštenia a podobne. Nakoniec sa nechali presvedčiť, že sila opláštenia plne postačuje proti všetkým typom konvenčných zbraní, ktoré poznáme. Následne sa zamerali na výzbroj lode. Tu som ich nechal, aby urobili korekcie na základe toho, ako uznajú za vhodné a nech sa zamerajú aj na výskum a modernizovanie výbavy.
Takýchto drobností a aj vážnejších vecí sa tam mlelo niekoľko dní mnoho. Došlo však jedného dňa aj k tomu, že každý sa nerušene zahĺbil do svojej práce a venoval sa tomu čo bolo jeho cieľom a čo chcel robiť. Na to, aby to všetko mohlo fungovať bolo treba zabezpečiť aj druhú stranu a to boli ich fyzické a genetické potreby pre život. Pretože neboli, ako ja, zatiaľ, museli sa pravidelne dopĺňať energiou. Vojna a vírusy, ktoré sa rozšírili zasiahli aj ich tak, že boli odkázaní na dopĺňanie energiou. Za týmto účelom mali k dispozícii časť tých žien, ktoré sa viezli v sektoroch na to určených. Muži, ktorý tam boli slúžili inému účelu. Boli tam, ako pomocníci na extrémne nebezpečné situácie a miesta. Po pravde ich život nemal žiadnu inú cenu, ako bola momentálna práca ktorú vykonali. Ich mozgový potenciál bol prakticky nulový a ich vedomie vedelo len to, čo sa im dodalo na základe informácií.
Oni vykonali to čo sa prikázalo a pri rôznych smrteľných nehodách sa proste telo zničilo vo vesmíre a odpísal sa kus. Boli to naše roboty z mŕtvych komponentov, ktoré sa umelo oživili.
Možno sa to zdá drastické, ale stačí sa popozerať okolo seba, koľko horších vecí nájdete.
Bol to proste taký svet a bytosti. Nemali sme takú podobu, ako sa vy poznáte. Ale ani takú, akú si to možno myslíte. Bol to proste náš svet a život taký, aký vtedy na základe podmienok vznikol.
Takýmto spôsobom sme sa začali pripravovať na nájdenie novej planéty. V tom čase bola zaujímavosťou aj tá skutočnosť, že nikto sa nezaťažoval ničím iným než sa podujal robiť. Chcem tým povedať, že nikto nestrkal nos do vecí tých druhých a nevytváral nikto zbytočné napätie.
Ja som sa naďalej staral o svoje veci, ale aj o to čo som vlastne zastupoval a o to kto som bol. Výtvor čohosi, čo sa dá pomenovať, ako …….???, nuž ako? Zaoberal som sa silami energií a naďalej som rozvíjal sily ktoré vlastne nedokážem opísať. Ale každopádne som ich priblížil v časti: Poslovia dávnej zeme. Toto bola moja hlavná činnosť. Počítač ten sa zameral na každého a všetko. Každý sa naňho obracal konzultoval a hľadal v spolupráci riešenia.
Všetko klapalo až ma raz vyhľadali Nuriu a Qes . V sektore, ktorý mali na starosti sa začala chystať vzbura. Najprv som myslel, že to je len dôsledok vírusu, ktorý ich ženie dopredu.
Zistili sme však, že je to inak. Vzbura bola pokračovaním boja, ktorý viedli na planétach.
Pár jedincov sa dostalo do stavu, kde sa im prinavrátila sila a možnosti bojovníčok. Začali si materializovať zbrane a pretvárať aj ostatné na bytosti, ako sú ony. Našťastie nešlo to tak veľmi rýchlo, ako by chceli. Keďže toto všetko sa odhalilo, začal boj. Zaútočili na strážcov a mnohých zabili. Strážcovia síce postupne zabezpečili všetko, čo sa dalo, aby neprenikli do sektorov nehrozilo poškodenie elektroniky ani iné veci sa už nedali len tak dosiahnuť.
Mnohý sa pýtate prečo nezasiahol počítač? Preto, lebo nebol stavaný na takéto možnosti.
Mali sme už s tým skúsenosti a verte, že aj najlepší program sa môže zrútiť a otočiť sa voči vám. Dostal som sa do sektoru, ktorý obsadili. Zmaterializoval som sa tam. Okamžite na mňa zaútočili, ale preleteli cezo mňa akoby som bol hologram. Ja som však mohol vrátiť údery úplne účinne. Niekoľko jedincov však už malo s týmto bojom skúsenosti a v sektore kde boli vedeli aj oni zmeniť svoju konštantu a prispôsobiť sa tomuto štýlu boja. Našťastie pre mňa ja som sa kedykoľvek mohol stiahnuť z toho sektora von a vrátiť sa späť, čo oni zatiaľ nie.
Boj sa skončil po niekoľkých dňoch a mal veľmi zlé následky pre tých ktorí ho vyvolali.
Zmocnil som sa postupne všetkých a osobne som musel dokončiť každý jeden boj. Stal som sa vlastne vo vašom ľudskom ponímaní predhistorickým upírom. Zmocnil som sa každej bytosti a zabíjal som za účelom získania sily a nadvlády. Ešte stále som sa však vedel kontrolovať a sila nemala nado mnou moc. Cítil som síce nutkanie pokračovať a neprestať, ale vírus Hughu ani Hughu-D nepremohli to čo som mal v sebe, ako protilátky. Ten boj bol prirodzeným životným bojom. Žiadna vojna, ani boj nestojí však za to. Takže som sa v tom boji opájal silou, rozkošou a pritom som chránil záujmy, ktoré som sledoval. Toto všetko sledovali niekoľký strážcovia, ako aj Nuriu a Qes. Naučil som ich tento štýl boja a prvýkrát okúsili, aké to je prebrať silu života kohosi na seba a seba tým posilniť. Pre nás, podotýkam, to bola potrava. Presne tak, ako pre vás je prirodzené doma si čosi dochovať v chlievikoch. Chodíte okolo toho, staráte sa, maznáte a potom s chladnokrvnosťou zabijete.
Platila jedna zásada ak chceš prežiť, znič všetko, čo ťa môže ohroziť. Neprežil nikto z tých ktorí sa stali organizátormi, či mali možnosť modifikácie tela.
Moja sila sa znovu znásobila. Všetko zlé je však na niečo dobré, ako sa pozdnejšie ukázalo, táto skutočnosť prispela k tomu, že som doviedol misiu do úspešného konca. Koniec koncov keby to tak nebolo asi by som nemohol písať tieto spomienky.
My sme vtedy neboli bytosti, ako sa poznáme teraz. Naše DNA nebolo totožné v rámci druhov. Tí ktorých sme mali na lodi mali úplne iné DNA. Povedané hrubo lovili sme sa navzájom, ako sa navzájom lovia zvieratá v prírode. Zmena? Teraz človek zabíja a loví absolútne všetko, len sme do vás dostali, že aspoň svoj druh nepojedáte.(viď. históriu pravek)
Keďže nás bolo veľmi veľa a musíme si priznať, že po čase bola nutná potrava aj tuhého stavu, museli sme sa postarať o rozmnoženie Gujidov ( tých ktorých sme mali, ako otrokov), aby sme mali dostatok zásob na celú cestu a nemuseli sme sa obmedzovať.
Toto sme dosiahli tým, že sme poznali klonovanie jedincov. Klon sa vložil do špeciálneho valca a tam sa vytvoril identický jedinec. Toto trvalo niekoľko hodín. Pozdnejšie toto naši vedci skrátili na niekoľko minút. To znamená, že sme kohokoľvek z tohto druhu nahradili behom niekoľko minút. Naše telá sme neklonovali, ale mali sme pripravené telá v prípade, že by sme mali problém s telom a tak sme ich vedeli meniť.
Takýmto spôsobom sme zabezpečili všetko, čo sme potrebovali pre pohodlie a naplnenie svojich potrieb.
Pozdnejšie sa ukázalo, že to je vskutku potrebná vec. Vesmír je, bol a ešte mnoho miliónov rokov bude neprebádaný a iste navždy ostane úžasný.
O tom, že je úžasný svedčí aj fakt, že sme sa v ňom dostali do miesta kde neplatia zákony, ako ich poznáte či sme poznali aj my. Pred nami sa totiž z ničoho nič objavil kráter. Nazývam to kráterom, lebo tak pôsobil. Leteli sme vesmírom a nič nám nebránilo letieť ďalej počítač nič nesignalizoval. Zrazu sa však pred nami doslova otvorila diera. Hlboká diera a nič. Chvíľu nič, ale potom sme uvideli vesmír. Bola to len chvíľa a uvedomili sme si, že sa všetko za nami zatvára. Po tomto zistení sme zistili, že všetko na lodi akosi prestáva fungovať. Teda nie všetko, ale to čo malo čokoľvek spoločné s vonkajškom. Nefungovali zbrane ani navigácia.
Loď však evidentne bola pod kontrolou. Ale kto prebral kontrolu?
Odpoveď ležala pred nami. Planéta ktorá sa nedala s ničím čo sme dovtedy videli porovnať.
Bola zaujímavo farebná a stáli na nej zvláštne malé budovy. Z nich vychádzali miniatúrne bytosti. Evidentne mali našu loď nejakým spôsobom pod kontrolou. Ako sme sa približovali,
uvidel som postavu, ktorá držala ruky nad hlavou a určitými pohybmi akoby ovládala všetko okolo nás.
Pristali sme úplne hladko. Podľa znamení bolo jasné, že chce nadviazať komunikáciu. Počítač začal hľadať možnosť komunikácie, ale oni gestami dali najavo, aby sme prvý prehovorili. Po chvíli, ako počuli našu reč začal k nám jasne hovoriť našou rečou. Oznámil nám, že sme vnikli do ich sveta bez ich súhlasu a že sme si nepýtali povolenie, takže nás považujú za vojnových zajatcov. Trvalo chvíľu kým sme sa spamätali z prvotného prekvapenia. Začali sme rozoberať čo sa vlastne stalo a vysvetľovať, že sme sa sem dostali úplne náhodou , a že nemáme poňatia kde sme sa dostali. Drobný tvor sa rozčertil a mávol rukou. Zistil som, že stojím oproti neho, ale som tak isto malý, či veľký, ako on. Precítil som mnoho energií okolo seba a pomaly som si začal uvedomovať čo toto je za svet. Všetko tu bolo podriadené sile osobnosti pevnej vôle a energiám okolo nás. Tu neplatilo, že je niečo nemožné. Stačilo poznať to čo nepozná každý. Začal som teda konať podobne ako on. Začal ma obaľovať energiou, ktorá ma mala spútať, ale ľahko som zrušil tieto sily. Zbadal, že som sa ubránil a začal teda bojovať. Hádzal po mne doslova blesky a podobné sily energií. Konal som podobne. Lietali sme okolo a takto sme bojovali dlho. Okolo nás všetko vrelo vybuchovalo od rán, ktoré sme rozdávali, ale súčastne sa všetko vracalo do pôvodného stavu. Bolo to, ako v rozprávke. Uvedomoval som si, že tieto bytosti sú jedinečné a poraziť ich je zrejme nemožné. No prestať bojovať som neprestával. Chcel som si vytvoriť aj zbrane, ale nemalo to žiaden efekt . Zbrane sa síce vytvorili, ale aj okamžite zanikli. Prestal som sa teda tým zaoberať a bojovali sme proste silou. Nevedel som si predstaviť, ako to môže skončiť.
Stalo sa však čo som nečakal, prestal bojovať. V tej istej chvíli som prestal aj ja. Ja som prestal, pretože som sa obmedzil na obranu a neútočil som. Stvorenie oproti mne sa začalo usmievať na mňa. Zostal som dosť zaskočený a nepoľavil som v ostražitosti. On však urobil znak ktorým dával najavo mier. Dal si pravú ruku k sebe do úrovne pŕs a pomaly ju vystrel.
Učinil som podobne, ako on. ( Tento pozdrav zostal aj u niektorých indiánskych kmeňov, dodnes neviem, ako a či majú niečo spoločné a či je to len náhoda.)
Spokojne pokýval hlavou a uzmiereným hlasom sa opýtal.
„Kto si a odkiaľ ideš?“
Predstavil som sa mu porozprával pár vetami kam a prečo ideme. Pokýval znova hlavou a povedal.
„Nasleduj ma a porozprávame sa o tom.“ Otočil sa a išiel do jedného z týchto kopčekov. Nasledoval som ho ale najprv som mu dal otázku. „Čo bude s mojimi kolegami a mojou loďou?“
„Nič sa im nestane a tu sú v bezpečí, ale zatiaľ nech neopúšťajú loď.“
Zišli sme do podzemia. Bol som šokovaný z toho čo som videl. Nádhera, aké to tam všetko bolo. Mnoho poschodí len tak bez akejkoľvek zábrany. Mali ich upravené tak, ako si to zrejme chceli zariadiť. Neviem koľko poschodí tam bolo, ale každopádne som videl život zo všetkým. Deti šantili a keď aj stúpili vedľa nič sa nestalo pohybovali sa vo vzduchu, akoby mali pod nohami pevnú plochu. Ak sa chceli dostať na iné poschodie proste tak učinili. Pravdepodobne silou vlastnej vôle. Deti, samozrejme asi ako deti všade vo vesmíre sa šialili až tak, že ich museli napomenúť. Doslova lietali aj vodorovne aj zvislo. Nič im nebol problém.
A tie farby a zariadenie. Všetko bolo v takej harmónii až to doslova vyvolalo údiv. Pritom všetkom tam boli rastliny. Boli vsadené do hmoty po ktorej sme sa pohybovali, ale nevedel som určiť tú hmotu, čo to vlastne je. Rastliny inak boli vlastne všade. Doslova ich mali akoby dekoráciu ktorá bola dômyselne rozsadená tak, že tvorila jednotlivé časti. Tieto boli slúžili na to aby priestor rozdelili na sektory. Ako som pozdnejšie zistil niečo také, ako majetok a podobne im nič nehovorilo. Oni tam proste boli jeden pre druhého. Nevidel som zlobu ani nenávisť. Všade som cítil silu harmónie. Čo ma však udivilo, nevidel som nikoho kto by bol vo veku staršom. Všade všetci boli mladý. Buď som videl deti, alebo jedincov v plnom rozkvete síl.
Nemal som však veľa času na rozmýšľanie, lebo sme sa blížili do cieľa cesty V akej hĺbke sme boli som nevedel určiť ani náhodou. Zastali sme na jednej úrovni a vnorili sa do prekrásneho prostredia. Boli tam rastliny ktoré ste kedy mohli vidieť, a aj také aké naša fantázia ani nedokáže vytvoriť, medzi nimi jazierka. Kráčali sme po vode tak ako pred tým po tej hmote.
Z ničoho nič sa môj sprievodca zrazu pobral dole do vody. Vo vode sme sa pohybovali znova voľne. Aj tu boli rastliny presne tak, ako vonku. Okolo nás sa pohybovali znova voľne bytosti, ale boli odlišné od toho čo som videl hore. Videl som okolo seba ďaleko, lebo voda bola priezračná. Na skale pred nami sedel v divnom kresle tvor. Bol taký, ako tí hore. Jeho kreslo bolo vytesané zo skaly. Sedel pokojne a usmieval sa na nás. Podišli sme až ku nemu a zastali sme pred ním. Môj sprievodca učinil onen znak rukou na znak mieru a ja som ho nasledoval.
Ten podivný sediaci nám pozdrav opakoval. Nevedel som si predstaviť čo bude nasledovať, ale asi pochopil moje rozpaky lebo prehovoril.
„Ašarat posaď sa aj Ty Zug.“
Nevedel som kam si mám sadnúť začal som sa obzerať a zrazu som uvidel ako nám nesú obdobné sedenie. Lepšie by snáď znelo doplávali s nimi, ale nedá sa povedať že som videl čosi, ako plávanie. Ak to prehodíme do terajších zákonov fyziky oni boli v stave relatívneho kľudu a predsa šli dopredu. Tak, ako keď letí šíp. Pohybuje sa, ale je v kľude bez pohybu. Hmm, snáď ma chápete.
Sadli sme si do týchto kresiel a udivil som sa nad tým pohodlím. Kreslá sa nám prispôsobili so všetkým. Neznámi znovu prehovoril:
„Ašarat vítame ťa v našej krajine. Volám Gnum. Rád by som o tebe a tvojej výprave počul čo vás viedlo, že ste sa dostali ku nám a potom spoločne nájdeme riešenie čo ďalej.“
Gnum ma pozorne počúval, ako a prečo sme cestovali po vesmíre. Na samý záver som mu vysvetli, že sme vlastne ani nemali šancu sa im vyhnúť, pretože sme sa tu ocitli za okolností ktoré sme nemohli ovplyvniť. Pozorne ma obaja počúvali až do samého konca. Potom zavládlo ticho . Zachytil som telepatickú komunikáciu, ale ich jazyku som nerozumel ani len slovíčko. Podľa výrazu, aký mali som nevedel tiež nič usúdiť. Takto to šlo niekoľko wsertov.
Evidentne im čas nič nehovoril a nemali sa prečo ponáhľať. Trpezlivo som teda čakal a pozeral som sa okolo seba. Nevedel som sa dosť vynadívať a postupne som si začal uvedomovať, že mi nie sú až taký cudzí. Ich vegetácia bola síce iná, ako naša, ale bol tu život. Napadlo ma ešte z čoho žijú, akú potravu potrebujú pre svoj život? Takéto úvahy a myšlienky sa mi striedali v hlave a medzi tým som počúval okolo vravu ktorá sa rozprúdila medzi inými ktorí sa pohybovali v našej blízkosti. Pomaly som si začal uvedomovať, že im začínam rozumieť neviem ako, ale po nejakom čase som im rozumel úplne všetko.
Moje úvahy prerušil Gnum. Prehovoril ich rečou a než som si uvedomil odpovedal som im v ich reči. Zostal som zaskočený a oni sa začali smiať. Poviem Vám to bolo prvý krát čo som počul smiech. Dovtedy som ho nepoznal.
„Učíš sa rýchlo Ašarat, nastal čas oboznámiť ťa o tom kto sme.“
Takto začali svoj príbeh. Dozvedel som sa všetko o ich svete aj to prečo som nevidel starších jedincov. Mali svoje problémy a to dosť vážne. Zúrila tu divná choroba, ktorá sa prejavovala tým, že v určitom veku všetci upadali do stavu kómy a ich telá sa po čase proste rozplynuli. Po čase sa však tieto telá znova akoby vrátili do sveta, ale ako divné mumifikované bytosti. Tieto bytosti potom napádali ostatných a zabíjali ich. Jediná obrana bola, že tieto bytosti uzatvárali do špeciálnych priestorov a tam sa ich sila anulovala. Proste tam ich činnosť prestala. Toto sa však u nich deje len niekoľko posledných tisícročí. Pred tým žili úplne v pokoji a svoje tela menili tak, že po opotrebovaní sa telo opustilo a dotyčný žil v astrálnej podobe ďalej. Následne si vyhliadol niekoho s kým sa dohodol (našiel si matku ktorá porodila telo), že mu pripraví telo. On sa do toho tela nasťahoval a stal sa dieťaťom. Toto však bolo podmienené tým, že chcel ostať dieťaťom. Jeho prerod na dospelého jedinca sa dal urýchliť podľa vôle jedinca. Inak musím povedať, že to bol neskutočne hravý a priateľský národ.
Po tom, ako som ich pozorne vypočul som sa spýtal, čo na to ich vedci a výskumníci. Vtedy som zistil, že vlastne žiadny nie sú. Ich život sa vyvíjal tak, že ich tieto záležitosti prestali zaujímať pred miliónmi wsertov. Ich hlavná sila bola v tom, že pre svoj život nepotrebovali vedu. Všetko, čo potrebovali pre svoj život mali. Silu energií, ktorú mal každý jedinec, možnosť komunikácie aj telepaticky, dematerlizáciu tela, ako možnosť teleportácie tela.
A okrem toho táto prapodivná časť vesmíru sa pohybovala vo vesmíre, ako naša loď.
Tento svet sa prosto pohybuje vo vesmíre iste aj dnes.
Požiadal som ich teda nech ma vrátia späť na moju, že im snáď lekári a vedci budú môcť pomôcť. Bez všetkého ma odviedli späť na loď kde som kolegov informoval kde sme to vlastne pristáli. Jediný, kto mal obavy boli strážcovia, ktorí zistili že loď je po stránke vonkajšej obrany úplne paralyzovaná. Upokojil som ich a pristúpili sme k tomu, že sme začali spoznávať ten svet a ich problémy. Všetci nás brali úplne samozrejme a nikto nám v ničom nebránil. Moji kolegovia sa pustili do intenzívnej práci. Zisťovali a hľadali úplne všade. Preverili sme celú faunu a flóru v tomto svete. Nič sme však nezistili a to sme aj počítače zapojili do vyhodnocovania dát, a zisťovania možných zdrojov nákazy. Dokonca sme niektorých zobrali na loď, aby sme tam skúsili čo sa bude diať. Ani tento pokus sa nevydaril. Takto sme sa tomu venovali veľmi dlho. Dokonca sme sa tam viac menej ubytovali a začali zariaďovať, akoby sme dorazili do svojho cieľa. Mnohý sa zblížili tak, že sa začali úplne zbližovať s jednotlivými obyvateľmi natoľko, že začalo dochádzať ku miešaniu druhu. Z ich strany voči tomu nikto nenamietal, nuž som tomu teda nechal voľný priebeh aj ja. Veď som aj tak nevedel, či tam neostaneme a či sa nezaradíme definitívne do tejto komunity. Najviac ma však trápilo, že sme stále nevedeli prísť na to v čom je problém zmeny tiel. Chvíľu sme dúfali, aj v to, že sa potomkovia miešaných druhov nebudú dostávať do takého stavu. Úspech sa však nedostavil. Dá sa povedať podľa toho kam sa nový jedinec geneticky viac priklonil tak sa jeho telo potom správalo v tej fáze keď došlo ku veku premeny, či výmeny tela. Po veľmi dlhom čase ma napadla ešte jedna možnosť. Zmeniť sa do podoby v ktorej sa to dialo. Všetci ma odhovárali, aby som to nerobil. Báli sa čo potom bude s celou expedíciou. Určil som kto čo v tom prípade má učiniť a vlastne som aj nechal rozhodnutie na nich, či proste nechcú zostať tam kde sme boli. Preniesol som sa do miest kam ukladali mumifikované telá.
Stal som sa totožnou bytosťou s tými ktoré tam boli uložené. Zrazu som zistil, že okolo mňa je čulý život. Tu som sa vlastne po prvý krát stretol so životom tieňov. Všetci tam žili vo svete tieňov a neopúšťali svoje obydlia jednoducho preto, že to nepovažovali za potrebné. A boli radi, že telá sa dostali do tých vyhradených priestorov, pretože tam sa mohli od tela oddeliť.
Pokojne ma privítali a vypočuli ma. Nevedeli chvíľu pochopiť, že som sa tam dostal inak, ako oni a nevedeli, čo si so mnou, ako z votrelcom počať. Našťastie v tomto svete boli mierumilovný a nie útočný, ako v stave mumifikovania ich tiel. Vysvetlili mi, že oni vlastne žijú v paralelnom svete, ktorý si vytvorili na základe nutnosti kolobehu ich života. Poznali tento kolobeh avšak došli do fázy, keď jednoducho zabudli, čo treba urobiť keď dôjde ku zmene života. Ukázali mi všetko z ich histórie, ako treba prijať zmenu života, ( smrť) a čo treba s telom urobiť. Nevedel som však prečo tak neučinili sami. Odpoveď bola úplne jednoduchá. Nepoznali cestu späť. Nevedeli opustiť tento čas a vrátiť sa znova do toho sveta.
Prebrali sme ešte mnoho konkrétnych ich požiadaviek, ako a prečo sa musí to, či ono udiať. Mnohý z nich totiž nenachádzali pokoj a správali sa dosť zvláštne. Ich hnev sa tu prebúdzal o to silnejšie o čo miernejší život žili.
Prešiel som však z ich nového sveta, sveta tieňov, do sveta kde pred tým žili. Podrobne som všetkým vysvetlil v čom je skrytá podstata problému. Určitú dobu na mňa hľadeli s nedôverou a o tom, že sa majú otvoriť miesta, kde uložili mumifikované telá ani len nechceli počuť. Zasiahol však Gnum a jednoducho povedal, že keď som sa stade vrátil zrejme viem o čom hovorím.
Nechali teda na mne aby som s tým začal. Povedal som im čo treba pripraviť, aby sme predišli prípadným kolíziám. Dal som postaviť miniatúrne budovy, kde sme naukladali určité drobnosti, ktoré sprevádzali jednotlivých jedincov na ich ceste životom. Potom sme doniesli tam aj pokrm. V malom množstve stačil, pretože zo začiatku vo svete tieňov cítili hlad. A všetko, čo tam bolo v tom priestore sa spojilo zo svetom tieňov a začalo vytvárať paralelu medzi skutočným svetom a svetom, ktorý sme tam budovali. Telá sme preniesli do jednotlivých miestností a uzavreli. Takto to išlo s každým jedným telom.
Po tomto všetkom som sa spojil zo svetom tieňov a osobne som prešiel do ich sveta. Boli spokojný všetci. Dohodli sme sa však aj na postupe, ako sa budú vracať späť do života tí ktorí prejavia záujem.
Znova som sa vrátil späť do fyzického sveta a tam ma čakalo prekvapenie. Oslavy, ktoré na moju počesť zorganizovali. Nevedel som pochopiť tú zmenu. Veď pred chvíľou ešte váhali a zrazu toto. Mali však veľmi jednoduché vysvetlenie.
Dostali informáciu o mne od bytostí, ktoré som stretol na svojej ceste v bielom svete. Tí požiadali teda týchto obyvateľov tohto sveta, aby ma čakali a aby mi predložili túto úlohu. Vysvetlenie? Musel som získať skúsenosť, aby som takýto svet mohol vytvoriť tam na novej planéte. Teraz som zase ja nechápal prečo a načo? „Preto lebo budete v špecifických iných podmienkach a budete sa musieť prispôsobiť novému životu.“ Takto znela odpoveď.
Potom sme ešte prebrali množstvo drobností s tým súvisiacich. Jedna a veľmi podstatná vec bola aj v tom, že sme museli počítať s novým druhom života a s jeho možnosťami. Bolo tam veľa zásadných zmien. Z toho som pochopil, že táto naša cesta je vlastne cesta učenia sa. Vesmírna rada, ktorá bola v bielom vesmíre rozhodla teda takto. V tomto smere, prejdeme mnohými alternatívami, aby sme mohli započať novú existenčnú epochu. Opýtal som prečo začínať keď aj tu je život?
Gnum sa na mňa zahľadel a povedal: „ Ašarat vesmírna rada chce rozšíriť život aj na iné planéty, aby sme nemuseli hľadať alternatívy plastických svetov a aby sme mohli začať novú epochu rozvoja života. Ak to dokážeme a nezničíme sa opäť navzájom spoja sa obidva vesmíry v jeden celok.“
Ďalšou zaujímavosťou bolo pre mňa to, že časť vesmírnej rady tej našej znova existuje. Priamo som sa teda opýtal, či je to naozaj tak.
„Gnum tvrdíš, že vesmírna rada zase existuje a dala sa dokopy?“
„Áno, obyvatelia bieleho vesmíru zachránili tých, ktorí ostali a za ich pomoci vznikol nový život na jednej z planét. Nás o pomoc pre vás požiadali oni aj s vesmírnou radou, ktorá teraz jestvuje.“
Trvalo mi hodnú chvíľu pokiaľ som si to všetko zrovnal. Nevedel som pochopiť prečo sa s nami nespojili, keď je to tak. Obyvatelia bieleho vesmíru však zasiahli až po mojom odchode a následne došlo ku dohode, čo ďalej s nami. Rady ktoré som dostal od obyvateľov bieleho vesmíru teda naozaj mali a ešte budú mať opodstatnenie.
Nič však nie je len tak, to, čo sa stane. Ani toto stretnutie nemalo len ten význam, aby sme sa poučili. Aj tí ktorí nás takto prichýlili mali s toho úžitok. Ponechali sme im mnoho rastlinných druhov a zobrali sme rastliny ktoré sme my nemali.
Takisto to, že sme tam strávili toľko času malo aj iný zmysel. Mnoho sa od nás priučili tak, ako my od nich. Vymenili sme si skúsenosti vo všetkých oboroch. Naučili sme sa všetko to, čo poznali na základe ich princípu, moja vôľa je to čo chcem, a to sa mi vyplní.
Pred odchodom sme sa dohodli, že niektorí jedinci, ktorí chcú zostanú tu v tomto svete. Mnohý si tu totiž našli svoj domov a bolo jasné, že len ťažko budú odchádzať. A ďalší ktorí prejavia záujem môžu ísť s nami. Po čase sme zistili, že nie sme až taký odlišný, ako sme si mysleli.
Zostali tam lekári vedci, a aj od nich sa ku nám pridali ich lekári a vedci. Každý dostal na výber. Dokonca aj tí ktorí boli uložený do hyperspánku, dostávali celý čas informácie o tom, čo sa dej a prežívali všetko, ako v bdelom stave. Tí ktorí prejavili vôľu ostať sa uviedli do stavu vedomia a zostali v tomto svete. Ponechali sme aj prístroje, ktoré kto potreboval pre svoju prácu a vyrobili sme všetko to, čo potrebovali, aby mohli vyrobiť v budúcnosti všetko, čo budú potrebovať pre svoj rozvoj. Jednoducho, aby nedošlo ku stagnácii.
Pravdepodobne vás aj zaujíma aká to bola civilizácia. Boli to obyvatelia bludného vesmíru. To znamená, že časť vesmíru je vo vesmíre. Neviete o ňom dovtedy kým vás nepohltí. Táto časť sa takto pohybuje vo vesmíre a sú stále niekde inde v inej časti vesmíru. Ich civilizácia je v celku doslova mierumilovná a živia sa rastlinami. Je to pomyselný raj o ktorom sa píše v biblii. Všetky druhy tam spolunažívajú v harmónii. Jediný rozruch za dlhé milióny rokov sme vyvolali my.
Musím pozmeniť to, ako sa rodia tam deti a to o tých mŕtvych vo svete tieňov. Ako sa všetko ukázalo po pravde bolo to pripravené čisto pre nás a naše potreby. Pre nás, aby sme sa pripravili na to všetko, čo nás očakáva na našej ceste vesmírom. Inak tá civilizácia nie je, ako si možno začnete myslieť nejaké božstvo. To nie, oni došli totiž na tú úroveň bytia, že nepotrebovali už nič iné v tej dobe, keď sme tam boli. A načo sme tam zanechali to všetko? Prístroje a podobne? Nuž na to, aby sme po sebe zanechali prvky toho, čo sme vybudovali. Na to, aby raz mohli aj oni použiť v prípade potreby všetko, čo sme poznali. Ako aj na to aby cestou tých ktorí tam ostali mohli rozvinúť všetko to, čo mali do ďalších sfér svojho bytia a poznania vesmíru. Ale aj na to, aby sa mohli možno raz brániť voči takým, ako boli tí ktorí nám boli neustále v pätách a snažili sa nás zničiť.
Hnali sa za nami celím vesmírom na svojich bojových lodiach a snažili sa všemožne nám zabrániť dôjsť do cieľa, alebo aby tam mohli byť skôr, ako my. Nie za účelom obývania planéty, ale jej zničenia.
To všetko však až niekedy nabudúce pri ďalšom našom stretnutí vo vesmíre.
Zatiaľ Vám prajem, aby ste nezničili to, čo ste aj Vy doteraz dokázali s nami uchrániť, aj pred sebou samými.

Tagy: dávna história, zabudnutá história