Táto kapitola je o niečo dlhšia. Avšak som prisľúbil, že tento krát dám veci neskrátené veď, ak sa to niekomu nechce dočítať tak nemusí.
Kapitola II. Pohľad na smrť
Myslím, že každý z nás, kto sa narodil a dožil sa minimálne veku 15 rokov, sa musel stretnúť a stretol sa s fenoménom smrti. Vždy, keď sa s týmto fenoménom stretáme sa s ním, úplne prirodzene a podvedome sa musíme zamyslieť, čo sa s nami stane, keď sa nás život skončí. Je tomu tak, ako nás učí náboženstvo – jedno ktoré – alebo smrťou naozaj všetko len skončilo a už nič nie je? Ja osobne som sa nad týmto samozrejme tiež veľakrát zamyslel, snažil som sa nájsť odpovede ako fyzický človek, ako človek ktorý sa so smrťou stretol a to stratou svojho blízkeho, ako aj z pozície toho, že tejto skutočnosti, že musím umrieť, neuniknem ani ja. Avšak pozerám sa na to aj z pozícia človeka, ktorý žije a zamýšľa sa nad fenoménom smrti z pohľadu, že smrťou sa nič nekončí, len sa prerušila určitá etapa aby došlo k zmene, aby sa mohla začať nová etapa a nový život. Nechcem sa zaoberať a pozerať na to z pohľadu meditovania z hľadiska náboženstva, ani tu dogmaticky pretláčať svoj názor a tvrdiť, že som neomylný. Bol by som rád, keby ste túto moju ďalšiu prácu prijali len ako podnet na zamyslenie, a pritom všetko si ponechali svoj osobný názor a hľadali odpoveď podľa svojich vlastných predstáv a uvážení. Pretože jedna z najnebezpečnejších vecí na svete hneď po egoizme, závisti, zášti je každopádne dogmatizmus. I keď pripúšťam, že dogmatizmus ako taký vo svojej podstate je správny, ale vo svojej podstate, keď sa človek narodí, je nevinný a až jeho neskoršie činy v dospelom veku z neho urobia mnohokrát vraha, či inú odsúdeniahodnú bytosť. Takže vo svojej podstate, ak berieme dogmatizmus ako taký, pri svojom zrode bol zrejme nevinný, a až postupom času sa z dogmatizmu stala nebezpečná zbraň, pred ktorou si treba dávať pozor.
Teda ak dovolíte, skúsme sa teraz pozrieť na smrteľnosť a nesmrteľnosť z môjho pohľadu a to z pohľadu, že veci vnímam inak ako dogmou zaťažený človek.
V histórii čohokoľvek nenájdeme nesmrteľnú bytosť. Treba uvedomiť, že aj takzvané nesmrteľné bytosti, ako Upíry či vlkolaci, všetci boli určitým spôsobom smrteľní. Aj tí, ktorí sa považujeme za pôvodné bytosti tejto planéty a ktorí sme sem prišli z obrovských diaľav vesmíru, sme vo svojej podstate stále boli smrteľní. Lebo aj my sme museli prejsť zámenami tela. Preto je dobré vedieť, čo nás čaká a spoznať to, čo nás čaká. Smrť ako takú musíme sa naučiť preciťovať, musíme vedieť spoznať jej silu, jej vôľu a byť stotožnený s ňou. V prípade ak smrť budeme definovať ako nejakú bytosť, postavu alebo čokoľvek, tak každý si predstavuje niečo iné. Skúsme si smrť definovať len ako nejakú silu. Nedefinujme ju tak, že to je jedna bytosť, chápme ako abstraktnú bytosť, ktorá je všade a nikde. To znamená, že môže sa zhmotniť v určitej situácii ale pritom môže pôsobiť aj bez toho aby sme jej prítomnosť evidovali. V každom nádychu a výdychu nadychujeme a vydychujeme silu smrti, pretože keď ju berieme ako abstraktnú silu, tak môžeme ju brať akože je všade okolo vo vzduchu, v kyslíku, ktorý dýchame.
Nie všade a vždy je prítomná v zmysle toho, že ju cítiť, vidieť a poznať. Keď je napr. vojna, masové vraždy, popravy, tam smrť nie je prítomná vo svojej podstate ako pri klasickej smrti. Smrť dokonca nie je prítomná ani pri každej normálnej smrti, pretože je to abstraktná sila. Sotva niekto vie zistiť prečo sa zjavuje práve tam či onam a práve v takom prípade a zrovna v takej pozícii, že je ju cítiť. Jedná sa o skutočnosť, že mnohí ľudia prežili fenomén smrti z vlastného pohľadu. To znamená, že umreli a vrátili sa do tela. Nespočetné množstvo príbehov je o tom písaných. V koľkých týchto prípadoch je však opísané, že by človek stretol niečo ako smrť? Ak sa nad týmto zamyslíte, evidentne mi dáte za pravdu, že so smrťou sa stretlo možno jedno promile ľudí z celkového počtu tých, ktorí sa dokázali po smrti vrátiť do svojho tela. To znamená, že pri opisovaní udalosti svojej smrti opísali okolie miesta, kde sa nachádzali, opísali svoj stav, cestu tunelom, ako aj to, že stretli svojich známych, ktorí odišli z tohto sveta pred nimi. Boli prípady, kde človek, ktorý sa takto vedel vrátiť späť, opisoval napríklad dej, kde sa rozprával s človekom, ktorý už nežil, a prekvapene mu hovoril: ako to že si tu, veď teba sme už pochovali pred nejakým časom. A potom sa dozvedel, že vlastne nie dotyčný človek, ktorého stretol, je na nesprávnom mieste, ale on sám je mŕtvy, len túto skutočnosť si ešte nedokázal uvedomiť. Z toho teda vyplýva fakt, že so smrťou sa títo ľudia vlastne nestretli. Môžeme si teda položiť otázku, existuje smrť tak, ako ju poznáme a opisujeme? Moja odpoveď je, že áno. Zrejme sa opýtate, ako je možné, že títo ľudia ju nestretli. Moja odpoveď bude: vďaka tomu, že ju nestretli, je jasné, že nenastal ich čas, i keď došlo k tragickej udalosti a prekročili hranicu života a smrti. Nejakou svojou časťou sa dostali do sveta paralely a nejakou ďalšou časťou, ešte ostali v medzipriestore a súčasne v priestore fyzického bytia. Je mi jasné, že toto je trošku komplikované na pochopenie, ale nie je potrebné vždy všetko zjednodušovať. Nuž teda, ak sa títo ľudia vrátili a so smrťou sa nestretli, ako som už povedal, nenastal ich čas. Ľudia, ktorí sa so smrťou stretli, však neomylne vedeli, že smrť prišla, že jej sila je tam, a že pôsobí.
Skúsim vám priblížiť, ako to asi prebieha: samozrejme, ak tieto riadky bude čítať človek s medicínskym vzdelaním, tak mi okamžite vysype milión a jednu vec, že je to normálny proces umierania a že nemá nič spoločné s fenoménom zvaným smrť z pohľadu, v ktorom sa moja úvaha uberá. Proste mi povie, že je to úplne prirodzený proces umierania fyzického tela. Zoberme si teda jeden z príkladov umierania, kde je prítomná smrť. Ako prvé si uvedomíme, ohromný pokoj a dokonca si myslíme, že nastal v našom fyzickom vývoji zdravotného stavu zvrat a dostávame sa na správnu cestu uzdravenia sa. Ak je človek senzitívny, pre lepšie pochopenie budem písať v jednotnom čísle v mojej osobe, takže ak som senzitívny, po nejakej dobe si uvedomím, že vlastne môj pocit vyliečenia sa je vlastne len odumieranie a zlyhávanie funkčnosti jednotlivých orgánov a nervovej sústavy. Z tela mi odchádza bolesť, cítim sa dobre a dokonca začínam uvažovať o tom, že pri troche šťastia to môžem mať o chvíľu za sebou. Avšak táto klamná ilúzia je nahradená uvedomením si faktu, že smrť je tak blízko, ako nikdy predtým. Je to logické, veď čas sa zastaviť nedá. Takže sa logicky priblížila. Jej silu začnem vnímať tým, že si uvedomím chlad v niektorých častiach svojho tela. Ležím v posteli, dívam sa na všetko okolo seba a snažím sa uchovať si v pamäti všetko, čo mi bolo cenné a blízke. Vzhľadom na skutočnosť, že viem čo ma čaká, som sa rozhodol vstať z postele a usadiť sa do svojho kresla. Usadil som sa úplne pohodlne a s dávkou odovzdania a pochopenia sa dívam okolo seba. Chlad zasiahol moje nohy, chodidlá, členky. Nikam však ešte nepostupuje. Ja prechádzam očami po nábytku, po obrazoch, po fotkách a snažím sa si to všetko vštepiť do hlavy, aby som si to uchoval v pamäti a preniesol na tú druhú stranu. Samozrejme nie fyzicky, ale snažím sa to preniesť na úrovni pamäťovej, psychickej. Vo svojej podstate si uvedomujem, že zrejme si nič z toho pamätať na druhej strane nebudem, ale človek je tvor, ktorý dúfa ešte aj v poslednej sekunde svojho života. A keďže som v situácii, že už nemám čo stratiť, lebo môj život odchádza, odchádzam na novú púť, nemusím sa veľmi zaťažovať tým, či v skutočnosti si budem pamätať, alebo si nebudem pamätať veci, na ktorých môj zrak spočíva v týchto posledných chvíľach. Môj zrak padne na obrazy, ktoré mi v živote prirástli k srdcu. Prechádzam očami z jedného na druhý, spomínam a moje myšlienky sa rozplývajú do obrovských diaľav prežitých rokov. Vynárajú sa mi myšlienky a spomienky na to, čo som prežil. Krása a zvláštnosť tejto chvíle spočíva aj v tom, že necítim emóciu smútku, ani extrémnej radosti. V tejto chvíli je to už len niečo, čo som prežil a čo sa mi vynára z tej ohromnej hĺbky času minulého. Môj zrak znovu padne na nábytok, na stojace hodiny a v neposlednom rade sa venujem svojmu kreslu, v ktorom sedím. S týmto nábytkom som prežil mnoho rokov, v tejto miestnosti som strávil posledné roky svojho života a zariadil som si ju tak, aby mi bola pohodlná a aby posledné dni svojho života, pri ktorých som dúfal, že sa stanú rokmi, som prežil vo svojom duševnom pokoji a harmónii. Môj sen sa naplnil, po všetkých tých tragédiách životných, osudových, karmických, som pokojný a zrovnaný s tým všetkým, čo bolo. V tejto chvíli sa miestnosť napĺňa zvláštnou energiou. Cítim ju, prichádza stále bližšie ku mne a zahaľuje miestnosť a chlad v mojich nohách začína postupovať smerom hore. Zamýšľam sa, či niekoho ešte čakám. Či niekomu chcem odovzdať posledné slová, ktoré sú pre mňa dôležité. Viem, že ho čakám. Viem, že chcem aby prišiel. Ale tak isto viem, že to už nestihne. V živote sme boli obaja tvrdohlaví a z nejakého dôvodu sme nechceli ustúpiť. Je toho tak veľa, čo by som rád vyslovil a povedal. Je to ho tak veľa, čo by som chcel odovzdať. Ešte stále dúfam, že dvere sa otvoria, dnu vojde a ja mu poviem slová ktoré mu chcem odovzdať. Pretože pre mňa sú dôležité, aby to neumrelo spolu so mnou. Áno, mám poistku. Tie slová som niekde zanechal, ale kde? Nájde ich? Pochopí ich? Pochopí, čo som mu – jej chcel povedať? Neviem. A zrazu cítim, že smrť prišla strašne nevhod. Že prišla v čase, keď som na to pripravený, ale nie v čase, keď som dokončil všetko, čo som mal. Ostal tu odkaz, ktorý som chcel odovzdať osobne. Odkaz, ktorý mal byť bodkou za mojím životom. Pozerám sa na svoje okolie a znova som ďaleko, ďaleko… v situáciách ktoré som prežil. I keď sa to nezdá, toto sú najkrajšie chvíle života mimo chvíľ, keď sme boli neskutočne šťastí z pozície rôznych emócii. Boli sme šťastní z pozície lásky, narodenia detí a následne sme boli smutní, keď sme niekoho videli odchádzať do večnosti. Ale krása, ktorú popisujem, je krása, ktorá vyplýva z pokoja, z toho neskutočného odosobnenia sa a kľudu, ktorý nám prináša práve táto chvíľa. Skúste si sadnúť, nechať všetko tak, precítiť to, čo cítim teraz ja a vedieť, že o malú chvíľu všetko zahalí rúško tajomného ticha a nič z toho, čo bolo, nič z toho čo bude, sa vás už netýka. Navonok to môže vyvolať smútok, ale v skutočnosti to vyvolá ohromný kľud a pokoj. Veď je to chvíľa, keď neumierate v bolestiach, keď neprosíte o smrť, keď to nie je tragédia, že odchádzate. Je to chvíľa, ktorú ste čakali. Je to chvíľa, keď ste dokázali prežiť svoj život a prišli ste na jeho koniec prirodzenou formou. Ak som došiel do tohto bodu, cítim pokoj, kľud, harmóniu. Prečo by som mal ľutovať, že sa ma budúcnosť netýka? Prečo by som mal ľutovať minulosť, ktorá už pominula? Veď v tom druhom prípade som bol súčasťou daného deja i daného života. Každý okamih som prežíval naplno i keď som si to možno neuvedomoval. Až s odstupom času vidím, že nebol okamih v živote, ktorý by nebol prežitý v skutočnosti s plným nasadením. Dokonca aj moment, keď som padal od únavy a robil som niečo nasilu, bol vo svojej podstate prežitý s úplným nasadením v danej chvíli. Mnoho ľudí si myslí, že je niečo polovičaté. Omyl. Až prídete do tohto bodu, uvedomíte si, že to nebolo polovičaté. Bolo to naplno ale bolo to o tom, ako kto z nás dokáže danú situáciu prežiť. Znova cítim postupujúci chlad, som s tým vyrovnaný, cítim prítomnosť smrti. Nechce mi ublížiť, nechce mi zle. Je to sprievodca, ktorý si prišiel splniť svoju povinnosť. Prišiel pre mňa, prišiel, aby som bol v pokoji. Prišiel, aby som mal istotu, že prejdem do sveta paralely bez toho, aby som tu musel blúdiť. Svoj život som odžil, nemám tu prečo ostávať. Ak nebudem veľmi lipnúť na veciach, ktoré tu vidím, ak nebudem sa tu držať zubami nechtami, o mal ú chvíľu s a moje jemnohmotné telá uvoľnia a zanechajú fyzickú schránku v pokojnej a kľudovej polohe sediacu v kresle. Dívam sa na veci preto, aby som si ich uchoval v pamäti, aby som sa s nimi rozlúčil. Nie preto, aby som sa ich silou mocou držal a nejakým spôsobom svoje posmrtné telo, ktoré sa uvoľní, k nim pripútal. Smrť je tu preto, aby som ju mohol nasledovať, aby som mohol ísť domov. Domov tam, kam patrí duša, ktorá sa narodila do tohto fyzického tela.
Fyzické telo patrí fyzickému svetu. Je to zákon života. A preto nikam neodchádza, ale ostáva tu. Duša patrí svetu mŕtvych, svetu paralely a preto podľa zákonov smrti s a musí vrátiť tam, odkiaľ prišla. Smrť nie je zlá, smrť je len nemenná. Všetko, čo vzniklo, vraj musí zaniknúť a preto aj život ktorý vznikol, musí v takýchto chvíľach aj zaniknúť. Chlad postupuje stále vyššie. Cítim ho v oblasti bedier. Moje ruky sú stále ochabnutejšie, môj mozog však naďalej funguje bezchybne. Uvedomujem si túto chvíľu a svojím spôsobom si ju vychutnávam. Teraz si uvedomujem aj momenty života, ktoré som predtým prehliadal. Nie je to smútok, len uvedomenie si. Vidím, čo bolo karmické, vidím čo bolo osudové, vidím čo bolo vopred dohodnuté. Je to odhalenie pravdy života a smrti. Nikomu už neodovzdám túto skutočnosť a skúsenosť. Je to moja skúsenosť, bol to môj život a je to moja smrť. Prežívam ju a chápem ju. Chlad ide vyššie, moje ruky už sú úplne ochabnuté a studené. Moje srdce pociťuje jemný strach. Mozog sa akoby chcel vzoprieť chladu, ktorý cítim v hrudníku. Cítim ten chlad, ktorý opantáva moje srdce no ono ešte stále bije. Neprestáva. Nezachvelo sa. Je tam zvláštny pocit slabosti. Ten chlad. Moje dýchanie je čoraz plytšie, stále pokojné. Mozog stále funguje ale oči sa začínajú zahmlievať. Mám problém vidieť veci okolo seba. Ešte stále sa snažím uložiť do svojej pamäti. Chlad opantal moje srdce. Uvedomujem si momentálny stav, ktorý sa nazýva životným koncom. Je to smrť. Bol som na ňu pripravený a preto som ju takto prijal. Nie je sa čoho báť. O chvíľku vystúpim a budem ju nasledovať. Prišla tma. Už nič nevidím, len si neuvedomujem. Moje telo strnulo. Moje myšlienky ešte prebehnú všetkým, čo som prežil. Sú to už len stotiny sekúnd, ale snažím sa zastaviť pri krásnych chvíľach, ktoré som prežil. Je to zvláštne, ale nespomínam si na nič zlé, na nič kruté, na nič bolestné. Vidím momenty ktoré ma tešili, keď som bol šťastný, kvôli ktorým sa oplatilo žiť. Ticho. Už nič nevidím. Už nič nepočujem. Moje myšlienky sa vrátili do bodu a momentu, kde si uvedomujem fyzickú schránku. Moje telo sedí v kresle. Som to ešte ja? Alebo nie? Všade je pokoj a ticho. Nič neruší môj pokoj. Chlad. Kam ustúpil? Kam sa stratil? Prečo ho necítim? Kam to idem? Mám pocit, že letím. Letím, idem ďaleko. Cítim ten nádherný blažený pocit voľnosti. V živote som neletel, teraz letím, necítim strach. Je to nádherný pocit. Nechám sa ním unášať. Letím. Letím… …
Vrátim sa teraz k realite. Dúfam, že som vo vás nenavodil nepríjemný pocit zo smrti, ba práve naopak. Chcel som vám smrť priblížiť tak, akom som ju už prežil – (aj keď toto je len jeden s uhlov pohľadu a spôsobov , tak ako ju poznám napríklad z tohto uhla pohľadu. Verte mi, poznám smrť z mnohých uhlov. Videl som ľudí, ktorí umreli na chorobu, umreli v utrpení a videl som i tragédie. Videl som na vlastné oči smrť, keď mladý človek v sekunde prišiel o svoj život a nemal čas sa s ním rozlúčiť. Auto, ktoré sa rozhodlo byť na nesprávnom mieste v nesprávnom čase, mu nedalo najmenšiu šancu, aby mal priestor odísť z tohto sveta tak, ako som to popísal podľa svojej skúsenosti. Pýtate sa teda: mal on možnosť precítiť blízkosť smrť? Mal alebo nemal možnosť dodatočne k niečomu prísť? Na túto otázku vám odpoviem niekde inde. Aby sme túto tému nerozbili, vrátim sa k sile smrti, kde ju je cítiť, že prichádza.
Skúsme si smrť definovať len ako nejakú silu. Nedefinujme ju ako bytosť konkrétnu, ale bytosť abstraktnú, ktorá je všade a pritom nikde. Môže sa zhmotniť v určitej situácii, ale pritom môže pôsobiť aj bez toho, že by sme jej prítomnosť vôbec zaevidovali.
Ak si predstavíme napr. nemocnice či cintoríny, ako dva protiklady navzájom zistíme, že v určitom bode ich spája práve smrť.
V každom nádychu a výdychu nadychujeme a vydychujeme silu smrti, pretože vo forme abstraktnej sily ju môžeme cítiť všade okolo, vo vzduchu, ktorý dýchame. Nie vždy a všade je však prítomná tak, že je možné ju skutočne cítiť, vidieť a poznať. Napríklad počas vojny či hromadných popráv smrť nie je prítomná vo svojej podstate, ako pri klasickej smrti. Smrť dokonca nie je prítomná ani pri každej normálnej smrti. Sotva niekto vie zistiť, prečo sa zjavuje práve tam či tam a práve v takom prípade a práve vo vnímateľnej forme.
Niekedy je možné ju vnímať ako zhusťovanie sily, ktorú môžeme nazývať smrťou. Pri tom uvedenú silu môže každý precítiť iným spôsobom. Nedá sa povedať jednoznačne, že to čo cítime je smrť, lebo môžeme mať podvedome strach a nedovolí nám ďalej rozvíjať tieto pocity.
Treba ju teda chápať vyslovene ako abstraktné niečo, čo je všade okolo nás a predsa možno aj nikde.
Keby sme ju chceli precítiť, musíme urobiť magický rituál na to aby sme mohli zhmotniť jej podstatu. Je to veľmi nebezpečné, pretože zákonite kde sa začína zhmotňovať, začne hľadať niečo, kvôli čomu sa zhmotní. Samotnej energie smrti sa báť netreba, lebo ju môžeme len precítiť a ak sa nás netýka, vieme sa jej vyhnúť. Tí, ktorí sú na úrovni vyššej a poznajú jej zákonitosti aj z iných uhlov pohľadu, ju môžu dokonca nechať prejsť svojím telom. Všade, kade prejde však zanechá kúsok seba. Tam, kde už pôsobila, napríklad v starých domoch, ako keby jej sila žiarila a dá sa tam dobre precítiť, lebo zanechá na takomto mieste svoju pečať. Túto silu (pečať) vieme do seba nasať za účelom poznania a skúmania tejto sily.
S týmto niečím sa možno raz stretnete, keď budete učiť vtiahnuť do seba silu smrti, aby ste sa stotožnili s jej podstatou. Ak sa s ňou stretnete, bude to otázka toho, či prežijete alebo nie. Ak vami ale prejde a vy prežijete, budete vedieť kedykoľvek presne precítiť jej pôsobenie a pozostatky. Je to dar aj prekliatie, lebo od tej chvíle budete napríklad vedieť určiť, koľko ľudí je v hrobe pochovaných, kto kedy umrie a podobne. Budete sa takto vedieť kontaktovať so smrťou. Toto sa dá zastaviť, ale už sa toho nikdy celkom nezbavíte. Preto treba dobre zvážiť všetky kroky, ktoré v mágii robíte.
Ďalším aspektom smrti je napojenie sa na telá zosnulých. Táto technika je však jedna z najnebezpečnejších, lebo sa pri nej stávate súčasťou mŕtveho tela. Dá sa vcítiť do cintorínov, do hrobov, za určitých okolnosti sa stať súčasťou emočných tiel a duší, či ich kombinácii. Málokedy ale tento kontakt prebieha na zemskom povrch, zvyčajne sa robí v hrobe. Niektoré bytosti sú dole ukotvené dlhé stáročia a neinkarnujú sa, ostávajú tam až do úplného rozpadu tela a dovtedy tam zotrvávajú aj tieto sily. Sú veľmi nebezpečné a agresívne, ale dá sa od nich získať dôležitá sila a informácie. Sila, ktorá ich tam drží, je samotná sila smrti. Nedovolí im uvoľniť sa a opustiť priestor. Telo môže takýmto vplyvom ostať dlho neporušené, alebo sa môže začať okamžite rozkladať. V určitom momente sa môže rozklad kostry zastaviť a ona ostane zachovaná, pokiaľ je duša stále pripútaná v hrobe. Táto sila sa zvykne odpútať od pozostatkov napríklad počas špiritistickej seansy. Účastníci takejto seansy bytosť uvoľnia a už sa nikdy nemusí vrátiť do tohto hrobu, ale smrť sa doňho prevtelí. Energia smrti sa stane súčasťou toho ducha, ktorý sa zjaví. Keďže bol narušený jeho priestor, účastníci seansy sa môžu stať obeťami svojej vlastnej nevedomosti. Sila smrti zasiahne. Dá sa to chápať aj tak, že chráni svoj majetok, svojho väzňa. Tento duch sa stane voľným agresorom v rukách paralelných síl.
Pokiaľ takéhoto ducha získa mág, ktorý ho vie naprogramovať, stane sa z neho nebezpečná zbraň v jeho rukách. Duch je zotročený do doby, kým ho mág neprepustí alebo kým nezomrie. Smrťou mága sa uvoľňuje aj táto duša.
Mnohokrát sa nedá predpokladať, čo nás v hrobe čaká, pretože reakcie ducha sa nedajú porovnať s reakciami človeka, ktorého sme poznali. Jeho telo malo svoj program, ale jeho duša ho už nemá. Človek mohol byť dobrý alebo zlý, ale toto už nie je on. Je to zhluk energie, ktorý chceme na niečo použiť a kvôli tomu narušíme jeho priestor. Chceme od neho informácie alebo silu, alebo z toho miesta chceme pôsobiť, či vyslať ducha, aby niekomu poškodil. Toto je vrchol čiernej mágie v pozemskom zmysle. Kto toto dokáže, je majster všetkých majstrov.
Takúto mŕtvu dušu sa nesnažme opantať, získať. Dôjde k zbytočnému boju medzi nami a tým mŕtvym. Človeka, ktorého sme vybrali vhodne, svoju obeť, dušu, ktorú chceme získať musíme mať pod svojím vplyvom už počas jeho života. Získate, opantáte, jeho vnútro si zotročíte a po jeho smrti ho viete naprogramovať aby neodišiel, aby sa nerozdelili tie telá, aby zostali v rámci tela. Následne tú dušu môžete vybrať z toho podzemia a bude vám slúžiť na večné veky.
Smrť v ponímaní bosoráctva je však trošičku inak chápaná. Pracuješ so smrťou abstraktného významu, to znamená so smrťou toho okolia, nadzemného, čo je okolo teba. Musíš vedieť tú časť tej smrti eliminovať a vedieť vyčleniť a precítiť, že tam niekde je. Keď máš svoje laboratórium musíš mať v kútiku duše aj to, že tá smrť je aj tam ako keby sa šírila vzduchom. A ty ten vzduch musíš s tými výparmi, odvarmi, elixírmi vedieť správne naprogramovať .Pri takomto programovaní musíš jasne udať adresáta …najlepšie je, keď vieš vytvoriť zhluk energií a tú energiu vlastne necháš presýtiť s tým zhlukom tej energie. Teda pri otváraní tzv. dimenznej brány vieme otvoriť aj dimenziu aj takú, kde vlastne my aktivujeme túto silu smrti. V závislosti od toho akú silu vieme vyvíjať takú veľkú otvoríš. Keď otvoríš príliš veľkú zabije ťa, ak príliš malú nefunguje to. Keď otvoríš takú akú potrebuješ vieš tú silu spracovať, pomôže ti to a vyhrala si: teda ty otvoríš maličké okienko a necháš prúdiť tú silu, necháš tú miestnosť naplniť tou energiou smrti a precítiš ju. Keď sa ti budú stáť vlasy dupkom a ešte vieš pracovať tak vtedy je to správne. Toto všetko ty naprogramuješ, tú silu a potom jednoducho necháš ju z toho priestoru, miestnosti odísť, tú silu vieš čiastočne vložiť aby sa nasýtil ten odvar alebo čokoľvek s čím robíš. To nebude ale pôsobiť smrtonosne v zmysle toho, že sa niekto otrávi, pokiaľ nie je jedovatý, ale bude pôsobiť tak, že zapríčiňuje náhlu nemoc. V závislosti od toho aký ten odvar bude silný, alebo či ten amulet, ktorý vyrábaš aký bude silný, tak bude pôsobiť. Postupne sa ale toho jedinca zbaví života alebo síl.
Za určitých okolností dá sa smrťou i liečiť. Pokiaľ tú mŕtvu energiu použiješ na zhubný nádor a vieš ju správne usmerniť, ten nádor keďže žije zo živej energie sa zabije.
Takže paradoxom je, že smrťou môžeme zachrániť život. Smrť by sme mali spoznať a pochopiť. Keď zabíjam rituálne za určitých okolností a otvorím nejakú dimenziu, dochádza k zvláštnemu fenoménu, že za určitých okolností vymením energiu za energiu. Za ďalších zvláštnych okolností zase môžem načerpať silu umierajúceho do seba. Pri zabíjaní niekoho alebo niečoho spôsobíme fenomén toho, že tá smrť sa začne nabíjať. V princípe my do seba nasávame 2 druhy energie. To znamená: tú energiu, ktorú začneme do seba nasávať zabíjaním toho rituálneho, prijímame do seba živú energiu danej obete, súčasne však prijímate jej mŕtvu energiu, pretože je sprevádzaná mŕtvou energiou a súčasne do seba prijímame energiu smrti ako takej, ktorá tam pôsobí a automaticky časť toho ja, čo sa prilepuje na tú energiu živú a ide do nás. Väčšinou keď toto urobí začiatočník, neznalý pravidiel a zákonov po krátkej dobe ho to zabije alebo zošalie. Nezvládne to preto, lebo pocity sa v ňom tak domiešajú a pobijú sa tie sily a jednoducho to nezvládne jeho vnútro a psychika. Prišla mu živá energia, mŕtva a prichádza energia smrti. Či si to uvedomuje či nie nasáva to do seba súbežne s touto energiou.
Napr. bosorky zabíjajú menšie tvory, preto, že si uvedomujú možno, možno nie podľa toho akého mali učiteľa – pri zabití žaby, pavúka dochádza k tomuto. Hmyz a zviera sú dva druhy, pavúky a hmyz sú nositeľmi čistej nefalšovanej mŕtvej energie aj keď žijú. Zvieratá sú nositeľom živej energie. Silnejší používajú väčšie zvieratá, satanisti už používajú ovce, kozy…a na vrchole všetkého potom používajú ľudské obete. Tá sila ale môže byť rovnako nebezpečná u obidvoch(malá, veľká obeť). Žiadny bosorák proti mágovi, ktorý ovláda záhrobné sily nemá najmenšiu šancu, keď je ten boj priami a nie zákulisný, že o tom nevie.
Svet paralely a smrť nemá skoro nič spoločné. Smrť je fenomén sily, ktorá sa tu milióny rokov vytvárala. Smrť je nezávislá energetická substancia, ktorá vznikla a stále sa dopĺňa. To znamená keďže umierajú milióny ľudí denne, a zvierat a všetkého adekvátne tomu sa tá energia stále obnovuje a obnovuje.. Tá energia pokiaľ tu bude život je nezničiteľná. Potom zanikne sama vo svojej podstate. Fenomén smrti teda chápme ako určitú energiu, nie ako nejakú bytosť ale ako samostatnú energetickú zložku, ktorá sa dokáže zhmotňovať, ktorá dokáže žiť, dokáže myslieť, a možno dokáže uvažovať a konať samostatne, pretože keby sme chceli touto silou pôsobiť, keby sme ju chceli nejako ohraničiť, s niečím zastaviť, ona automaticky ako niečo živé sa začne brániť.
Na jednom z mnohých stretnutí s mojim žiakmi sme skúšali určité techniky v mojej rodnej obci v objekte starého kaštieľa. Keď sme sa nachádzali na jeho nádvorí, v jednej chvíli sme začali vnímať tzv. zhusťovanie sily, ktorú nazývame smrťou. Každý to nejako ináč cítil a vnímal. To znamená, že nemôžeme povedať jednoznačne, že to čo cítime je vždy smrť. Môžeme mať podvedome strach a to nám nedovolí ďalej rozvíjať svoje pocity v zmysle skutočného precítenia energie smrti.
Treba ju teda chápať ako abstraktné niečo, čo je všade a nikde. V tejto miestnosti keby sme ju chceli precítiť, musíme urobiť magický rituál, aby sme zhmotnili jej podstatu. Je to však veľmi nebezpečné, lebo zákonite kde sa začína smrť zhmotňovať, začne hľadať niečo, kvôli čomu sa zhmotní. Magickým rituálom privolávať smrť ako takú je absolútna hlúposť, ktorú by som nikdy neodporúčal. Nezamieňajme si tento fenomén s hlúposťou špiritistov. V momente, keď sa začneme zaoberať so silou smrti ako takou – rád by som upozornil na rozdiel medzi mŕtvou energiou a silou smrti – a chceli by sme ju privolať, je to skoro totožné ako streliť si guľku do hlavy. Ak jej skrížime cestu a cítime ju, tak ju môžeme nechať dokonca prejsť naším telom. Neublíži nám, pokiaľ si práve neprišla pre nás. Všade, kade prejde zanechá kúsok seba. Tam, kde už pôsobila – napríklad v starých domoch – ako keby žiarila a dá sa tam precítiť, lebo zanechá akoby nejakú pečať, záznam o svojej prítomnosti.
Tí, ktorí sa zaoberajú smrťou, vedia túto silu do seba akoby nasať. S touto silou sa raz určite stretneme, keď sa budete učiť spoznať silu smrti, aby ste spoznali jej podstatu.
Obvykle je to otázka toho, či prežiješ alebo neprežiješ, kde budeme len my sami a tá sila ako taká. Ak nami prejde a prežijeme ju, v budúcnosti budeme vedieť neskutočne presne precítiť jej pôsobenie a jej pozostatky.
Je tu aj odpoveď na to, keď som stál nad hrobom a povedal koľko ľudí je tam pochovaných. Je to aj dar, ale i prekliatie, ak na niekoho pozrieš a vieš že má hodiny zrátané. V budúcnosti dokážete sa kontaktovať so smrťou, keď toto ste prežili. Dá sa to zastaviť, jej pôsobenie, keď sme ju už vtiahli do seba a spoznali, ale nedá sa toho už zbaviť. To znamená, že treba si veľmi dobre zvážiť všetky kroky a úkony ktoré robíme v mágii. Mnohý ktorí v tiahly takto smrť do seba podcenili to že s tým treba niečo urobiť a doplatili na to svojimi životmi. Podcenenie toho, že sa zahrávame so smrťou je určitý fenomén ľudstva ktoré si stále myslí že dokážu ovládať aj smrť respektíve to čo ju v určitom bode zastupuje. Napríklad je to tak často mnou spomínané špiritistické seansy. Pritiahnutie karmického tela je doslova oslovenie smrti. V karmickom tele je to zosobnene ako kód DNA vo fyzickom tele. A tu musíme mať na pamäti, že karmické telo pri narodení fyzického tela nieslo túto informáciu to znamená informáciu o dĺžke života so sebou. Tato informácia smrťou nezanikla. A ak sa teda naším pričinením stane to že sa na nás napojí takéto jemnohmotné karmické telo a my stým nič neurobíme je 99% istota že nás
Ďalší efekt je ten, že môžeme sa napojiť na mŕtve telá zosnulých ľudí. Je to najnebezpečnejšia vec, ktorá nás môže stretnúť. Nič nás tak neohrozí ako toto. Lebo sa stávame súčasťou tých mŕtvol. Dokážeme sa vcítiť do cintorínov, do hrobov a za určitých okolností pobudnúť spolu s tými mŕtvymi. Stať sa súčasťou ich emočných tiel alebo duší alebo ich kombinácií. To znamená, že karma a emočné telo sú 2 veci a keď ešte je to spojené a zotrváva v hrobe, tak vieme sa s tými bytosťami skontaktovať. Málokedy sa kontaktujeme na povrchu zemskom, robí sa to zvyčajne v hrobe. Niektoré bytosti sú ukotvené z pohľadu karmického dole dlhé stáročia a neinkarnujú sa. Ostanú tam do úplného rozpadu tela, kostry. Tie sily tam dovtedy môžu byť. Sú veľmi nebezpečné, agresívne ale dajú sa získať od nich neskutočne dôležitá sila a informácie. Tá sila, ktorá ich tam drží je sila smrti. Nedovolí sa im uvoľniť a opustiť priestor. Telo môže ostať ako keby neporušené, alebo môže sa začať hneď rozkladať. Ale v určitom momente pri kostrovom rozklade ako keby tá kostra sa začala brániť tomu rozkladu. Kosť ostane zachovalá vtedy, keď tá duša ostala pripútaná v hrobe.
Nevieme čo môže zapríčiniť to, keď špiritisti začnú vyvolávať ducha mŕtveho takto zosnulého a nie sú si vedomí. V tej chvíli tú silu uvoľnia, vtedy sa dokáže odpútať, už sa nemusí nikdy vrátiť do tohto hrobu, je uvoľnený napospas a stáva sa súčasťou sily zla, a smrti. Smrť sa doňho prevtelí. Tá energetická zložka, ktorú nazývame smrť sa stáva súčasťou tohto ducha, ktorý sa zjaví. Jeho jedinou podstatou je, že bol narušený koridor vedome a dotyčný sa môže stať obeťou svojej nevedomosti, ak nie je obratný špiritista. Tá smrť zasiahne. Treba chápať tak, že chráni svoj majetok, svojho väzňa. Taký to duch sa stáva voľným, útočným agresorom v rukách paralelných síl.
Pokiaľ takéhoto ducha získa mág, ktorý vie tohto ducha naprogramovať, stáva sa nebezpečnou zbraňou v jeho rukách a ten duch je zotročený do tej doby, kým ho mág nepustí, kým on nezomrie. Smrťou mága sa uvoľňuje táto duša. Mnohokrát nevieme, čo v tých hroboch nás čaká pretože tam nie sú ľudské reakcie aké sme poznali, tá duša je úplne iná. To telo malo svoj program ale tá duša už nemá. Ten človek mohol byť dobrý alebo zlý, ale už to nie je ten človek. Je to zhluk energie, ktorý my chceme na niečo použiť a narúšame ich koridor. Chceme ale od nich informácie a niekedy aj silu, neraz tam ideme preto aby sme stade niečo urobili. To znamená, že zo záhrobia vyšlem nejakého ducha aby som niekomu poškodil, aby som niečo urobil. Toto je vrchol mágie černokňažníckej v zmysle pozemského bytia. Kto toto dokáže je majster nad všetkých majstrov.
Takúto mŕtvu dušu sa nesnažme opantať, získať. Dôjde k zbytočnému boju medzi nami a tým mŕtvym. Človeka, ktorého sme vybrali vhodne, svoju obeť, dušu, ktorú chceme získať musíme mať pod svojím vplyvom už počas jeho života. Získate, opantáte, jeho vnútro si zotročíte a po jeho smrti ho viete naprogramovať aby neodišiel, aby sa nerozdelili tie telá, aby zostali v rámci tela. Následne tú dušu môžete vybrať z toho podzemia a bude vám slúžiť na večné veky.
Smrť v ponímaní bosoráctva je však trošičku inak chápaná. Pracuješ so smrťou abstraktného významu, to znamená so smrťou toho okolia, nadzemného, čo je okolo teba. Musíš vedieť tú časť tej smrti eliminovať a vedieť vyčleniť a precítiť, že tam niekde je. Keď máš svoje laboratórium musíš mať v kútiku duše aj to, že tá smrť je aj tam ako keby sa šírila vzduchom. A ty ten vzduch musíš s tými výparmi, odvarmi, elixírmi vedieť správne naprogramovať .Pri takomto programovaní musíš jasne udať adresáta …najlepšie je, keď vieš vytvoriť zhluk energií a tú energiu vlastne necháš presýtiť s tým zhlukom tej energie. Teda pri otváraní tzv. dimenznej brány vieme otvoriť aj dimenziu aj takú, kde vlastne my aktivujeme túto silu smrti. V závislosti od toho akú silu vieme vyvíjať takú veľkú otvoríš. Keď otvoríš príliš veľkú zabije ťa, ak príliš malú nefunguje to. Keď otvoríš takú akú potrebuješ vieš tú silu spracovať, pomôže ti to a vyhrala si: teda ty otvoríš maličké okienko a necháš prúdiť tú silu, necháš tú miestnosť naplniť tou energiou smrti a precítiš ju. Keď sa ti budú stáť vlasy dupkom a ešte vieš pracovať tak vtedy je to správne. Toto všetko ty naprogramuješ, tú silu a potom jednoducho necháš ju z toho priestoru, miestnosti odísť, tú silu vieš čiastočne vložiť aby sa nasýtil ten odvar alebo čokoľvek s čím robíš. To nebude ale pôsobiť smrtonosne v zmysle toho, že sa niekto otrávi, pokiaľ nie je jedovatý, ale bude pôsobiť tak, že zapríčiňuje náhlu nemoc. V závislosti od toho aký ten odvar bude silný, alebo či ten amulet, ktorý vyrábaš aký bude silný, tak bude pôsobiť. Postupne sa ale toho jedinca zbaví života alebo síl.
Za určitých okolností dá sa smrťou i liečiť. Pokiaľ tú mŕtvu energiu použiješ na zhubný nádor a vieš ju správne usmerniť, ten nádor keďže žije zo živej energie sa zabije.
Pri zasvätení, prebratie energie závisí od toho ako si tam pripravený. Koľko prijmem toľko dostanem. Ako dozrievaš, tak ti to rastie. Je riziko, že zoberieš viac lebo v tej chvíli si veľmi pripravený a potom tá sila s tebou lomcuje.
Idem do záhrobia a tam si získavam informácie, môžem však prejsť 10 hrobov a nenájdem nič, lebo daná bytosť, ktorá je tam uväznená mi nevie dať odpoveď. Musím nájsť toho pravého, kto mi poskytne odpoveď. Vychádzam z toho, že tí, ktorý tam ostali sú zatratené duše, čierne duše, ľudia, ktorý za svojho života boli zlý. Ja potrebujem ich silu, informáciu použiť alebo moju informáciu, aby išla ďalej cestou nich. vytrhnem ich z toho svojho a začnem cez nich pracovať.
Keď niečo otvorím a príde tá sila keď zavriem odíde, to znamená, že ak otvorím 10x potom už tam nikto nevydrží, lebo tam tá sila pôsobí. Miestnosť ostane prázdna, čo zhmotníš musíš vedieť aj poslať preč alebo vkladáš do niečoho(amulet).
Kto dokáže takúto silu vytrhnúť von, prežije takúto návštevu záhrobia musí dokázať aj to ovládnuť.
Smrť treba chápať z pohľadu tej, že má niekoľko úrovní. Jedna je tá, ktorá sa dotýka fyzického človeka, jeho žitia a z pohľadu toho, že ten človek, ktorý sa narodí, odžije si a zomrie. Všetko čo na svet prišlo, musí aj odísť. Skúsme tú smrť pochopiť, precítiť, vedieť s ňou pracovať. Úroveň smrti je trošku iná a pohybujeme sa na nejakej medziinštitútnej paralelnej úrovni v určitých momentoch. Smrť ako taká sa v princípe zakladá a je v spolupráci snami, priamo v nás a mi môžeme s ňou komunikovať, resp. so svetom mŕtvych a môžeme chodiť do určitých úrovní smrti. Túto úroveň smrti a mŕtvych používajú jedinci, ktorý sa s mágiou zaoberajú a sú na vysokej úrovni. Tí, ktorí vedia pracovať s úrovňou smrti sú najzdatnejší z najzdatnejších. Tí, ktorí dokážu ísť cez oblasť tzv. nižších svetov, záhrobie tí dokážu preniknúť do sveta mŕtvych a vedia s nimi komunikovať do určitej úrovne, vedia prechádzať ich pocitmi, vedia sledovať, ktoré hroby sú uvoľnené, v ktorých sa ešte nachádzajú pozostatky, jemnohmotné telá, či už duchovného alebo astrálneho, karmického pôvodu.
Nato aby sme sa vracali v čase a v priestore potrebujeme vedieť pracovať aj s týmito úrovňami. Veľakrát sa môžete v mágii stretnúť s prácou záhrobia, kde napr. klasická bosorácka kliatba zasahuje až 7 – 9 generácií. Mi sa musíme vedieť vysporiadať s tým. Stáva sa totiž, že tá sila ktorá pôsobí je tá, ktorá po smrti dotyčnej osoby pôsobí, tá jemnohmotná a pôsobí z hrobu. Po určitom čase je tá sila taká intenzívna, že sa dá rozpoznať, kto vie s tým pracovať, že ten človek prichádza zo záhrobia. A vtedy hovoríme, že je to prekliatie z poza hrobu. Veľmi jednoduchými technikami vieme tieto sily zastaviť, ale len zastaviť aby neohrozovali daných ľudí v danej lokalite. Obvykle tá sila pôsobí z jedného miesta na jedno konkrétne miesto, na konkrétny dom. Keby ten dom by ľudia predali a odišli by do druhého mesta, tak na 90% sa tej kliatby zbavia, alebo vplyvu tej osoby na tých ľudí. Ak tá osoba bola silnejšia než predpokladáme majú smolu, môžu sa odsťahovať aj do Ameriky aj tak sa vie na nich napojiť, lebo čas a priestor a zemeguľa pre ňu nehrá rolu, vie si ich nájsť aj tam. Čím ďalej je od miesta hrobu, tým väčšiu silu potrebuje vynaložiť. V prvom rade sa musí naučiť cestovať ale vynaloží na to veľkú silu, aby čerpala zo svojho hrobu.
Teraz zoberme, že tú smrť vieme precítiť, vieme sa k nej postaviť neutrálne, že nie je to nikto blízky nám, a vieme sa na tú smrť pozrieť profesne (ako napr. v nemocnici na patológii, alebo berme hrobára). Keby sme vedeli na tieto úrovne sa napájať, tak by sme pochopili strašne veľa vecí, v niektorých momentoch v zmysle toho, že ako pracovať. Lenže môže zomrieť 100 000 ľudí ale zaujímavý sú len desiati, lebo len tí disponujú tou silou, ktorá nás zaujíma.
Potom je tam ďalšia úroveň takzvaná, keď sa jemnohmotné telá všetky tie uvoľnili a začne sa rozkladať telo ako také a mi sa vraciame späť do hrobov. To znamená, že ja sa prepnem, ja umriem kvázi, vystúpim z tela, a teraz prichádza tá úroveň, že ja sa vrátim dole do hrobu, chodím tam, to je vlastne ten svet cez ktorý tí mágovia pracujú, a berú tie tzv. mŕtve energie, vedia na seba nabrať tú mŕtvu energiu. Už len tým, že prejde tými hrobmi a všetkým preberie tú silu. Potom vie sa dostať ešte ďalej cez tie hroby, do iného času a do iného priestoru, kde tá sila je obrovská a vie tam urobiť určitý zásah, vie sa tam dostať a vie sa vrátiť. Pokiaľ to všetko v zdraví prežije urobil niečo, čo málokto vie urobiť, čiže magické zásahy na tej najvyššej úrovni aké existuje. To znamená, že jednoznačne prejde rôznymi inými svetmi a tú smrť vníma už úplne ináč.
Ale pozor, to zase nesmieme si brať do úvahy smrť ako takú, že niekto zomrie a dáva nám znamenia z paralelného sveta v zmysle toho, že na nás sa niekto nakontaktuje, že „neplačte za mnou je mi tu dobre…“ – toto je iná úroveň smrti .Táto úroveň smrti je smrť, ktorá je fyzická, fyzické telá sa tam rozkladajú ,sú tam úplne iné energie. Z tých energií sa živia nijaké úplne iné paralelné sily a svety a mi sa vlastne do nich dostávame a na nich napájame. Je to pre žijúceho tvora to najnebezpečnejšie pre jeho život na nefyzickej úrovni. Tu hovoríme o tej smrti z pohľadu toho, že sa ľahnem, sa vypnem, nič ma neruší vystúpim z tela a idem tam von. Nikdy nie som tak ohrozený, ako vtedy, keď sa hýbem v tých úrovniach. Sú veľmi nebezpečné, lebo aj keď sa vrátim môžu na mňa psychicky vplývať, môže sa nalepiť na mňa milión tvorov kadejakých a idú so mnou a psychicky ma narušia.(ako pri vyvolávaní duchov).
Keď sa ľudia spaľujú uvoľní sa to telo a už nepôsobí tá sila mŕtva, ale to astrálne telo bude pôsobiť. To sa vytrhne z toho tela násilím to ujde pred tým plameňom a zostane pôsobiť. Má tú nevýhodu, že nemá to pohrebisko nemá sa skade nabíjať a môže sa z neho stať tzv. blúdna duša a vráti sa tam, kde ho automaticky ťahá, to znamená domov, alebo na miesto kde zomrel a niekde bude pôsobiť. Emočné telo aj s tým karmickým sú spojené ešte a nemajú sa kam vrátiť.
Smrť sa môže prejaviť v niekoľkých rovinách. Za určitých okolností sa môže stať, že niekto nám blízky za určitých okolností sa objaví vo vašej blízkosti, nato aby vám takzvane pomohol odísť a nájsť tú cestu.
Pre mágiu sú podstatné momenty: poznať smrť zo všetkých jej uhlov, vedieť ju precítiť, biť s ňou do určitej miery spriaznený, nebáť sa jej ale ctiť si ju. Lebo je takisto v nás a je prepojená s paralelnými svetmi a je to jediné pojítko, ktoré nás spája možno so všetkými svetmi súbežne, súčasne a v jednej a tej istej chvíli. Musíme sa naučiť nebáť sa jej .
Rozdeľme to na niekoľko samostatných skupín:
– smrť ako taká fyzická pre ukončenie života
– smrť ako cesta tunelom
– smrť ako paralelný svet
– smrť ako záhrobie
– smrť ako sila ktorá je všade vôkol nás
a všetky tie smrti sú samostatné jednotlivé kapitoly nezávislé od seba. A furt sa jedná o jednu a tú istú smrť. Smrť sa nedá naučiť dá sa len pochopiť.
Je programovateľná mŕtva energia – to suché drevo?
Nedá sa programovať, cez ňu sa dá programovať.
Cez mŕtvu energiu sa dá programovať( cez mŕtvy konár). Vytvorím program, ako by som to nabalil na mŕtvu energiu a tá mŕtva energia ju doručuje ďalej.
Človek, ktorý sa smrti nebojí má oveľa jednoduchšiu úlohu.
Ľudia, ktorý vytvárali určitý svet paralely potrebovali aby ich vlastný ľudia v tom svete paralely žili, a nato aby žili používali ľudské obety, pretože vytvárali zdroj energie, a vedeli im nasmerovať. Po určitej dobe sa na to zabudlo, boli vytváraní tzv. bohovia a zabudlo sa na nasmerovanie energií pretože sa prerušila tá skutočná línia toho sveta paralely s tým svetom živých, ktorý tu žili a ktorý sa navzájom striedali. Totižto sa veľakrát ten kult obete s potravou nahradený, síce sa uvoľnila energie pre svet paralely, ale automaticky tie jemnohmotné telá sa dostávali do sveta paralely, a stade ďalšie telo sa vrátilo – v tom istom čase keď jeden človek zomieral druhý sa narodil. Takže kult obete ľudskej bol dobrovoľný z titulu toho, že potrebovali svoj vlastný svet paralely udržať pri živote. V neskorších dobách sa to zdegenerovalo a začalo sa to miešať a nevedeli udržať čistú líniu svojich(už sa tam primiešali ďalšie národy. ) Tí ľudia potom strácali tú pointu toho prečo to vlastne robia pretože sa to začalo miešať .
Strašne veľa členov starých skupín boli proti tomu aby sme naše učenie rozširovali, tajomstvá a vedomosti ostali len v chrámoch na kňazských úrovniach a tie učenia potom postupne zanikali, to znamená, že niektorý až tak si strážili svoje tajomstvá , že si ich zobrali zo sebou do hrobu a neodovzdali to Ďalej. Po čase už prichádzajúci nový kňazi už nevedeli, že prečo sú tie obete, stratili to prepojenie, lebo všetci vymreli a zadržali informácie, a tí ktorí prišli za nimi už nevedeli prečo to je. Mali len útržkovité spomienky a vety. Bohov už zaviedol inštitút prichodiacich mimozemšťanov v Egypte, a na iných kontinentoch, kde vznikal ten nový život, pretože chodili medzi ľuďmi, boli výškovo rozdielny, iný a preto používali rôzne masky, lebo nechceli ukazovať svoju tvár, tak zaviedli medzi ľuďmi inštitút bohov, aby tých ľudí držali pod pokrývkou, ale ten inštitút nadradenosti zaviedli len pre tie potreby v skutočnosti už ďalšie generácie ktoré boli vytvorené z tých „nad ľudí“ vedelo pravdu, že prečo.
Tie vedomosti boli preto podávané z generácie na generáciu, aby som sa mal kam vrátiť keď zomriem, aby som sa vrátil do nového tela, do nového života, ale aby som sa znova všetko naučil od začiatku ako celok – aby sa prenieslo vedomie človeka, tak že keď sa znova ožijem budem vedieť všetko čo som vedel v predchádzajúcom živote, všetky techniky, vedomosti aby som znova ovládal. Medzitým ale sa rody ,národy krížili, miešali, vznikol z toho nová forma života, napr. ako aj my.
Ako pomáhal paralelný svet fyzickému svetu (pri obetiach)?
Začalo sa to hlavne kvôli tomu, že keď sa človek zomrie aby sa mal kam vrátiť. Každá civilizácia nejakým spôsobom si vytvárala svoj paralelný svet, do ktorej sa inkarnačne vracia. …………………………………………………………………………………………Obeťami uvoľňujem energie ktoré nejakým prepojením putujú do paralely, obete dostávali určitý zdroj energie do paralely, ten kto bol obetovaný bol si vedomí toho že pokiaľ sa rozhodne tak o hodinu je naspäť v inom tele. Ak nie mohol oddychovať tam po dobu, ktorú si sám určil. Bolo potrebné to mať ale vyvážené, pretože tie telá za nejaký čas skončili, to znamená, nemohli si dovoliť to, že do sveta paralely odídu všetci naraz. Robilo sa to aj takým spôsobom že počas života jedného tela postavili iné telo, a keď prvé telo zomrelo prešiel do druhého tela. Bolo to ale veľmi nedokonalé, a mali s tým obrovské problémy, a museli si vytvárať tzv. terajších otrokov a ich telá používali. Ukázalo sa že reprodukciou, klasickým narodením je to ľahšie a tú silu svojho ja, dušu vedeli z tohto sveta vyniesť. Takže vytvorili si ten svet paralely z toho sveta paralely potom vedeli premostiť tú energetiku , tá energetika potom čisto živila ten svet paralely.
Tagy: Emočné telo, inkarnácie, paralelné svety, posmrtný život, Smrť
8 komentárov
Zanechajte reakciu
Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.