Drahí kolegovia,

ako súčasť mojej práce na stupni HS5 by som sa s vami rád podelil o niekoľko skúseností z praxe, kde sa prelína moja zdravotnícka činnosť s magickým vnímaním hranice medzi životom a smrťou.

Smrť pre mňa nie je abstraktný pojem, ale bytosť, ktorú často vnímam ešte skôr, než si jej prítomnosť uvedomia ostatní. V nasledujúcom príbehu opisujem jeden takýto moment – stretnutie so staršou pani, ktorá cítila svoj odchod skôr, než sa fyzicky naplnil. Bol to silný zážitok, ktorý vo mne zanechal stopu a zároveň potvrdil, že aj v týchto chvíľach má mág svoje miesto.

Tu je jeden z príbehov, ktorý som sa rozhodol zaradiť do mojej práce.

Príbeh pani, ktorá cítila svoju smrť.

Ako som už na začiatku písal, niektorí pacienti cítia, že odchádzajú, a niekedy to cítim aj ja skôr, než si to vôbec niekto všimne.

Bol to štandardný deň, nič výnimočné sa nedialo. Prišiel som do práce a už na chodbe som cítil svoju starú dobrú známu. Nemá telo, nemá tvár, má len meno. Volá sa Smrť. Smrť je tajomná, nechce mi povedať, po koho prišla – a to ma dosť prekvapilo. A ja nemám rád prekvapenia.

Od rána som sa staral o milú babičku, ktorá mala 85 rokov. Trpela stredne ťažkou demenciou, takže rozhovory s ňou boli občas vtipné, občas ma niekam posielala a podobne, ale nevadilo mi to. Od rána ma prosila o kabelku, stále chcela niečo zaplatiť. Vtedy som ešte netušil, čo tým myslí, tak som jej sľúbil, že zaplatím za ňu, keď niekto príde a bude to treba. Netušil som, že moja stará dobrá kamarátka Smrť prišla práve po ňu.

Babička mi hovorila, že tie dve „Náni“ – jej kamarátky – už išli, tak musí ísť aj ona… stále mi nedochádzalo, že možno vidí svoje zosnulé priateľky. Nič výnimočné sa však nedeje a deň ubieha celkom rýchlo.

Až prišlo popoludnie. Babička zrazu začala veľmi kričať o pomoc, bola celá spotená a zúfalo prosila o záchranu. Ten výraz v jej očiach nikdy nezabudnem. Bol to čistý strach zo smrti. Bojovala o svoj život.

Ja som bol prostredníkom medzi umieraním a Smrťou. Nebol som pripravený ani ako zdravotník, ani ako mág, aby som pripustil odchod. Mal som tú pani celkom rád, takže to bolo pre mňa emočne ťažké pustiť ju ďalej. Ale vedel som, že keď prídem o pár dní, už tam nebude a nebude sa trápiť.

Prišiel som v pondelok. Smrť bola všade, cítil som ju veľmi silno. Povedal som si: „Toto bude silné a kruté prežiť túto službu.“

A potom som sa dozvedel, že babička ešte žije… Ale zistil som, že vo štvrtok, keď mala tú ťažkú epizódu, jej zomrel manžel. Nikto jej to nepovedal, lebo sa báli, ako to zoberie. Pani už veľmi nevnímala, ale prišiel som k nej a povedal som: „Môžete ísť, manžel na vás čaká…“

To bolo okolo deviatej večer. Babička otvorila oči, usmiala sa, zavrela ich… a ešte chvíľu bola so mnou. Potom pokojne zomrela o pár hodín neskôr. Počkala na mňa. Bol som s ňou od začiatku až po koniec.

So starou známou – Smrťou – som sa potom s úctou rozlúčil. A bola preč…

Nebojte sa nikdy povedať umierajúcemu človeku, že môže ísť, že ho niekto čaká. Môže to byť preňho kľúčová informácia, že sa zasa stretnú. A tu môžete vidieť, že láska je možná až za hrob.

Záver

Smrť v nemocnici je často vnímaná ako chladná, neosobná a sterilná, no zároveň je miestom, kde sa dejú zvláštne a nevysvetliteľné javy. Predzvesti smrti, zmeny v aure, správanie pacientov a zvláštne intuície zdravotníkov naznačujú, že smrť nie je len fyzickým ukončením života, ale aj prechodom, ktorý má duchovný a energetický rozmer.

Čím viac sa učíme o smrti, tým viac si uvedomujeme, že nejde len o biologický proces, ale o hlboký zážitok, ktorý ovplyvňuje všetkých, ktorí sú jeho súčasťou.