Nie je to tak dávno, čo ma oslovili, aby som mal prednášku pre sledujúcich na jednej zo sociálnych sietí. Debata ako taká šla rôznymi smermi – od náplne mojej práce po skúsenosti, ktorými som prešiel.

V diskusii sa ozvala jedna pani, ktorá má doma problémy, a tie sa ťahajú už dlhodobo.
Od samovraždy manžela, cez hrozné pocity až po zvuky, ktoré sa im diali doma a na pozemku.

Tento rozhovor sa neskôr presunul aj mimo online priestoru. Spojili sme sa telefonicky a rozpovedala mi svoj príbeh. Tu sa rozhovorila a opisovala mi aj to, ako spolu žili. O mnohých ťažkostiach, ktorým čelili a aj ako sa postupne veci medzi nimi menili k horšiemu.

Neskôr sme sa dostali priamo k miestnosti, kde si jej bývalý partner vzal život. Ako sme viedli videohovor, oči mi pritiahla zatvorená skrinka, ktorej sa pani niekoľkokrát vyhla.

Opýtal som sa na danú skrinku – všimol som si, ako stuhla, chvíľu zaváhala. No nakoniec skrinku otvorila a ukázala mi jej obsah. Rozbité staré fľaše, staré nábojnice a zopár ďalších predmetov.

Veci, ktoré na pozemku vykopal a našiel jej partner, keď sa tam prisťahovali. Niektoré nábojnice boli stále funkčné, plno iných bolo už použitých.

Keď som sa jej ďalej vypytoval, dozvedel som sa o tom, ako zle spávajú – či už ona, alebo jej deti.
Že málokedy spolu trávia čas.

Hovorila mi o svojich nočných morách a aj o tom, že ju nie raz zo zlých snov vytrhli deti, ktoré mali podobné sny – často spojené so zberateľským autíčkom, ktoré patrilo jej mŕtvemu partnerovi.

Situáciu som zvážil. Ísť do niečoho, s čím by som nebol stotožnený, alebo kde by mi intuícia hovorila, aby som od toho šiel preč – to by som nemohol.

Dohodli sme sa nakoniec na návšteve, ktorá sa uskutočnila pár týždňov po tomto rozhovore.
Do končín sveta, kde bývajú, sa až tak často nedostanem.

Podľa dohody som sa nakoniec v jednu sobotu dostavil na dané miesto. Aj keď som nevedel, ktorý dom to presne je, jeden z tých, na ktoré som sa pozeral, ma priťahoval pohľadom. Chvíľu som ho skúmal a následne zavolal klientke, ktorá ma sem pozvala. Ani ma tak neprekvapilo, že sa otvorila bránička práve na tomto pozemku, ktorý si získal moju pozornosť.

Zastavil som sa tesne pred vstupom na pozemok. Inštinkt mi pripomenul roky tréningu, a tak som vedel, že aktivita, ktorá ma práve čaká, z praktického hľadiska začína už v tomto momente.
Odpoveď – či skôr neodpoveď – na seba nedala dlho čakať. Vedel som, že sa na mňa obyvatelia tohto priestoru spoliehajú, a tak aj reakcia priestoru ako takého bola pokojná. Pocítil som uvoľnenie napätia, ktoré vo mne trochu bolo – nie z práce, no robiť takto pred niekoľkými ľuďmi, ktorí ma budú pozorovať, je vždy výzva. Pretože do prípravy ako takej musím vždy zahrnúť aj ďalších ľudí, ktorých je potrebné chrániť – a byť pripravený na ich rôzne reakcie.

Zložil som sa a postupne začal spoznávať priestor. Tento čas som venoval aj hlbšiemu rozhovoru s klientkou. Ukázala mi priestor, celý pozemok za ním a postupne, popri rozhovore, sa začala uvoľňovať i ona sama. Čo bolo pre mňa veľmi dôležité – získať si dôveru klienta a mať ho uvoľneného pri práci je najlepší spôsob, ako predísť nečakaným nepríjemnostiam.

Riešiť uprostred práce otázky alebo iné fyzické či emočné prejavy by mohlo celý proces skomplikovať.

Pracoval som v rituálnom rúchu, a už vopred som mal pripravené artefakty pre ochranu ľudí aj priestoru ako takého. Tu môžem povedať, že predvídavosť – mať navyše prichystané ochrany aj v zásobe – sa teraz ukázala ako dobrý ťah.

Pretože si pre mňa pripravili prekvapenie – prišla aj slečna, ktorá ma pôvodne pozvala na stream. Bola zvedavá, ako prebieha takáto očista priestoru. Ja som ju uvítal a celkom ma takéto prekvapenie potešilo.

Keď následne odišli skoro všetci, okrem dvoch dám – majiteľky a tej, čo nás zoznámila –, ktoré boli svedkami celého procesu.

Dom mal niekoľko miestností a ja som sa už vopred pripravil na to, že začnem z jeho prednej strany a postupne budem smerovať k jeho zadnej strane. Prvá bola detská izba, kde boli – môžem i dnes povedať – energie príjemné a pokojné, ako v miestnosti, kde žijú deti.

Výmena energií skrz techniku výmeny časopriestoru prebehla celkom dobre.
Text kliatby výmeny časopriestoru som čítal nahlas.
Táto technika je Ašaratova technika z Knihy mágie, ktorú som sa od neho naučil ešte ako žiak počas výučby.

Reakcia priestoru nebola nijako zvláštna. K tým zvláštnostiam sa dostanem postupne. 🙂

Ako som prišiel do kuchyne spojenej s obývacou izbou ako jedna veľká miestnosť, zvažoval som, či ju urobiť ako jednu miestnosť, alebo ako dve osobitné miestnosti. Po tom, ako som prekročil istú hranicu, uvedomil som si, že som skutočne v dvoch odlišných miestnostiach – a tak som už nemal o čom uvažovať.

Zvláštnosťou obývacej izby bola predovšetkým pocitovo iná teplota a mierny tlak vo vzduchu, než v druhej časti, kde bola kuchyňa.

A tak, ako som začal čistiť priestor, sa stala celkom zaujímavá vec – stojanček, kde bola sviečka, ktorú som v tejto miestnosti používal, vzplanul v jeho hornej časti plameňom.
Ak ste videli niekedy vzdušný vír – plamene sa točili smerom nahor, ako také ohnivé tornádo. Zaujímavé bolo, že stôl, na ktorom stál daný stojan, sa nejakej ujme vyhol úplne – aj keď plamene dosahovali výšku viac ako 20 centimetrov.

Prednú časť domu som vyčistil a prešli sme k zadnej časti, kde boli posledné dve miestnosti.
A v jednej z nich sa aj zabil bývalý partner klientky.

Už po prvom vstupe do miestnosti mi bolo jasné, že tu sú už energie o dosť ťažšie. Akoby aj hustota vzduchu bola iná a dýchalo sa tu samo o sebe ako pri výstupe na horu.

Prvá miestnosť bola kuchyňa. Miestnosť pôsobila veľmi stiesnene a aj po zapálení svetla som v nej mal pocit, akoby sme stáli v tieni.

Po obvyklých prípravách som sa pustil do výmeny časopriestoru – a tu nastala riadna zmena.
Ak by som povedal, že som sa za pár chvíľ zrazu cítil ako po dlhom behu, nebol by som ďaleko od pravdy.

A aj keď som sa už hýbal aj v predošlých miestnostiach, tu som sa presúval akoby bez rozmýšľania. Keď som zaznamenal aj pohyb v jednom rohu za starým kozubom, akoby predo mnou niečo utekalo, tak som priestor očistil. A ako sme sa, postupne po tom, ako som dohovoril, rozprávali, aj vzduch akoby sa začal presvetľovať.

Zostala nakoniec už posledná inkriminovaná miestnosť a ja som zvažoval, nakoľko bude obtiažne ju zvládnuť – ak by mala byť ešte zaujímavejšia ako predošlá.

Pravdou je, že som sa až čudoval. Ako som dokončil aj túto miestnosť, všimol som si zmenu v pohľadoch dám, ktoré boli pri mne.

Opýtal som sa, čo sa deje – a obe presunuli zrak od dverí na mňa a späť. Obe mi na to:
„Tak zrejme si si to neuvedomil, no ako si začal hovoriť, dvere vedľa teba sa začali pohybovať zo strany na stranu. A keď si vyslovil posledné slová a stíchol, tak sa aj dvere vedľa teba zastavili a viac nepohli.“

Potom sme si sadli ku káve a ešte sa rozprávali. Nedalo mi a opýtal som sa ešte raz na tú kuchyňu a miestnosť, kde si pán vzal život.

Majiteľka domu sa na mňa pozrela a hovorí:
„No, on si život vzal v kuchyni a nie na konci.“

Povzdychol som si a usmial sa sám pre seba. Vnímanie ma nesklamalo a upozornilo, aj keď som mal pôvodne iné informácie.

Nakoniec som ešte ochranné predmety rozdal aj zvyšku rodiny. Ako postupne prišli a posadali si v kuchyni a obývačke, oslovila ma kamarátka, ktorá to celé pôvodne sprostredkovala, aby som všetkým porozprával o tom, čo som robil. A tak sa predo mňa usadilo desať ľudí.

Nakoniec sme sa rozprávali o rôznych témach – ako cesta duše, práca s energiou a v podstate o všetkom, čo ich zaujímalo.

Dal som majiteľke pozemku nakoniec ešte posledné inštrukcie s tým, ako chrániť ich domov.

Dnes je to už niekoľko týždňov od mojej práce na danom pozemku. Keď som odtiaľ odchádzal a viezol som majiteľku domu do neďalekého mesta, v aute sa mi zdôverila, že takto pokope už roky s rodinou nesedeli.

Vyjadrila želanie, že by bola rada, ak by to tak pokračovalo. Čo vám poviem – keď mi pred pár dňami písala o tom, ako prestali deťom zlé sny, a že sa doma nehádajú – s pár výnimkami vôbec – a že pravidelne spoločne sedia, smejú sa a hrajú spoločenské hry ako jedna veľká rodina… veru, to ma zahrialo pri srdci najviac.

Moja práca ma zvykne priviesť do rôznych situácií a na rôzne miesta, no keď vidím, že sa mi podarí niekomu takto zlepšiť život, je to práve to, prečo sa venujem práci s ľuďmi.

P.S.:
To, čo viem, som sa naučil v Selekcii – a som úprimne rád, že som pred rokmi našiel toto spoločenstvo, ktoré ma reálne naučilo pracovať s mágiou. Bez tejto cesty by som dnes nemohol pomáhať ľuďom tak, ako to robím.