Vieme, že existovalo niečo aj pred Kamennou Ružou, no stratilo sa to v priebehu storočí, keďže išlo o skryté spoločenstvo, ktoré po sebe nemohlo zanechávať stopy. Ani písmo si asi nemohli uchovať (alebo aspoň o tom nevieme) – boli podobní Druidom: svoje učenie odovzdávali z majstra na žiaka pravdepodobne len ústne, prostredníctvom praktických ukážok a činov. No vieme, že tu boli, a ich umenie si hlboko vážime.  

Nie všetko, čo je dôležité, sa kričí.
Nie všetko, čo je pravdivé, sa zapisuje.
A nie každé spoločenstvo, ktoré mení dejiny, sa objaví v učebniciach.

Napriek tomu prežila.
Kamenná Ruža – mystické spoločenstvo mágov, ktoré stálo pri základoch duchovnej línie, z ktorej neskôr vzišlo Spoločenstvo Anách a napokon Spoločenstvo Selekcia.

Tí, ktorí poznajú túto cestu, vedia, že Kamenná Ruža nebola tvorená z kameňa, ale z vedomia, ticha a dôvery.

Kamenná Ruža – deväťstupňová cesta ticha

Spoločenstvo Kamenná Ruža už poznalo deväť hierarchických stupňov, podobne ako ich poznáme dnes. Nešlo však o formálne zasvätenia, ale o prirodzené duchovné etapy, ktoré mág dosahoval postupne vlastnou prácou a zrením.

V tom čase prevládal názor, že ak mág počas zasvätenia odovzdá svoju silu inému, sám o časť tejto sily prichádza. Preto sa tradovalo, že mág svoje poznanie a silu odovzdáva až na sklonku života – tomu, koho uzná za hodného pokračovať v jeho ceste.

Tento prístup sa naplnil aj v mojom prípade. Ľudia, ktorí poznali toho, kto mi svoje umenie odovzdal, potvrdili podľa istých skutočností, že k tomu skutočne došlo tak, ako to bolo v duchu tradície Kamennej Ruže.

Preto v Kamennej Ruži zasvätenia neexistovali. Jednotlivcov neuvádzali formálne do stupňov – hľadali skôr tých, u ktorých sa sila prebudila prirodzene, často už v mladosti. Takého človeka potom učili, viedli a chránili, no bez rituálneho prechodu.

Ako sa duchovne vyvíjal a jeho schopnosti rástli, mohol byť síce symbolicky posúvaný v hierarchii vyššie, no stále bez skutočného zasvätenia. Rituál ako akt prenosu a vedomého potvrdenia sily sa vtedy nepoužíval.

Zasvätenia som zaviedol až ja – po rokoch skúmania, pokusov, omylov a, priznávam, aj bolestivých strát. Boli chvíle, keď sa zasvätenie dotklo duše iného tak hlboko, že to neuniesol, opustil túto cestu a odišiel. Aj to bola súčasť procesu učenia, ako zasvätenie správne uchopiť, nastaviť hranice a chrániť tých, ktorí doň vstupujú.

Kamenná Ruža bola roztrúsená – nebola centralizovaná, nemala sídlo ani chrám.
Jej členovia sa stretávali len občas, najmä:

• kvôli významným magickým rituálom,
• alebo aby zvolili najvyššieho predstaveného, ktorý niesol vedomie celku.

Ich poznávacím znakom bola ležiaca kamenná ruža – tichý, diskrétny symbol vytesaný na múr, bránu či prah, ktorý signalizoval:
Tu prebýva mág Ruže. Tu možno po vyslovení hesla nájsť spriazneného.

Dobová klíma okolo roku 1700: v tieni mocenských režimov

Kamenná Ruža pôsobila v 17. a 18. storočí, najmä po roku 1700, v čase, keď Európa prechádzala výraznými spoločenskými a duchovnými premenami.

• V Habsburskej monarchii (vrátane územia dnešného Slovenska) vládol absolutizmus.
  V tom čase sa po bitke pri Viedni (1683) a počas protitureckých vojen upevňovala moc Viedne.
• Cirkev mala obrovský vplyv – katolícka rekatolizácia vytlačila protestantov aj staré duchovné smery.
• V niektorých oblastiach ešte doznievalo inkvizičné prenasledovanie čarodejníc, najmä žien liečiteliek.
• Rok 1711 je známy ako rok zániku posledných známych čarodejníckych procesov na Slovensku (napr. v Modre).
• No zároveň v Európe už vznikali tajné spoločnosti (napr. skoré formy Rozenkruciánov, slobodomurárov a alchymistických bratstiev), ktoré pôsobili v tieňoch akademických a šľachtických kruhov.

Kamenná Ruža existovala paralelne s týmito dejinami, no nikdy sa do nich nepokúsila vstúpiť navonok.
Pôsobila skryto, pretože poznanie bolo hrozbou pre moc, a skutočná mágia bola vnímaná ako nepriateľ poriadku a dogmy.

Členovia Kamennej Ruže sa často vydávali za bylinkárov, učiteľov, stolárov, kláštorných kronikárov, sluhov na panských dvoroch alebo potulných žobrákov.
Ich magická prax bola ukrytá v liečivých nápojoch, veštení z tieňov, v práci s predkami, runách, posvätných rastlinách, či v magických slovách šepkaných do vetra.

Prenasledovanie a prežitie v tieni

Kamenná Ruža prežila aj v čase, keď sa čarodejníci upaľovali, mágovia skrývali a duchovné poznanie bolo trestané ako kacírstvo.
Cirkevná inkvizícia, monarchické represie aj neskorší racionalizmus prenasledovali všetko, čo neprinášalo mocenský zisk.

Ruža prežila v tichu.
Nie pre svoju slabosť, ale pre múdrosť.
Uchovávala živý plameň v dušiach, nie v chrámoch.

Anách – pokračovanie nie mena, ale ducha

V roku 1874 vzniklo Spoločenstvo Anách – ako nástupnícke zoskupenie po Kamennej Ruži, približne pravdepodobne po sto rokoch, ako to káže starý úzus.
Zachovalo deväťstupňovú hierarchiu, no rovnako ako predchodkyňa, nepoužívalo rituálne zasvätenia.
Aj tu sa verilo, že sila je osobná, a jej priame odovzdanie by znamenalo oslabenie toho, kto dáva.

Anách už zaviedol štruktúru, systematickosť a výučbu, ale stupne sa dosahovali vnútorným vývojom, službou, porozumením, nie rituálom.
Spoznali sa podľa hĺbky vedomia, nie podľa formy.

No Spoločenstvo Anách čelilo aj novodobým formám prenasledovania.
Počas obdobia totalitného režimu a socializmu v 20. storočí sa síce mágov neupaľovalo na hranici, ale duchovné učenie bolo systematicky potláčané.

• Stretnutia boli zakázané,
• knihy a rituálne materiály sa museli ukrývať,
• a mnohí členovia boli sledovaní, vypočúvaní či dokonca väznení pod zámienkou „nepriateľskej činnosti“ alebo „bludárstva“.
  (Poznámka: Aj niektorí moji učitelia (Ašarata) boli väznení v uránových baniach ako „nepriatelia socialistického režimu“.)

Anách prežil v utajení, v bytoch, v lesoch, na samote – v tichu, ktoré poznal už od čias Ruže.
Jeho členovia si vytvorili krycie označenia, prechovávali poznanie v pamäti a prenášali tradíciu ústnym podaním – ako kedysi.

Preto aj v 70. a 80. rokoch 20. storočia duchovná línia nevymizla – len sa hlbšie vtiahla do podzemných vrstiev bytia.

Toto obdobie preverilo lojalitu, vieru a odhodlanie – a umožnilo, aby sa v roku 1995 mohol z tohto základu zrodiť nový strom: Selekcia.

Zmena v paradigme: zasvätenia v Selekcii

Až so vznikom Spoločenstva Selekcia v roku 22.05. 1995, ktoré nadväzuje na Anách, došlo k zásadnej zmene.
Po dlhoročnom výskume a praktickej práci som priniesol nový princíp:

Zasvätenie neoslabuje, ak sa deje vedome, v správnom čase a pod správnym vedením.

Na základe tohto pochopenia boli do Selekcie zavedené techniky rituálneho zasvätenia, ktoré sa vykonávajú od stupňa Majster (HS4) až po vrcholný stupeň Veľkňaz (HS9).
Tieto zasvätenia sú viac než len symbolickým gestom – sú energetickým prechodom, ktorý napája jednotlivca na vedomie línie, prehlbuje jeho schopnosti a zároveň vytvára záväzok voči celku.

Týmto krokom sa duchovná línia Kamennej Ruže a Anáchu neprerušila – naopak, vedome sa rozvinula.

Záver: Jedna línia, tri podoby

Kamenná Ruža, Anách a Selekcia nie sú tri rôzne spoločenstvá.
Sú tri prejavy jednej duchovnej rieky, ktorá prúdi cez stáročia.
Raz ako tichý prameň v horách.
Raz ako rieka pod zemou.
A dnes ako vedomý tok, ktorý sa dotýka tých, ktorí sú pripravení vstúpiť.

Kamenná Ruža bola semeno, Anách bol koreň, Selekcia je strom.
A ty, ktorý – ktorá čítaš tieto slová, možno tiež cítiš, že tá rieka tečie aj tebou.