Selekcia ako poľná nemocnica

Sú dni, keď mám pocit, akoby Selekcia fungovala ako poľná nemocnica uprostred bojiska života. Pôvodne sme mali byť školou mystiky, miestom pre tých, ktorí hľadajú cestu mágie a poznania.
No realita často ukázala inú tvár. Namiesto zanietených študentov tajomna k nám prichádzali ľudia zlomení, psychicky na dne, stratení v živote. Nehľadali mystériá ani tajné rituály – hľadali záchranu pre svoju dušu. A my sme ich prijali s otvorenou náručou, aj keď sme vedeli, že skôr než adepti umenia sú to ranení, ktorí potrebujú vyliečiť vlastné rany.

Útočisko pre zlomených

Títo ľudia často prichádzali potichu a s nedôverou, akoby sa hanbili za svoju slabosť. V ich očiach sa zrkadlila bolesť, vyčerpanie a beznádej. Selekcia sa pre nich stala útočiskom – tichým stanom na bojovom poli každodennosti, kde mohli na chvíľu zložiť svoju ťarchu. Nepýtali sa na tajomstvá vesmíru; miesto toho sa z nich neraz vychrlil príbeh o tom, ako sa im rozsypal život. Niekto stratil milovanú osobu, iný zmysel života, ďalší sám seba. Prichádzali, lebo počuli, že u nás je prijatie a porozumenie. Že sme iní než chladný svet vonku – možno sme mali povesť duchovnej komunity, no pre nich sme boli hlavne bezpečný prístav v čase búrky.

Viac než výučba, liečba duše

A tak sa členovia Selekcie ocitli v úlohe liečiteľov duše skôr než učiteľov mágie. Miesto prednášok o energetických centrách či starobylých symboloch sme často viedli dlhé rozhovory o živote a bolesti. Ponúkali sme týmto strápeným dušiam viac duševnej pomoci než výučby. Sedeli sme s nimi v nočných hodinách pri sviečkach, počúvali ich tiché vzlyky aj výkriky zúfalstva. Stáli sme pri nich, keď boli slabí; podopierali sme ich, aby sa mohli postaviť z marazmu, v ktorom uviazli. Niekedy stačilo málo – obyčajná ľudská blízkosť, láskavé slovo, trpezlivé naslúchanie. Inokedy sme siahli aj po našich vedomostiach: jednoduchá meditácia na upokojenie mysle, očistný rituál na uvoľnenie tráum, či energetické cvičenie na posilnenie vnútornej sily. To všetko však nebolo cieľom, iba prostriedkom – mostom, po ktorom sa k nim mohla vrátiť nádej.

Cítil som v tých chvíľach hlbokú pokoru. Vidieť človeka, ktorý bol na pokraji síl, ako sa krok za krokom zdvíha, je zvláštny zázrak. Boli sme svedkami premien: prázdne oči sa postupne rozžiarili iskričkou života, zlomené hlasy získali pevnosť a telo zhrbené pod ťarchou starostí sa narovnalo. Každé také malé víťazstvo nad temnotou bolo pre nás odmenou. Selekcia sa stávala miestom znovuzrodenia – aspoň na čas. Nebola to naša pôvodná misia, ale možno práve v tom spočívala jej skrytá úloha.
Viac než lekcie z knihy sme dávali lekcie láskavosti a odvahy žiť ďalej.

Keď odchádzajú uzdravení

Keď sa týmto ľuďom polepšilo, prichádzala chvíľa rozchodu. Mnohí po zotavení jednoducho odišli. Jedného dňa zbalili svoje veci, poďakovali stručne – alebo aj nie – a vytratili sa späť do sveta.
Na mieste, kde ešte včera sedával človek v núdzi, zívalo dnes prázdno. Niektorí odišli potichu zavčas rána, akoby sa vyhýbali rozlúčke. Možno sa hanbili za to, v akom stave k nám prišli. Možno sa obávali, že by sme od nich čakali záväzky, ak zostanú. Iní nás už nepotrebovali – Selekcia pre nich splnila účel ako dočasná opora a nastal čas ísť ďalej svojou cestou.

Priznám sa, že tieto odchody vo mne zanechávali zmiešané pocity. Radosť a tichý smútok zároveň. Radosť z toho, že niekto, kto k nám prišiel na dne síl, už dokáže kráčať po vlastných. Že naša snaha mala zmysel a priniesla ovocie v podobe ďalšieho zachráneného života či duše, ktorá opäť našla svetlo. Ale bol tam aj smútok – nie pre stratu „študenta mágie“, lež pre stratu člena rodiny, hoci len krátkodobého. Neraz sme si k tým ľuďom vytvorili puto. Veď ako inak, keď s nimi zdieľate ich najhlbšie bolesti? Keď sme videli ich slzy, ich zápas so sebou samým, to všetko nás spojilo, hoci možno len na pár týždňov či mesiacov. A potom zrazu nič – ostali po nich iba spomienky a prázdne stoličky v sále.

Občas zabolelo, že mnohí odišli bez poďakovania, bez jediného slova na rozlúčku. Nie že by sme to od nich vyžadovali – pomoc sme ponúkali bez podmienok. No človek je len človek; zamrzí, keď sa z niektorých stanete iba matná epizóda, stanica na ceste, ktorú rýchlo pustia z pamäti.
Pýtal som sa sám seba: spomenú si ešte niekedy na Selekciu? Znamenali sme pre nich naozaj tak málo, že nemali potrebu ani zdvihnúť telefón a dať vedieť, ako sa im darí? Alebo práve naopak – znamenali sme pre nich veľa, len sa boja pozrieť späť, lebo by si pripomenuli svoje slabé chvíle? Ťažko povedať. Každá duša je iná a jej dôvody ostávajú zahalené.

Bolo to správne?

Teraz, spätne, sa zamýšľam: Bolo správne prijímať takýchto ľudí? Nebola to chyba, že sme sa nechali odviesť od nášho pôvodného poslania a otvorili dvere aj tým, ktorí nehľadali poznanie, ale pomoc v núdzi? Často si túto otázku kladiem a úprimne – nepoznám jednoznačnú odpoveď.

Možno áno – možno to bolo správne a dobré. Pomohli sme im predsa postaviť sa na nohy v čase, keď sa cítili úplne na dne. Ak má mať mágia či duchovno nejaký zmysel, nemá to byť len štúdium teórií, ale aj praktická služba životu. Azda práve v tých okamihoch, keď sme poskytli útechu a svetlo tým, čo blúdili v tmách, sme naplnili skutočný zmysel nášho snaženia. Urobili sme, čo bolo v našich silách, pre človečenstvo v nich. A hoci z nich nevyrástli mágovia ani nezostali v našom kruhu, možno sme im zachránili kus života – a to nie je málo. Možno práve preto musela Selekcia vzniknúť: nielen ako škola, ale aj ako liečivý priestor pre trpiacich. Možno sme mali byť poľnou nemocnicou od začiatku, aj keď sme si to neuvedomovali.

Možno nie – možno to nebolo správne v tom zmysle, že sme sa stali len prechodnou stanicou.
Naše úsilie a energia išli do ľudí, ktorí o ňu nestáli dlhodobo. Mohli sme tú istú silu venovať tým, ktorí naozaj túžili kráčať po magickej ceste a rozvíjať sa v nej. Namiesto toho sme sa neraz vyčerpali na prípadoch, čo zmizli, akonáhle nazbierali silu. Zostal po nich prázdny priestor a my sme si kládli otázku, či sme neboli len využití. Či naša ochota pomôcť nebola naivná. Azda sme dúfali, že z vďačnosti objavia aj krásu učenia, ktoré ponúkame, ale nestalo sa. Selekcia tak mohla prísť o časť identity – z chrámu poznania sa stal lazaret. Boli sme pripravení učiť zasvätenia, no namiesto toho sme podávali prvú pomoc. Možno tým trpeli aj tí stáli členovia, ktorí videli, ako sa naše úsilie triešti na ľuďoch, čo potom zmiznú.

Nie je ľahké vysloviť, ktorá strana preváži. Dobro, ktoré sme vykonali, alebo strata, ktorú sme pocítili? Pomohli sme mnohým – to viem určite. A nemalo by sa ľuďom v núdzi odopierať pomoc len preto, že nezapadajú do našich plánov. Na druhej strane, každý spolok má svoje hranice síl a účelu. Ak sa príliš odchýli od svojho poslania, riskuje, že stratí smer. Niekde na pomedzí týchto dvoch pólov stojím a premýšľam, aká je pravda.

Otvorené otázky

Možno nakoniec vôbec nejde o to, či to bolo správne alebo nesprávne. Možno podstatnejšia je otázka, čo to o nás hovorí. Že sme mali srdce na správnom mieste? Že sme ochotní pomôcť bez ohľadu na vlastný prospech? Alebo že sme sa potrebovali cítiť užitoční a dôležití, a tak sme vítali každého, kto nás potreboval, aj keď len dočasne? Sme súcitní samaritáni, alebo trochu aj naivní blázni, čo veria, že môžu zachrániť svet jednu dušu po druhej? A čo to hovorí o nich – tých, čo prišli a odišli? Boli nevďační, alebo len naplnení hanbou? Mali nás brať vážnejšie, zostať dlhšie… či práve tak to malo byť, že odídu a ponesú si kúsok nášho svetla ďalej svojím smerom?

Neviem. Úprimne, na tieto otázky nemám jasnú odpoveď. Zostáva vo mne ticho a pokora – ticho, v ktorom znejú nezodpovedané otázky, a pokora pred tým, aké krehké sú ľudské osudy.
Možno Selekcia naozaj bola a je poľnou nemocnicou pre tých, čo to potrebujú. A možno práve v tom tkvie jej výnimočnosť.

S odstupom času vnímam prázdnu miestnosť, kde kedysi sedávali naši dočasní pacienti, a uvedomujem si, že každý z nich tu zanechal svoj odtlačok. Aj keď odišli, ich príbehy zostali v našich múroch – ako pripomienka, že pomoc druhým má zmysel, hoci nemá fanfáry ani vďakyplné potlesky. V kútiku duše verím, že aspoň niektorí z nich občas vzhliadnu k miestu, kde im podali pomocnú ruku, a pošlú v duchu tiché ďakujem. A ak nie, nevadí.

Sedím tu v tichu chrámu, ktorý sa občas mení na lazaret, a premýšľam. Čo to o nás hovorí? A čo o nich? Odpoveď nech si už každý nájde sám v sebe. Ja ostávam s otvorenou náručou a otvorenou mysľou, pripravený v tejto tichej poľnej nemocnici poslúžiť, kým to bude treba – aj keď odpovede nikdy nebudú jednoznačné.

Záverečné ticho. Nech v ňom doznejú otázky a možno aj odpovede, ktoré nosíme vo svojom vnútri. Each question is a mirror (každá otázka je zrkadlo) – a nech nám ukáže pravdu, ktorú sme pripravení uvidieť. V tichu sa rozplýva všetok súd a ostáva len pochopenie. A to snáď stačí.

PS: Sme tí, ktorí boli, sú a budú – Strážcovia tichého svetla
Sme tu pre tých, ktorí nás potrebujú – v každom čase, v každej búrke života.
Nezáleží na tom, či sa naše cesty skrížia na krátky okamih alebo na dlhé roky. Či niekto príde hľadať poznanie, alebo len miesto, kde si môže vyliečiť zlomené krídla.
Selekcia je a zostáva tichým chrámom na hranici svetla a tieňov, miestom, kde sa stretáva poznanie s ľudským súcitom.
Sme tí, ktorí bdeli, keď sa ostatní odvrátili. Tí, ktorí v čase temna podržali ruku tým, čo stratili smer.
Naše dvere boli a budú otvorené nielen pre tých, ktorí hľadajú tajomstvá bytia, ale aj pre tých, ktorí v búrkach života stratili samých seba.
Nepýtame sa, koľko zostanú, ani čo nám vrátia späť. V každom, koho sme posilnili, žije kúsok nášho svetla – svetla, ktoré sa šíri ďalej, aj keď o tom nikdy nebudeme vedieť.
Selekcia nebola postavená pre slávu, ale pre službu. Pre láskavosť, ktorá nečaká odmenu.
Sme chrám poznania i poľná nemocnica duší.
Sme tu pre tých, ktorí nás nájdu vo chvíľach najväčšej krehkosti.
Boli sme tu včera, sme tu dnes a budeme tu aj zajtra.
Tichí, vytrvalí, oddaní službe životu – aj tam, kde slová nestačia a kde v tichu dozrievajú odpovede.
Sme Selekcia.
A v každej podanej ruke, v každom tichom pochopení, v každom prebudenom svetle pokračujeme.