V stredoveku ľudia umierali. Niežeby sa nám smrť dnes vyhýbala, len nejako nie je taká hmatateľná, ako bola hmatateľná práve stredoveku. Máme k dispozícii toľko diskutované očkovanie voči rôznym chorobám a mor, choleru chvalabohu poznáme len z encyklopédií či historických dokumentov. Samozrejmosťou je aj to, že drvivá väčšina žien dnes neovdovie do dosiahnutia plnoletosti. V stredoveku sa často dievčatá vydávali aj pred dosiahnutím osemnásteho veku života. Smrť v stredoveku však bola tak bežná, až sa z nej priam stala spoločenská udalosť. A ja sa s niekoľkými krátkymi pozastaveniami na toto obdobie tiež tu teraz pozriem.

Na cintorínoch bolo paradoxne živo, nie mŕtvo

V stredoveku by ste na cintoríne pietne ticho hľadali len veľmi ťažko. Stalo sa totiž miestom rôznorodých spoločných spoločenských aktivít. A našli sa tam skutočne veľa rôznych aktivít, ktoré by ste si dnes na cintoríne ani nevedeli predstaviť. Pokojne a prirodzene sa tam konali napríklad voľby, skúšky, kázanie aj divadelné hry. Dokonca aj kňažky lásky si prišli na svoje. Za zmienku stojí fakt, že cintoríny patrili cirkvám a teda boli oslobodené od daní. Čo vyhovovalo najmä drobným obchodníkom, ktorí toto v stredoveku hojne využívali, aby sa takto vyhli časti daňovej povinnosti. No viete si dnes takéto aktivity na cintoríne počas pohrebu vášho blízkeho predstaviť? Zrejme nie, ale v stredoveku sa v istej dobe tak hojne umieralo, že sa takpovediac život a smrť stretali na jednom mieste a to bol práve stredoveký cintorín.

Strach z náhlej smrti v stredoveku bol normálny

Dnes sa nejeden človek v duchu modlí za svoju pokojnú smrť, aby proste vydýchol v spánku bez zbytočného utrpenia. Je to priam až logické, že nikto nechce odísť na druhý svet vo fyzických mukách a silných bolestiach. No v stredoveku mali ľudia na náhlu smrť v spánku úplne iný názor. Verilo sa, že je určená len pre vrahov, samovrahov a pre tých, ktorí proste nejako zhrešili proti Bohu. Takáto smrť nebola určená pre poctivých a čestných ľudí stredoveku. Verilo sa, že náhle úmrtie pripúta mŕtveho ducha k večnému putovaniu vo svete živých. A teda Duša nenájde spočinutie na onom svete. Verili tomu najmä preto, že keď človek umrie takto náhle, nebude mať čas ani na posledné pomazanie. A to sa v stredoveku bralo za veľmi veľký problém. Preto sa neraz povolal ku chorému kňaz, aby mu dal posledné pomazanie akoby „pre istotu“, že ak chorý predsa len skoná a nevylieči sa, tak skoná v duchu viery a samozrejme až po tom, ako dostal posledné pomazanie.

Zdanlivá smrť

A dostávam sa k záludnej otázke. Ako v stredoveku dokázali určiť smrť bez tých rôznych moderných prístrojov? V stredoveku sa na zreteľ brali viaceré parametre, ako boli – absencia dýchania, pohybu a citlivosti.
V stredoveku sa odporúčalo naozaj kadečo na určenie smrti. Ťahať za vlasy, krútiť prstami, kričať, či pichať ostrým predmetom. Napríklad smrť Pápeža sa určila tak, že sa použilo strieborné kladivko. Camerlengo (vysoký hodnostár katolíckej cirkvi, po pápežovi najvyšší duchovný hodnostár) pristúpil ku pápežovi, trikrát ho hlasne oslovil menom, ktoré dostal pri narodení, a zakaždým ho kladivkom udrel po čele. Až potom predniesol obradné slová, že ctihodný ten a ten je po smrti.
Aby sa predišlo pochovávaniu živých, mŕtvoly si nechávali doma niekoľko dní. Tento zvyk sa v našej kultúre dochoval dodnes, že sa štandardne pohreb deje na tretí deň po smrti. Iné náboženstvá zase trvajú na pohrebe čím skôr a neodkladne. Napríklad Židia majú určené, že pohreb by sa mal konať do dvadsaťštyri hodín od smrti. Podobne sú na tom aj Moslimovia, kde platí, že pohreb by mal byť vykonaný čo najskôr potom, ako je s istotou možné skonštatovať smrť. Platí pravidlo, aby aj samotná príprava na pochovávanie bola rýchla a aby sa pochovanie neodkladalo, pretože Prorok Muhammad povedal: „Ak niekto z vás umrie, nezadržujte ho a ponáhľajte sa s ním do jeho hrobu.“ Pohreb sa neodporúča odkladať ani v prípade, že sú príbuzní odcestovaní a vrátia sa až o niekoľko dní.

Keď mŕtvoly napadol zlý duch


Traduje sa, že mŕtvoly si sem-tam vyšli na „na debatu”. V archívoch sú zaznamenané prípady mŕtvych, ktorí vraj v 12. storočí v Anglicku opúšťali svoje hroby a strašili ostatných. Tento jav vyvolal zložitý teologický problém. Je teda „zmŕtvychvstanie” božím zázrakom, alebo prejavom démona? Pravdepodobne bol problém až desivo jednoduchý. Kedysi nevedeli smrť určiť až tak jednoznačne. A vplyvy takýchto „nedorozumení” mohli byť až desivo tragické. Ja som ako dieťa počúval rôzne historky, ako vykrádači hrobov hneď po zotmení vykopali truhlu otvorili ju a človek v truhle náhle ožil. Tu je jeden príklad o takýchto historkách môjho detstva.
Počul som o dcére roľníka, ktorá mala dostatok zlata na sebe, aby sa zlodejom oplatilo rýchlo po pohrebe vykopať hrob. Ona sa po otvorení truhly vraj náhle posadila, čo vyvolalo náhly infarkt pre jedného zlodeja a druhý sa vraj z toho pomiatol. No dievča sa pobralo domov, kde sa konalo zdesenie, keď ju otec zbadal cez okno na ktoré zaklopala. V domnienke, že je to démon, ju chcel zabiť vidlami. Nakoniec nejako pochopil, čo sa stalo, a ráno sa našiel otvorený hrob a pri ňom mŕtvy zlodej. Bola to pravda a či je to len povesť? Nuž toto sa asi už nedozvieme, ale poukazuje to na to, že sa ľudia mohli dostať do kómy a pritom boli prehlásení za mŕtvych.
U tejto dievčiny sa ešte traduje, že vraj po celý čas chcela a aj v duchu kričala na svoju rodinu, že neumrela, že žije, ale nikto ju nepočul. A ona tvrdila, že všetko vnímala, aj ako ju dali do truhly a aj ako ju pochovali.

Kostnica

S kvantom mŕtvol bola spojená aj jedna nepríjemnosť. Kam s toľkými telami? Neraz, najmä v čase epidémií, počet nebožtíkov prevyšoval počet preživších. A keď bolo kostí akosi priveľa, začali sa vyhrabávať a zbierať. A z nich sa postavili kostice – archívy ľudských kostí, ktoré boli neraz poskladané do umeleckých diel. Často kostnice vznikali aj preto, že sa „sťahoval“ – rušil cintorín okolo kostola, a tak vykopané kosti naskladali do jednej krypty v kostole alebo v kláštore. Veľa kostí sa v stredoveku nazbieralo aj skrz morovej epidémie, kedy už niekde nepochovali, ale mŕtvych umiestňovali len tak do podzemných chodieb a krýpt.

Kult ostatkov – relikvie


Relikvia je časť tela posvätnej či uctievanej osoby, alebo náboženský objekt, ktorý slúži ako predmet uctievania. Relikvie sú súčasťou Budhizmu, Kresťanstva, Hinduizmu, Šamanizmu a aj iných náboženstiev. Kult relikvií je jedným z najvýraznejších aspektov stredoveku. Týkalo sa to ľudí, ktorých cirkev považovala za svätých. Predpokladalo sa, že ich zachovalé ostatky majú silné liečivé vlastnosti. Ľudia neváhali precestovať veľké vzdialenosti, len aby sa mohli pokloniť pred relikviami. Kult dosiahol svoj vrchol medzi jedenástym a trinástym storočím. Dokonca časti ostatkov boli všité do oltárneho plátna, pretože sa verilo, že sväté prijímanie by malo byť oslavované len na oltári posväteným takýmto spôsobom. Ostatky svätcov sa však uctievajú doteraz. Relikvia v kresťanstve je predmet, ktorý náboženská apolegitika spája so životom Ježiša Krista, Panny Márie, apoštolov a svätých. Relikvia môže prinášať Božiu milosť a sprostredkovať zázrak – napríklad zázračné uzdravenie. Relikvie bývali dvojakého druhu: skutočné ostatky z tela svätca alebo z jeho šiat či vecí, ktoré používal, a relikvie na základe dotýkania sa nejakého predmetu počas života.

Tagy: ,

Tento príspevok bol odoslaný v Monday, April 12th, 2021 o 11:46 a je zaradený pod História, Postrehy, Viera, Nábožestvá. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

4 komentárov

 1 

Ďakujem za pekný, poučný,článok, zasa som sa niečo nové dozvedel a inšpiruje ma k tomu, aby som si niečo na túto zaujímavú tému začal hľadať, študovať.

April 13th, 2021 at 12:44
 2 

Netušila som, že na cintorínoch v stredoveku bolo tak rušno. Zaujímavý článok, ďakujem za nové informácie.

April 14th, 2021 at 08:14
 3 

Asi nikdy predtým ľudstvo tak nevytesňovalo zo svojho vedomia smrť, ako my v tejto dobe. Alebo aspoň donedávna.

Asi aspoň táto pandémia nás trochu vrátila do reality.

No aj tak oproti starším dobám sme hlavne my žijúci tu vo vyspelejších krajinách zdravší a žijeme dlhšie. Aj keď nás samozrejme choroby neobchádzajú, pevne veríme v to, že smrť sa nás ešte dlho nebude týkať a veda a medicína nás spasí.

A samozrejme zalepili sme si oči konzumom a krátkodobými potešeniami pre telo/emócie.
Smrť je akoby na míle od nás.

Akoby smrť bola niečo nenormálne.
Niečo, čo sa ťažko prijíma.
Niečo, čo nás šokuje.
Niečo, čo akoby sa ani nemalo diať.

A o to ťažšie sa blízkosť smrti znáša, keď sa smrť dotkne človeka samého alebo niekoho v jeho okolí.

A pritom smrť niečo tak prirodzené.
Smrť nie je ďaleko, smrť je blízko. Stále stojí pri nás.

Ako Ch. Gibran prorok povedal: Život a smrť sú jedno, ako rieka a more sú jedno.

April 15th, 2021 at 14:26
 4 

Súčasná kultúra má panický strach zo smrti, preto aj pri magickom výcviku apelujeme na pripravenosť na túto situáciu. Z praktického hľadiska smrť nás môže zastihnúť pri magickom úkone alebo v teréne...Treba s tým počítať aby naša myseľ bola kľudná a vyrovnaná.

April 23rd, 2021 at 08:39

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.