Nekopírujeme kresťanskú cirkev – pôvod oslovení Kňaz a Veľkňaz v mágii

„Nie všetko, čo dnes poznáme ako kresťanské, má kresťanský pôvod. Staré slová nesú pamäť dávnych čias.“

V prostredí našej práce v Selekcii sa prirodzene používajú hierarchické oslovenia ako Kňaz (HS8) a Veľkňaz (HS9).
Pre niektorých, ktorí sa na tieto termíny pozerajú len očami dnešnej spoločnosti, by sa mohlo zdať, že ide o kopírovanie kresťanských názvov.
Pravda je však celkom iná.

Slovo Kňaz vzniklo dlho pred kresťanstvom a malo úplne iný pôvod, než aký mu neskôr vtlačila cirkev.

Skutočný historický pôvod slova Kňaz

Do štvrtého storočia kresťanstvo vôbec nepoužívalo pojem „kňaz“ tak, ako ho poznáme dnes.
Prví kresťania mali tri základné označenia svojich služobníkov:

• Episkopos  – čo znamenalo dozorcov alebo biskupov.
• Presbyteros  – starší, teda predstavení komunity.
• Diakonos – služobník alebo pomocník.

Titul kňaz v dnešnom zmysle slova sa v kresťanstve objavil až v 4. storočí, keď svätý Augustín (Aurelius Augustinus) prebral termín Sardos (pravdepodobne pôvodne označenie pohanských náboženských služobníkov) a upravil význam tak, aby zahŕňal všetky tri predchádzajúce kresťanské pojmy. Týmto krokom sa termín kňaz stal kresťanským označením – no jeho etymologický a historický pôvod je pohanský, viazaný na obdobie pred vznikom kresťanstva.

Kňaz a Veľkňaz v mágii – návrat k pôvodnému významu

V mágii – a teda aj v Selekcii – oslovenia Kňaz a Veľkňaz nenadväzujú na cirkevnú tradíciu.
Naopak, vraciame sa k pôvodnému významu:

• Kňaz bol ten, kto stál medzi svetmi.
• Ten, kto sprostredkovával energetický, duchovný alebo božský princíp medzi svetom ľudí a svetom vyšších síl.
• Nebol správcom dogiem, ale sprievodcom, ochrancom rituálov, držiteľom živých tajomstiev.

Veľkňaz (v mágii) bol vyššie postaveným kňazom:

• Mal na starosti väčšie energetické celky (spoločenstvá, chrámy, portály).
• Zabezpečoval, aby práca medzi svetmi bola čistá, vedomá a v súlade s vyššími zákonmi bytia.

Tieto termíny majú teda staroveký, magický základ a vychádzajú zo sveta, kde ešte náboženské dogmy neprekrývali pôvodnú duchovnosť.

Prečo nepoužívame cirkevné pojmy

V našej hierarchii Selekcie preto vedome nepoužívame pojmy ako biskup, diakon alebo presbyter – pretože sú späté s organizáciou, ktorá vznikla až po prebratí magických štruktúr a prispôsobila ich vlastným účelom.

Oslovenie Kňaz a Veľkňaz v našom systéme:

• Odzrkadľuje pôvodnú duchovnú úlohu spojenia medzi svetmi.
• Nesie v sebe staroveké chápanie služby svetlu, rovnováhe a poriadku.
• Uznáva pradávne korene predkresťanského duchovného poznania.

Záver – Pôvod ostáva, význam žije
Keď dnes v Selekcii niekoho oslovíme Kňaz alebo Veľkňaz, nesú v sebe tieto slová pamiatku dávnych čias.
Nejde o napodobovanie, ale o vedomý návrat k pravde predchádzajúcich svetov, kde bol kňaz naozaj tým, kto strážil posvätné, kto vedel kráčať medzi svetmi, a kto slúžil rovnováhe a duchovnej múdrosti.

Sme pokračovaním cesty, ktorá nezačala v chrámoch stredoveku, ale pod hviezdami dávnoveku.
A naše oslovenia nesú pamäť tejto cesty.

P.S.:
Slovo môže byť pozmenené časom, ale jeho pravá sila nikdy nezanikne, ak ho nesie vedomé srdce.

Poznámka k historickým súvislostiam:

• V prvotnom kresťanstve (1. – 3. storočie) sa používali predovšetkým tri označenia duchovných služobníkov:
  • Episkopos  – biskup, dozorcovia komunít.
  • Presbyteros – starší, predstavení.
  • Diakonos  – služobníci, asistenti.
    
    
• Pojem kňaz (lat. sacerdos) bol v tej dobe vyhradený pohanským kultom, kde označoval osoby vykonávajúce obety a rituály pre božstvá.
• Svätý Augustín (354–430 n.l.) v období 4. – 5. storočia prispel k prelínaniu pojmov, keď v svojich teologických dielach akceptoval používanie slova sacerdos (kňaz) aj pre kresťanských predstaviteľov, čím vytvoril paralelu k pohanskému duchovnému modelu.
• Následne sa slovo kňaz (v latinčine sacerdos) postupne začalo udomácňovať v kresťanskej liturgii a cirkevnej štruktúre, kde nahradilo predchádzajúce špecifické pojmy, pričom začalo označovať duchovného, ktorý spravuje sviatosti.
• V predkresťanských tradíciách (Egyptská, Sumerská, Keltská, Grécka) kňaz a veľkňaz označovali:
  
  
  • Strážcov chrámov.
  • Udržiavateľov rituálov rovnováhy medzi svetmi.
  • Tvorcov energetických ochrán a kontaktov s vyššími dimenziami.

Zdrojové opory

• Augustín, De civitate Dei (O Božom štáte), cca 410–426 n.l.
• Nový zákon – grécke texty (Episkopos, Presbyteros, Diakonos).
• Etymologické štúdie latinského sacerdos a jeho prevzatia do kresťanstva v ranom stredoveku.