Úvod

Možno to bude pôsobiť trochu neskromne – a možno to niektorí pochopia inak, ako bolo zamýšľané. Ale keď sa dnes, po štyridsiatich dvoch rokoch intenzívnej práce v oblasti mágie, pozriem späť, uvedomujem si, že to, ako som s mágiou  žil a pôsobil, nebola len služba a učenie, ale zároveň úloha posunúť ďalej to, čo bolo kedysi dané.
Pred štyridsiatimi dvoma rokmi som sa stal najmladším Majstrom mágie v histórii Spoločenstva Anách. Bolo to rozhodnutie, ktoré predbehlo dobu – no neprišlo náhodou.
Od detstva som vnímal svet inak, a už ako desaťročný som bol vedený jedným z troch mojich učiteľov, ktorý ma viedol až do svojej smrti. Bol svojský, prchký podivín, ktorý sa nebál postaviť žiadnej autorite a nemal strach z moci pánov. A práve jeho spôsob myslenia ma naučil stáť sám za sebou – a raz stáť aj v čele.

Tento text nie je oslavou mojej osoby. Je pohľadom na cestu, ktorá sa stala prameňom pre desiatky ďalších mágov. Z viac ako 140 žiakov, ktorí prešli Selekciou, mnohí dnes samostatne učia, liečia, zasväcujú, chránia. Niektorí vedú vlastné školy a skupiny, ale hlavne stavajú na tom, čo bolo vo mne zasadené a čo som odovzdával ďalej, čo som ich naučil a oni rozvinuli.

Je to svedectvo o tom, že niekedy duša mága nepríde preto, aby opakovala staré, ale aby otvorila nové dvere – v tichosti, no neochvejne.

I. Nie z vôle človeka, ale z hlasu duše

Nikdy som netúžil po moci, ani po duchovnej autorite. Moje vnútro túžilo len po pochopení – čo je za závojom viditeľného.
A predsa ma cesta priviedla na miesto, kde som už ako mladý muž začal byť rozpoznávaný – nielen ako žiak, ale ako ten, kto si spomína na niečo dávne. Objavovali sa vo mne spomienky bez známej príčiny, spojenia so symbolmi a učením, ktoré som sa nikdy predtým neučil.

Učitelia ma pozorovali roky. A až keď som bol pripravený, povedali mi:
„Si duša, ktorá už viedla duchovné spoločenstvo. Teraz prišiel tvoj čas.“
V roku1992 som sa stal Veľkňazom a v roku 1993 som sa stal Najvyšším Veľkňazom Anách – a tým najmladším Veľkňazom v histórii tohto starobylého duchovného smeru.
Nie len to. Stal som sa najmladším Najvyšším Veľkňazom vôbec, vedeným nielen učením, ale hlasom vnútra, ktoré si spomínalo na dávnu prácu v chrámoch duší.

Opíšem jednu príhodu, ktorá sa udiala na jednom školení v Košiciach – bol to nemenovaný liečiteľský kurz. Konal sa v lete roku 1994. Tam sa udiala jedna vec: jeden pán tam s kolegyňou – kamarátkou, s ktorou som tam bol – rozprával na tému mágie. Ja som sa pridal a pán mi hovorí:
„Mladý muž, toto je závažná téma. Je trištvrte na šesť, o pätnásť minút mi ide električka, a ty si mladý, aby si takúto vážnu tému pochopil.“
Skončilo to tak, že o jedenástej mi podal ruku a ospravedlnil sa slovami:
„Ašarat, prepáč. Netušil som, koho som to tu stretol. Bolo mi cťou sa s tebou stretnúť a rozprávať sa.“

Druhý prípad – nikdy neklam sám sebe

V Bratislave mal školenie akademik Ignatenko. Kolegovia a niektorí moji žiaci ma presvedčili, aby sme tam išli. A tak sme šli a zúčastnili sa školenia. Vynechám svoje pocity z toho, aké asi bolo – spomeniem len jeden moment.

Ignatenko začal skúšať náš „vnútorný znak“. Za tabuľu ukrýval rôzne predmety ako trojuholník, štvorec, obdĺžnik a podobne. Po krátkej chvíli, ktorú nám nechal na vnímanie, začal vymenúvať jednotlivé predmety a pri každom povedal: „Postavte sa, ak ste ho videli.“

Moji dvaja žiaci sa zakaždým pri istých predmetoch postavili presne a s posmešnými úsmevmi sa na mňa pozerali, čudujúc sa, prečo ja zostávam sedieť. Nabádali ma, aby som sa postavil aspoň pri poslednej výzve – vraj veď vidím, že oni videli správne. No ja som povedal:
„Nie. Nepostavím sa, pretože som videl niečo iné.“

Krútili hlavami, mali podivné poznámky a ešte viac ich pobavilo, že Ignatenko ich aj tretíkrát označil za tých, ktorí videli správne.

No potom sa odrazu Ignatenko pozrel do publika a povedal:

„Tí, čo ste prvýkrát videli jablko, druhýkrát trojuholník a tretíkrát kosoštvorec – prosím, postavte sa.“

V sále sme sa postavili štyria. Ignatenko sa nám uklonil a povedal:

„Videl som medzi vami, páni, že ste tu nadmieru nadaní. Skončili ste skôr, ako iní vôbec začali, a tak som to zmenil, aby som vás poplietol. Páni, máte moju úctu a obdiv.“

Usmial som sa, pozrel najprv doprava dole, potom doľava na svojich žiakov a povedal som:
„Vidíte – nevidel som to, čo vy. Ale videl som správne.“

Po skončení školenia som mal ešte krátky rozhovor s akademikom Ignatenkom – nebolo to totiž naše prvé stretnutie. Výsledkom bolo, že ma pozval do Prahy – vraj tam to bude „na inej úrovni“. Dokonca mi neskôr poslal osobnú pozvánku poštou domov, aj s údajmi o zabezpečenom ubytovaní.

Na celej veci ma však mrzelo jedno. Ignatenko vtedy povedal, že to, čo ukázal v Bratislave, Slovákom stačí.
„Viete,“ dodal, „vám na Slovensku stačí aj to, čo som dnes predviedol.“

Úprimne? Dotklo sa ma to.
Povedal som si: Čo sme my Slováci menejcenní? Prečo si bratia Česi zaslúžia viac?

P.S.:
Na Slovensku sa Ignatenko prezentoval ako človek, ktorého najväčším umením je vymazať oblak z oblohy. Moji študenti sa ma pýtali, či to dokážem aj ja. Odpovedal som, že áno – ale priznám sa, taká maličkosť ma nikdy nenapadlo pred nimi spomínať.
Neskôr som im to niekoľkokrát predviedol. A dnes, ak je záujem, niektorí moji kolegovia to učia aj iných záujemcov – a funguje im to.

Tretí prípad sa stal asi o pol roka neskôr. V mojom rodnom meste sa konal akýsi ezoterický kurz a prišiel aj jeden lekár z Moskvy. Za odplatu – vtedy na mňa dosť vysokú – robil Iris diagnostiku.
Musel som sa rozhodnúť: kurz alebo to stretnutie s ním. Rozhodol som sa a stretol som sa s ním. Ruštinu som v tom čase dosť dobre ovládal, a tak komunikácia nebola problém. Po čase sme prešli na ezoterické témy a on ma stále nabádal, aby som šiel aj na ten kurz, že mi veľa dá.
No na konci skonštatoval, a to citujem:
„Ašarat, ty sa nechoď učiť – ty choď učiť. Vieš viac ako vie ten, čo prednáša.“

A takýchto povzbudení, aby som začal učiť, som v tých obdobiach počul viacero – a tak som teda od roku 1995 aj učiteľ v oblasti mágie.

II. Zrodenie Selekcie

Ale svet sa menil. Doba sa zrýchlila, prístup k duchovnu sa fragmentoval. Pôvodné formy prestávali rezonovať s novými dušami.
A tak som – nie z túžby po novom, ale z nevyhnutnosti – som vytvoril 22.05.1995 Spoločenstvo Selekcia.
Tento dátum považujem za oficiálny vznik Spoločenstva Selekcia, pretože práve v to popoludnie som prijal prvých žiakov.
Selekcia nie je náhradou Anáchu. Je jeho pokračovaním. Novou vetvou prastarého stromu magických učení.

Vznikla z hlbokej úcty k minulosti, no s vedomím, že poznanie musí rásť, ak má prežiť.
Za tridsať rokov jej existencie prešlo Selekciou viac než 140 žiakov.
Niektorí z nich ostali a tvoria jej jadro, iní pokračovali ďalej – ako samostatní mágovia, ktorí stavajú na mojom učení a šíria ho vo svete. Ich práca je dôkazom, že to, čo vzniklo, má koreň, kmeň aj plody.

Moji žiaci dnes pôsobia v Česku, Maďarsku, Nemecku, Anglicku aj v Írsku.
Boli obdobia, keď za mnou cestovali pravidelne každý mesiac žiaci z Bonu aj z Berlína.
Vážil som si to – že boli ochotní prejsť stovky kilometrov, platiť si ubytovanie, len aby mohli byť pri učení.
V jednom prípade si moja žiačka dokonca tu na Slovensku musela zabezpečiť opatrovateľku pre svojho malého syna, aby sa mohla zúčastniť výučby.

III. Nové učenie nie je odklon

Veľký mág musí najskôr poznať staré do hĺbky – a až potom môže vstúpiť do priestoru nového.
Prijal som všetky rituály, zákony a symboly starých mágov. Učil som sa ich ako posvätný jazyk.
A potom – keď vo mne prehovorili nové vrstvy vedomia – začal som tvoriť.
Nové rituály, nové archetypy, nové formy práce so svetmi, ktoré boli dovtedy v tieni.

Medzi najvýraznejšie témy, ktorým som sa venoval, patrila práca s mŕtvymi energiami.
Dlhé roky som o nej len študoval a mlčal. Neučil som ju, ani som o nej nepísal. Nechával som ju dozrieť.
Až neskôr, keď vo mne dozrela, som ju sprístupnil – a odvtedy ju prevzali nielen moji žiaci, ale aj iné školy.

Podobne som sa viac než desať rokov venoval výskumu duší, smrti a záhrobia, kým som o tom napísal knihu Život po smrti.
Kniha mala veľký úspech a dostal som na ňu mnoho veľmi dobrých odoziev. Niektorí žiaci dokonca presadili, aby sa stala súčasťou výučby – ako jedna z odporúčaných študijných kníh.

Nešlo mi o senzáciu. Išlo o pravdivý záznam práce s dušami, ktoré potrebovali byť pochopené a prepustené.

Nie ako rebel. Ako pokračovateľ. Ako ten, kto prijal pochodeň, a pochopil, že ju nemá len držať, ale ísť s ňou ďalej.
Ako mi raz povedal môj učiteľ:
„Ašarat, teraz je to na tebe. Nezostaň v chráme. Otvor ďalšiu bránu.“

IV. Rešpekt k duši, nie k funkcii

Nezískal som dôveru tým, že by som si ju vynucoval. Získal som ju tým, že som slúžil – žiakom, chorým, dušiam mŕtvych, ale aj tým, čo stratili zmysel života.
V Selekcii dnes pôsobia liečitelia, bylinkári, majstri rún, mágovia, ktorí chránia aj zasväcujú.
Učíme praktickú mágiu – nie teóriu pre knižnice, ale poznanie pre život.
A práve tam – v práci so skutočnými ľuďmi – sa ukazuje hodnota nášho smeru.

A ja si nesmierne vážim svojich kolegov – učiteľov.
Lebo za tie roky veľmi dobre viem, čo to znamená: učiť mágiu, tvoriť nové veci, neustále rásť – a pritom stále chápať druhých, vnímať ich potreby a byť tu pre každého, kto to potrebuje – tak dlho, ako to potrebuje.

Viem, že moje rozhodnutia sú dnes vnímané nielen podľa obsahu, ale aj podľa toho, kto za nimi stojí. A ešte viac ma napĺňa, keď vidím, že pri zásadných otázkach zaznieva medzi členmi Selekcie:
„A čo na to Veľkňažná Tara?“

Takéto slová sú pre mňa potvrdením, že vedenie, ktoré vytváram, nie je postavené na osamelosti, ale na hlbokej harmónii. Že kolegovia neberú vedenie ako výsadu, ale ako cestu, na ktorej sa rozhodnutia tvoria z duševného súladu.   

V. Úloha, ktorá pokračuje

Nevnímam svoju prácu ako zavŕšenú.
Napísal som dve rozsiahle knihy – Kniha mágie I a Kniha mágie II, spolu 35 samostatných publikácií, z toho 32 odborných a 3 inak tematicky zamerané.
Vydal som 7 kníh, ktoré mapujú témy smrti, reinkarnácie, mágie i osobného poznania.
A na ďalších dvoch knihách som začal pracovať.

Ale necítim, že by to bolo všetko. Cítim, že ešte stále mám čo odovzdať.
Nie preto, aby po mne ostalo meno. Ale aby po mne ostala cesta – a vedomie, že mág, ktorý pozná pravdu, smie tvoriť nové, ak ostane verný Zdroju.

Záver

Nie každý, kto učí, je pokračovateľom.
A nie každý, kto mlčí, je nepodstatný.
Ale raz za čas príde duša, ktorá v tichu mení všetko.
Nie preto, že by ju volali davy.
Ale preto, že zvnútra počula volanie, ktoré sa nedalo odignorovať.

A tak niekedy príde veľký mág.
Bez fanfár.
Bez akademického titulu.
Len s ohňom v očiach, ktorý nevyhasne.
A keď odíde, svet má o dvere viac.
– A to je mojím cieľom.

PS: Slová vďaky

Po štyridsiatich dvoch rokoch práce však už cítim únavu. A preto čoraz viac svojich úloh a zodpovedností presúvam na svojich kolegov, ktorí dnes nesú štafetu ďalej.
Osobitne na kolegyňu Vhiolyntu, ktorá ma v mnohých veciach plnohodnotne zastupuje.
Niet sa čomu čudovať – tento rok dosiahla hierarchický stupeň Veľkňaz, a svojou prácou, znalosťami i charakterom ukazuje, že je na tomto mieste právom.

Kolegyňa Vhiolynta – zo srdca ti ďakujem.
Za tvoju neúnavnú pomoc, schopnosť stáť pevne aj v tichu, a za dôveru, s ktorou nesieš moje učenie ďalej.

A ďakujem aj vám, moji drahí kolegovia a súputníci:
VVK Tara, E. VVK Anubis, VM. Rúth, MVR. Amon, MVR. Taranis, MNR. Anát,  MNR Regulus, MNR. Thanatos, MNR. Znachor – za vašu vernosť, spoluprácu a stálu podporu.

Spoločenstvo Selekcia stojí, pretože stojíme v ňom spolu.
A preto – vďaka vám – môže cesta pokračovať ďalej.