Úvod k článku „Návšteva vo svete démonov“

Nasledujúci text nie je fikciou, fantáziou ani alegóriou.
Je to autentická skúsenosť vedomia, ktoré prekročilo hranicu nášho sveta a vstúpilo do priestoru, kde sa zrkadlí tieň ľudskej existencie.
Svet démonov nie je len vonkajší. Je tvorený tým, čo ľudstvo v sebe zanedbáva, potláča a kŕmi.

Tento záznam prináša Veľkňaz Spoločenstva Selekcia – Anubis, ktorý sa na pozvanie dostal do priestoru, kam sa bežne nevchádza.
Nie z túžby po moci, ale z túžby pochopiť, aké dôsledky má naše konanie, myslenie a prežívanie.

Text je temný. Priamy.
Ale jeho cieľom nie je šokovať. Jeho cieľom je varovať – a zároveň zrkadliť zodpovednosť, ktorú nesie každý, kto kráča po ceste vedomia.

záznam z cesty Anubisa

Existujú miesta, kam sa človek nevyberie z túžby po poznaní, ale preto, že je pozvaný.
Nie hlasom. Nie bytosťou. Ale samotným volaním reality, ktorá v určitom bode prerazí stenu nášho sveta a vtiahne vedomie za prah.
Presne tak to začalo.

I. Volanie z tieňa

Dostal som pozvanie do sveta démonov.

Vedome som vnímal, že odtiaľ sa nemusím vrátiť. Ale túžba pochopiť, čo sa nachádza v hĺbke bytostnej temnoty, bola silnejšia než strach o moje telo či dušu.
Nešiel som ako bojovník, ani ako obetavec.
Vstupoval som ako pozorovateľ. S rešpektom. A vedomím, že prekračujem hranicu, ktorá nemá záruku návratu.

II. Brána nečistôt

Pri vchode ležal strážca – obludná bytosť na bruchu, stvorená z výparov ľudskej zloby.
Nie démon v podobe, ako si ho predstavujeme – ale zosobnenie všetkého nízkeho.
Vyzeral ako zmes špinavej svine, hrocha a zdegenerovaného vedomia.
V ňom sa zhromaždili:

– agresia,
– závisť,
– nenávisť,
– zášť,
– faloš,
– obžerstvo,
– pýcha,
– a tupé, bezcieľne vedomie, ktoré už ani nepremýšľa – len vibruje nenávisťou.

To nebol len strážca. To bol prvý filter.
Ak by som sa zľakol, neprejdem. Ak by som ho nenávidel, zomeliem sa v ňom.
Prešiel som mlčky. A on sa nepohol. Vedel, že nie som potrava.

III. Vstup do sály bolesti

Vošiel som.

Tam sa už nesníva. Tam sa nezachytíte v predstave.
To, čo som zažil, sa nedá vyjadriť slovami, lebo slová tam strácajú štruktúru.

Cítil som zápach krvi. Nie z čerstvej smrti – ale z utrpenia, ktoré tu zostalo prilepené na všetkom.
Démoni tam netrpeli. Oni tvorili utrpenie. Nie preto, že sú zlí. Ale preto, že bolesť je ich element.

Ich ríša pôsobila mentálne aj fyzicky. Bola to krajina vytvorená z projekcií ľudských hriechov a temných emócií. Každá závisť. Každá krutosť. Každé zbabelé rozhodnutie.
Každá z týchto vecí má v tomto svete formu a miesto.

A ja som nimi prechádzal ako návštevník výstavy, v ktorej všetko dýcha, ale nič vás nevíta.

IV. Posledný démon

Keď som sa vracal, zastavil ma jeden z nich. Nebol groteskný. Nebol desivý. Bol pokojný. A práve to bolo najhoršie. Mal v rukách dva prekrížené meče, zakrivené a zodraté. Ich ostrie nesvietilo. Páchlo minulosťou, ktorá sa nevyliečila.

Priložil mi ich na krk.

Nepovedal nič. Len sa mi pozeral do očí. Nie ako sudca. Ale ako skúška.

A ja som si uvedomil, že už nie je na čo čakať. Buď prijmem, že nemám nad týmto svetom moc –
alebo sa budem navždy báť, že jedného dňa padnem.

Pozrel som mu späť do očí. Nie ako protivník. Ako vedomie, ktoré pochopilo, že aj démoni sú súčasťou celku. Nesmial sa viac .Pohol sa stranou. A ja som prešiel.

V. Prečo to píšem

Tento text nie je opis temného zážitku. Je to výstraha.
Pre každého, kto kráča týmto svetom a myslí si, že jeho myšlienky nemajú váhu.

Majú. Každý záchvev nenávisti má telo. Každá závisť má hlas. Každé vyslovené ponižovanie vytvára miesto v ríši, ktorú som navštívil. A tieto miesta rastú. Kŕmia sa nami.

Tí démoni nie sú ďaleko. Sú veľmi blízko. A prídu len vtedy, keď ich sami pozveme.

Tento zážitok je preto posolstvom:
Zvážte, ako konáte.
Zvážte, čo si myslíte.
Lebo svet démonov nie je peklo.
Je to dôsledok. A ten nechodí s výčitkou. Ten čaká.

S úctou,
Anubis