Zacnelo sa mi po našich spoločných výučbách a po chvíľkach strávených v priestore v rovine učiaceho sa, vnímajúceho mága. Túto túžbu ešte viac zosilnilo čítanie kapitol z Ašaratovej Knihy mágie. Aj keď je lockdown, nie vždy sa ľahko hľadalo okienko na mágiu medzi mojimi pracovnými či vysokoškolskými povinnosťami. Pred niekoľkými dňami som si konečne po dlhšej dobe našla čas vyjsť do terénu a priviedlo ma to na cintorín.

Prišla som tam, keď začalo zachádzať slnko, lebo som chcela pozorovať prechod dňa a noci.

Išla som najprv ku hrobu Regulusovych starých rodičov, urobila som klasickú “údržbu”, ale nie už až tak v rovine civila, ale viac vedome a s úctivým vnútorným rozpoložením voči priestoru.

Keď som bola hotová, sadla som si za vedľajší hrob, oprela som sa o pomník, uvoľnila som sa a postupne som sa jednak zlaďovala s priestorom a jednak som trénovala umieranie – myslela som podľa postupu v knihe, ako prichádza smrť, ako postupuje chlad od nôh, ako oťažieva a slabne celé telo.

Tá krása večerného zmrákania, stále silnejúci spev drozdov a vôňa mokrej pôdy pôsobila tak prenikavo aj na moje emócie a začalo mi trochu zvierať srdce a byť ľúto za týmto krásnym životom.
Túto silnú emóciu som si uvedomovala a aj pripúšťala, ale nepoddala som sa jej zase natoľko, aby ma to vytrhlo zo zladenia s priestorom.
Bola som s priestorom zladená a drozdíky poletovali veľmi blízko a jeden vrabček poskakoval pár desiatok cm odo mňa, nevadila som im. Tá príroda bola akoby ohlušujúca.

V istej chvíli – bolo to veľmi zvláštne – akoby sa niečo zlomilo a zrazu ustúpili tieto emócie, akoby sa odpojili a zostala som prepnutá a proste chladná a absolútne pokojná. Od toho istého momentu som si rovnako všimla, ako tá ohlušujúca príroda so vtáčikmi a stromami začali postupne ustupovať a utišovať sa.

Pozerala som sa jasnými očami na priestor cintorína a preciťovala tú zmenu. Cintorín sa pomaly zahaľoval do tmy. Zostalo ticho, ale predsa istým spôsobom som mala pocit, že to tam žije.

Snažila som sa rozprestrieť a pojať svojím vedomým celý cintorín a preskenovať, čo kde je, či tam nie je niekde niečo nezvyčajné.

Potom – už bola skoro tma – som vstala a pomaly som sa prechádzala uličkami. Cítila som, akoby ma príchod tej noci úplne prikryl ako plášť a zjednotil s cintorínom. Prechádzala som sa a uvoľnene vnímala. Zastala som na pár minút pred jednou tehlovou kryptou, pretože mi napadlo, že tam určite majú domov bytosti – Tiene. Nič som nerobila, iba som pozorovala múr. Len tak, bez chcenia, iba otvorená novej možnosti. Na koniec som sa stene poklonila a išla som pomaly preč, lebo o 18tej sa zatváralo.

Tá stena ma niečím fascinuje.

Ani neviem presne, čo, ale mám pocit, že mi to niečo dalo.