V piatej časti série článkov na tému emócie pokračujeme konkrétnymi príkladmi. Priblížime si zopár konkrétnych typov emócií, možných uhlov pohľadu na ne a spôsobov, ako si ich je možné v sebe “sprocesovať”.

Pre motiváciu si pripomeňme si fakt, že spoznanie a ovládnutie svojich emócií nám pomáha byť nielen vyrovnanejším človekom, ale aj silnejším mágom.

Vo svojej práci rozlišujem 10 základných druhov emócií. Sú to:
1. Sklamanie
2. Zranenie (ublíženie, krivda, zrada, …)
3. Hnev (od podráždenia, až po zúrivosť)
4. Osamelosť
5. Strach
6. Neschopnosť (bezmocnosť, pocit zlyhania, …)
7. Vina
8. Preťaženie (stres, tlak, úzkosť -> smútok, zármutok, depresia)
9. Frustrácia (závisť, žiarlivosť, …)
10. Nuda, prokrastinácia, letargia, nezáujem vs. životná vášeň

Ako už bolo uvedené v minulých častiach, každá emócia je pre nás nositeľom istého posolstva. To keď správne dešifrujeme a podľa toho sa zachováme, to je tým naozajstným spracovaním emócie a zdravou transformáciou energie emócie.

Sklamanie

Je to pomerne bežná, väčšinou nie nejako strašne závažná emócia. Týka sa vecí, predmetov, okolností.

Sklamanie nám nesie posolstvo: „To, čo chceš, nedostaneš. Tvoje očakávanie nebude naplnené.“

Ako s emóciou pracovať? V prvom rade sa zastavme, NEREAGUJME. Nekonajme hneď pod vplyvom emócie, netresnime hneď dvermi, nevynadajme nejakému človeku a podobne. Pretože celá vzniknutá situácia je vlastne o niečom inom. Toto je pravidlo, ktoré platí absolútne pri všetkých emóciách. ZASTAVME SA a uvedomme si: jednoducho teraz v tomto okamihu nedostaneme, čo chceme – a prijmime to.

Potom sa nalaďme na svoje vnútro (posilniť spojenie s vnútrom pomáhajú techniky uvedené v predošlej časti) a spýtajme sa sami seba úprimnú otázku: „Čo som vlastne chcel? Aké je moje očakávanie?“

Keď si na to odpovieme, poďme do ešte hlbšej úrovne, ktorá sa vždy nachádza pod povrchom, a hľadajme: Čo som vlastne chcel NAOZAJ? Čo vlastne V SKUTOČNOSTI očakávam? Môžem to, čo chcem, dostať neskôr? Môžem to dostať iným spôsobom? Na mieste sú aj otázky: Prečo mi tak záležalo na tom, aby som dostal práve toto? A prečo ma až tak rozladilo, že som to nedostal? S čím sa mi tá situácia spojila, keď sama o sebe možno nie je až tak dramatická?

Jednoduchý príklad 1: Sklamalo ma, že keď som chcela ísť s kamoškou na kávu, obľúbená kaviareň, kam sme chceli ísť, bola zatvorená. Pohľad na ceduľku ma nahneval, no uvedomila som si, že som v skutočnosti hlavne chcela stráviť príjemný čas s kamarátkou. Je tu, sme spolu v meste a ten príjemný čas si predsa spravíme aj niekde inde! A možno objavíme aj nejaký nový zaujímavý podnik!

Príklad 2: Cestujem a vlak mešká hodinu. Nervozita chytá ľudí naokolo a už aj ja mám chuť začať nadávať. No rozhodol som sa ponoriť do seba. Uvedomujem si, že v skutočnosti som sa hlavne chcel dostať na dané miesto (na výlet, ku rodine, do školy, práce…). A určite sa tam v poriadku dostanem a poprípade aj problém plynúci z meškania určite vyriešim – za meškanie nemôžem. Dokonca som možno získal super priestor na oddych a venovanie sa sám sebe. Odľahlo mi a znovu sa začínam tešiť.

V bežných životných drobnostiach je vhodné naučiť sa nefixovať sa na konkrétne očakávania. Napríklad to, či ideme na kávu do jedného alebo druhého podniku, naozaj nestojí za hlbšie emočné rozrušenie. Očakávania, túžby a ich naplnenie alebo nenaplnenie si nechajme pre dôležitejšie aspekty života.

Sklamanie nás učí uvedomiť si, čo vo svojom vnútri chceme v skutočnosti, hlbšie pod tým, čo sme na prvý pohľad chceli a nedostali. Učí nás zistiť, či je možné, že to dostaneme neskôr. Učí nás niekedy aj zmeniť svoje očakávania na realistickejšie. Niekedy chceme príliš veľa v príliš krátkom čase. A možno prikladáme dôležitosť niečomu, čo ani nemá až takú hodnotu. Učí nás stanoviť si nový cieľ a hneď začať pracovať na tom, aby sme ho dosiahli. Učí nás aj trpezlivosti. Energiu emócie sklamania transformujme na vnútornú radosť. Z toho, čo už máme, alebo z toho, že sme získali niečo ešte lepšie, alebo sme na dobrej ceste získať niečo ešte lepšie.

Zranenie (ublíženie, krivda…)

Je podobné sklamaniu, ale je to hlbšia a bolestivejšia emócia. Rozdiel je v tom, že sklamanie sa týkalo vecí, predmetov či situácií, čo sa dejú, avšak zranenie sa týka ľudí. Pramení z interakcie s ľudskými bytosťami a úzko súvisí s komunikáciou. Zaraďujeme sem aj zradu, sklamanie dôvery a podobne.

Aj tu teda ide o podobné posolstvo, ako pri sklamaní: „Mal si (voči človeku) očakávanie, ktoré sa nenaplní.“ Zranenie prichádza, keď očakávam od človeka, aby sa nejako ku mne správal, ale on sa tak nespráva. A v skutočnosti nás bolí to, že prestávame veriť tomu človeku, strácame v neho dôveru. My ho chceme mať radi, chceme aby sme mali pekný a zdravý vzťah, avšak je tu signál – pozor, tento človek nie je hodný dôvery. A tak lásku musíme zadržať v sebe.

Energia tejto emócie v podstate vzniká z vedomia prehry alebo straty. Preto prvým krokom je, že si uvedomíme, že v skutočnosti sme o nič neprišli. NEREAGUJEME. Uvedomme si, že možno tú celú situáciu hodnotíme predčasne. Zastavme sa a vnorme do seba. Zamyslime sa, čo sa vlastne stalo.

V skutočnosti sa iba mohli stať tieto tri veci:
A) Nekomunikovali sme správne. Spýtajme sa svojho vnútra: Čo konkrétne bolo moje očakávanie? Bolo toto očakávanie jasne, včas a správne odkomunikované? Dostali sme aj potvrdenie, že tomu druhá strana porozumela a súhlasí s týmto riešením/postojom/informáciou? Pýtajme sa svojho vnútra: chcel mi ten druhý človek naozaj zámerne ublížiť? Alebo šlo iba o neporozumenie a nebolo jeho cieľom zraniť ma? Premietnime sa do role rodičov, kolegov a skúsme to celé precítiť a pochopiť aj z ich strany.
B) Komunikovali sme to správne, ale nesprávnej osobe. Musíme hľadať naplnenie nášho očakávania inde.
C) To my sme nenaplnili očakávanie tej osoby a preto nám nedáva, čo potrebujeme. Tým, že sa v tomto zmeníme a zlepšíme my, môžeme zmeniť situáciu. Aj vtedy totiž pociťujeme emóciu zranenia, keď cítime, že potrebujeme niečo urobiť lepšie pre niekoho druhého. A vieme, že ublíženie „pácha“ často hlavne ten, kto sám bol ublížený, či už od nás, alebo od niekoho iného.

V komunikácii o svojich potrebách má väčšina ľudí obrovské rezervy. Emócia zranenia nás prichádza učiť práve to, aby sme zlepšili komunikáciu. Emócia zranenia a ublíženia teda odíde, keď transformujeme svoj pocit prehry použitím správnej komunikácie.

Hnev (od podráždenia až po zúrivosť)

Emócia hnevu nám hovorí posolstvo: „Máš v živote nejaké veľmi dôležité pravidlo, ktoré bolo porušené/ignorované.“ Buď som danú zásadu, dané pravidlo porušil ja sám, alebo ho porušil niekto iný. Hnev prichádza, keď niekto neurobí niečo, o čom my veríme, že je správne. Hnev prichádza aj vtedy, keď my sami neurobíme to, čo si myslíme, že by sme mali urobiť. Potom sa buď snažíme cez hnev hodiť svoju vinu na niekoho iného, alebo sa nazúrime sami na seba.

Prvý krok je nereagovať, neurobiť nič v hneve. Vziať si chvíľku času a vziať svoj stav do svojich rúk. Nič sa nestane, keď na chvíľku ten hnev potlačíme, ale nezabudnime sa k nemu vrátiť a prejdime potrebným vnútorným procesom. Naopak, ak sa nápor hnevu nedá vydržať (avšak mali by sme to zvládnuť a naučiť sa ovládnuť), tak tú nakumulovanú energiu pusťme zo seba niekde mimo, tak, aby sme nikomu neublížili, čo by nás mohlo dodatočne mrzieť. Pretože je dosť možné, že sme si situáciu vysvetlili nesprávne a že dotyčný nevedel, že toto pravidlo je pre nás také dôležité. Keď teda už trošku vychladneme, vstúpme do seba a do nášho vnútorného procesu.

Uvedomme si, ktoré moje pravidlo bolo porušené. Porušil ho niekto iný, alebo ja sám som porušil svoje pravidlo? Ktoré pravidlo to bolo? Ak ho porušil niekto iný – je to človek, ktorý z dlhodobého hľadiska ma má rád a záleží mu na mne? Urobil to teda ten človek zámerne s cieľom ublížiť nám, alebo nechtiac?

Následne analyzujme: Je toto pravidlo rozumné? Je dôležité? Je to pravidlo, ktoré mi nosí radosť, chráni ma a ktoré chcem vo svojom živote mať?

Následne buď odkomunikujme správne svoje pravidlo, alebo zmeňme svoje pravidlo. Nebojme sa prioritizovať a vyberať si, ktoré pravidlá si chceme nechať a ktoré nepotrebujeme. Dajme si pozor, že by sme nemali mať veľa pravidiel pre iných, pretože my nemáme právo iných ovládať, kontrolovať. Nehovoriac o tom, že naše pravidlá sú niekedy fakt „odveci“. Nechajme druhých slobodne existovať a nechajme ich mať svoje pravidlá, ako aj my máme a dodržiavame tie svoje. Je to často otázka vzájomnej tolerancie, a prioritizácie. Čo je pre nás vyššou prioritou? Naše pravidlo, alebo korektný a pekný vzťah s druhou ľudskou bytosťou?

Emócia hnevu odíde, keď si nastavíme pravidlá (pre seba aj pre iných) tak, aby boli zmysluplné a vedeli sme ich lepšie dodržiavať a komunikovať.

Tento príspevok bol odoslaný v Friday, April 23rd, 2021 o 11:40 a je zaradený pod Nezaradené. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

2 komentárov

 1 

V určitom bode výcviku sme trénovali bezemočnosť...to znamená akoby tie druhy emócii, ktoré opisuješ ani neexistovali. Život však ukázal že emócie sú potrebné. V určitom stupni vývoja ak nemáš emócie tak ich zahráš ak je to potrebné. Prax však ukázala že sa emócii len tak ľahko nezbavíš a je to tréning na celý život...

April 23rd, 2021 at 18:43
 2 

Kolegyňa Anat, znamenite spracovaná téma emócie zranenia, sklamania a hnevu!

Hmmmm.. Vždy, keď čítam úryvok z Tvojej majstrovskej práce, nevychádzam z údivu, ako znamenite dokážeš pretlmočiť svoje myšlienky tak, aby boli pochopiteľné i širokému obecenstvu. T.j. v tomto prípade konkrétne mne, čo teda ja som asi musel dosť veľa chýbať v škole, keď sa učilo o emóciách a ako ich prežívať a dať najavo... Prosto... Tvoje vysvetľovanie akoby preklenulo toto nechápanie, tieto bloky a šlo priamo do vnútra a rezonovalo priamo s vnútorným pochopením/dieťaťom, ktoré hneď vie, že vie.

Všetky tieto tri emócie každodenne zažívame na tej či onej úrovni, niekedy si to uvedomujúc, inokedy nie, ale sú tu s nami a pôsobia na nás. Či sa nám to páči alebo áno. Mať ich takto zanalyzované a povysveľované nám môže pomôcť ich v budúcnosti = pri najbližšej možnej príležitosti lepšie uchopiť, porozumieť im a snáď ich i lepšie spracovať, teda nenechať sa nimi zmiasť, resp. zmiesť sťa vlnou tsunami.

Super super, teším sa na ďalšie pokračovanie. 🙂

April 26th, 2021 at 21:17

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.