Práve som dočítala toľko spomínanú Satanskú bibliu. O satanizme každý toho iste počul viac než dosť, odrôd tohto „náboženstva“ a jeho pseodouctievačov je nespočetné množstvo. Do istej miery je to možno len snaha niekam patriť, oddeliť sa od hlavného prúdu a väčšina tzv. „satanistov“ z toho časom vyrastie.
Ale aj tak som sa chcela na vlastné oči presvedčiť, o čo im vlastne ide. Dalo by sa povedať, že s niektorými myšlienkami z ich filozofie do istej miery súhlasím. Pokiaľ si odmyslíme balast, ktorý v kontexte pôsobí skôr ironicky aj zo strany autora, je to celkom zaujímavé čítanie. LaVey ako keby sa sám vysmieval ľuďom, ktorí budú jeho riadky slepo opakovať a uctievať, pretože práve proti tomu podľa neho „originálny“ satanizmus bojuje. Na druhej strane ale v závere sám popisuje isté dogmy, tak ako je to? Chce tým len viac poukázať na nutnosť selektovať informácie podľa svojho zdravého úsudku, alebo sám skĺzol do víru, na ktorý v úvode odstrašujúco poukazoval?

Pokúsim sa priblížiť vám niektoré myšlienky, ktoré podľa mňa stáli za úvahu a nebudem sa príliš venovať kritizovaniu dogmatizmu či záležitostiam „pritiahnutým za vlasy“.

Dostali sme sa do sveta, kde je mnoho prirodzených vecí zakazovaných. Niekto raz povedal, že všetko čo spôsobuje radosť, je buď nemorálne, nezákonné alebo sa z toho priberá. Cirkev zakazuje a prikazuje, a podľa LaVeyho zakazuje práve to, čomu sa zdravý a normálny človek aj tak nevyhne, s cieľom vyvolať v ľuďoch pocit viny. Keď sa žiadaný efekt dostaví, je ľahšie si veriacich udržať, keďže sa boja posledného súdu a kotlov v pekle. V tomto smere satanizmus pripomína staré pohanské náboženstvá, ktoré tiež vyzdvihovali všetko, čo je ľudskej bytosti prirodzené a nesnažili sa z človeka urobiť nemastnú – neslanú bábiku, ktorá sa bojí aj pohnúť, aby to náhodou nebolo posudzované ako hriech.

„Blahoslaveni troufalí, neboť oni budou pány světa – prokleti pokorní, neboť budou ušlapáni…“
S touto myšlienkou by sa tiež dalo súhlasiť. Pokiaľ človek jasne nepovie, čo chce a nič nespraví pre to, aby to dosiahol, aké má právo očakávať nejakú zmenu? Nikto sa nás nebude pýtať, či náhodou nechceme toto či ono. Žiadna vyššia mocnosť nám nezariadi skvelý život podľa našich predstáv, zatiaľ čo my budeme sedieť s vyloženými nohami a čakať na zázrak, prípadne sa z nejakých dôvodov báť čokoľvek urobiť.
„Přestaneme skládat ruce v klín a přijímat osud, aniž bychom se pokusili něco s tím udělat – jen proto, že je to psáno v kapitole té a té, v tom a v tom žalmu.“

„Satanista chápe Boha – ať už je nazýván jakkoli či ať je bezejmenný – jako rovnovážný faktor v přírodě, který nesouvisí s utrpením. Tato mocná síla, která prostupuje universum a udržuje ho v rovnováze, je příliš neosobní, než aby se starala o štěstí či bídu tvorů z masa a kostí.“
V každom náboženstve je viac či menej presadzovaný nejaký základný princíp, ktorý riadi tento svet. Nemusí to vždy byť len bielovlasý ujo v bielych sandáloch sediaci na oblaku, ktorý všetko vidí a všetko riadi. Úplne postačí aj neosobné Tao, Logos alebo Univerzum. Nezáleží na tom, ako to nazveme, ani v to nemusíme veriť či to uctievať. Stačí prijať, že svet je riadený nejakým systémom.

„Jestliže udělá satanista něco špatného, uvědomí si, že chybovat je zcela přirozené – a pokud svého činu skutečně lituje, vezme si z něj ponaučení a dá si pozor, aby něco takového již nikdy neudělal. Pokud svého skutku upřímně nelituje a ví, že se ho dopustí znovu, především se nemá co zpovídat a žádat odpuštění.“
Toto by sa dalo považovať za pekný a výstižný komentár k tzv. „veriacim“, ktorí celý týždeň hrešia a v nedeľu sa idú vyspovedať, dostanú krížik na čelo a môžu začať odznovu s čistým svedomím. Jediným zmyslom omylu je uvedomiť si ho a poučiť sa z neho. Môžeme svoje chyby aj ľutovať, ale jediný efektívny význam je aj tak v poučení a náprave. A samozrejme to súvisí aj so schopnosťou uvedomiť si, že za svoje činy nesieme zodpovednosť sami. Čestnejšie a z karmického hľadiska podľa mňa aj prípustnejšie, je uvedomiť si chybu, priznať si ju a čo najskôr zjednať nápravu (rovnako ako márnotratný syn, ktorý padol na dno, poučil sa a vrátil sa). A ak nemienime na svojom živote nič zmeniť, tak načo sa spovedať? Priznajme si radšej, že sme takí, akí sme a keď sa nám to z nejakého dôvodu nepáči, zmeňme to.

Satanská biblia sa do značnej miery „obúva“ do kresťanstva a veriacich, ktorí sú akože veriacimi len preto, že sa boja Boha, a nie z úprimného presvedčenia. Dlhá kapitola je tiež venovaná spoločensky neprijateľným formám sexuality, za ktoré je potom človek nútený sa hanbiť a potláčať ich, čo vedie len k ďalším deviáciám, komplexom a ústi to do trestných činov. Satanisti veria, že akékoľvek vyjadrenie svojej sexuality je v poriadku, pokiaľ to neubližuje nikomu inému. Čiže keď sa dajú dokopy masochista so sadistom, obidvom to vyhovuje, sú spokojní a nemusia si svoje potlačené túžby vybíjať na bezbranných obetiach.
„Satanismus neschvaluje znásilnění, zneužívání dětí, sexuální zneužívání zvířat a jakoukoli sexuální aktivitu zasahující osoby, které ji odmítají nebo které by díky své nevinnosti či naivitě mohly být svedeny či výhružkami dohnány, aby dělaly něco proti své vůli.“

„Kdykoli dostane nějaký národ novou formu vlády, z někdejších hrdinů se rázem stanou zlosynové.“
Tu máme pekne vyjadrenú odpoveď na otázku dobra a zla. Čokoľvek človek spraví, môže byť posudzované z rôznych uhlov pohľadu – či už ide o spoločenské konvencie, politický systém, alebo náboženské presvedčenie. Preto je zrejme nezmyselné hádať sa o tom, čo je vo všeobecnosti dobré a čo zlé, lebo nikdy nebudeme vidieť celý kontext udalostí, ktoré daný čin spôsobil či vyvolal.

V ďalších kapitolách, kde sú popísané magické obrady, sa tiež dá nájsť niekoľko zaujímavých postrehov, ale to už je asi vhodné nechať na posúdenie každému zvlášť.

Asi toľko k filozofii satanizmu. Myslím, že nie je zlé byť informovaní aj o takejto forme „náboženstva“, aj keď spoločnosť ho do značnej miery odmieta. Buddhisti tvrdia: „Koľko mníchov, toľko náboženstiev“. Nikto nechápe duchovné či ezoterické záležitosti úplne rovnako ako jeho kolega či priateľ. Preto treba v každom myšlienkovom smere hľadať to, čo sa zhoduje s presvedčením daného človeka, prípadne hľadať nové názory a rozlišovať medzi pravdou a nepravdou z konkrétneho uhla pohľadu.