12
Nov

Trevor – kapitola 17

   Odoslal Asarat a zaradil do Postrehy, Príbehy

Tu a tam sa slnko aj občas snažilo predrať sa so svojimi lúčmi pomedzi mraky, ale mraky mali navrch a nakoniec začalo aj pršať. No Laurence zdvihol ruky, vyslovil mantru a dážď okamžite ustal.
Ba dokonca sa mraky pozvoľna začali trhať a slnko sa viac a viac objavovalo na oblohe. Darmo, Laurence dokázal, keď chcel, ovládať aj počasie nad sebou. A bez obtiaží zmazal oblaky z oblohy.
Toto, čo iný mág považoval za vrchol umenia v mágii, Laurence bral len ako bežnú samozrejmosť.
Laurence tam takto stál ešte veľmi dlhú chvíľu a zamýšľal sa, čo teraz a ako ďalej. Dokonca tam stál tak, že úplne splýval s prírodou, lebo z ničoho nič mu na pleci pristál vtáčik, čo letel okolo a sadol na Laurenceho, akoby bol strom, na ktorom si chcel oddýchnuť. Hodnú chvíľu si na ňom posedel a potom pokojne letel ďalej.
Nakoniec sa však Laurence otočil a pomalým krokom prešiel kus lúky a vrátil sa späť do skalného masívu, ktorý však bol v skutočnosti veľmi rozľahlým, nám už známym Hradom.
Laurence pokračoval do vnútorných útrob Hradu, prechádzal zamyslený jeho chodbami. Študenti sa mu zdravili, ale on teraz nereagoval ako obvykle, keď im na pozdrav s úsmevom odpovedal.
Bol hlboko zamyslený a aj keď stretával kolegov, tak len viac menej mechanicky na nich reagoval. Nakoniec zastal pred dverami Tamii a zaklopal. Ozvalo sa „ďalej“ a Laurence vošiel. Tamia zdvihla hlavu od akejsi knihy a s úsmevom sa Laurenceho opýtala:

A Ty, prosím Ťa, odkedy u mňa klopeš ako nejaký študent? Laurence, si veľmi vážny, stalo sa vari niečo, čo neviem?“

„Môžem si sadnúť?“  opýtal sa mechanicky Laurence.

Tamia sa znepokojene pozrela na svojho kolegu a ustarosteným tónom mu miesto odpovede položila otázku. A to si už Laurence sadal a ani nečakal na odpoveď, zrejme aj tá otázka bola len mechanická, pretože bolo jasné, že v hlave mu beží veľký prúd myšlienok.

„Laurence, čo sa deje? Niečo sa deje, vidím to ne Tebe, tak mi na rovinu povedz, že čo sa deje. Vieš, že ani ako Tvoja žiačka som netrpela prílišnou trpezlivosťou a myslím, že ani teraz ňou netrpím. Tak hovor, prosím Ťa!“

Laurence sa pozrel na Tamiu a akoby sa pri jej slovách prebral zo sna a pri jej slovách o „jej trpezlivosti“ sa pousmial, ale vzápätí opäť zvážnel a prehovoril.   

„Tamia, Tiene vo svetoch sa pohli. Stali sa aktívne a to všetky druhy odrazu. Hrozí, že aj oni teraz tiež začnú útočiť na nás a aj na ďalšie svety. Rozhodol som sa preto celý Hrad uzavrieť. Nebudeme už nikoho nového prijímať a celý Hrad prenesiem mimo časopriestorovú realitu. To znamená, že nikto dnu a nikto von počas tej doby. Preto treba, aby si zvolala Kolégium Veľmajstrov a informuj o tom kolegov. Oni nech o tom informujú ostatných. Kto chce odísť, má na to menej ako dva západy slnka, aby odišiel z Hradu. A kto chce odísť, tak nech ide rovno ku Grobdemu, tam budú v bezpečí. Pretože nedokážem odhadnúť, koľko budeme takto uzavretí v časopriestorovej realite. Takže nech sa každý rozhodne, ako kto chce. Samozrejme ako vždy, tak ani teraz nikomu nebudeme brániť v odchode.“

Tamia sa oprela do svojho kresla a ticho sa zhlboka nadýchla a vydýchla.  Na jej tvári sa odzrkadľovala vážnosť situácie, no bolo treba, aby reagovala, a tak odpovedala:

Všetky Tiene odrazu a všade? To neznie dobre a ani neviem, či si dokážem uvedomiť rozsah toho, čo počujem. To zrejme nebolo celé generácie, aby sa toto stalo. No dobre, už aj idem zvolať Kolégium Veľmajstrov a začnem s prípravami. Zrejme musím aktivovať aj Strážcov všetkých úrovní v Hrade. Ak Ti treba s tým pomôcť, povedz, pomôžem Ti, alebo chceš širšiu pomoc aj od iných kolegov?“

Laurence sa postavil, pretože mal naponáhlo, aby si šiel za ďalšími povinnosťami. A len tak na rýchlo, ešte než sa pobral preč, odpovedal:

„Neviem ešte, či to budem robiť sám alebo …. alebo s niekým. Dám Ti vedieť, či to budem robiť sám, či nie … to závisí ešte aj od jednej skutočnosti, ktorú musím ísť teraz preveriť. No zrejme Teba by som mal rád po svojom boku, keď to budem robiť. A budem to robiť vo svojej veži.“

Tamia si vzápätí spomenula aj na Trevora. A preto hneď vyslovila niečo ako otázku a niečo ako konštatovanie ohľadne Trevora:

 „A ako dlho budeme takto uzavretí? A čo Trevor, čo s ním teraz, ak sa uzavrieme? On sa nedostane späť, kým budeme uzavretí?!“

Laurence sa zastavil medzi dverami a akoby prekvapene sa pozrel na Tamiu. A Laurence opäť podivne, akoby len mimochodom zareagoval na jej otázky:

 „Tamia, ja netuším, ako dlho budeme uzavretí …no proste asi kým sa to celé neskončí. Možno to ďaleko presiahne naše životy. …. Trevor? Čo Trevor? Aha, no Trevor je proste … Trevor.“

A týmito slovami túto krátku rozpravu Laurence ukončil a odišiel preč.    

Tamia pokrútila hlavou nad Laurenceho podivným správaním. No aj tak už neváhala ani chvíľu a otvorila portálové okná ku každému Veľmajstrovi, Kňazovi a každému Veľkňazovi. Oznámila im miesto a čas na sedenie Kolégia Veľmajstrov. Portálové okná sa súčasne otvorili v učebniach, na chodbách, v pracovniach, proste všade tam, kde sa aktuálne nachádzal niektorý kolega či kolegyňa zo zmienených hierarchických stupňov. Dokonca aj na tých miestach, ktoré boli mimo Hradu. Vedela, že tí, ktorých oslovila, sa dokážu veľmi rýchle premiestniť na Hrad. Všetci na to vskutku okamžite zareagovali a pobrali sa kvapne na toto mimoriadne stretnutie. Študenti v Hrade pritom ostali pokojní, pretože z ich pohľadu to bolo len klasické zvolanie sedenia Kolégia Veľmajstrov.   

Laurence potom, ako vyšiel z pracovne Tamii, sa pobral chodbami, a na jednom mieste v stene na chodbe, kam študenti nemohli chodiť, otvoril tajné dvere. Šiel nejakú chvíľu rovno, akoby mala tá stena hrúbku niekoľko metrov, a na prvom rázcestí potom zabočil vpravo, po niekoľkých krokoch prešiel aj okolo strážcu v stene, ktorý však nijako nereagoval, pretože šiel najvyšší predstaviteľ Hradu a teda to bolo z jeho pohľadu oprávnené, aby tade prešiel. Laurence potom prišiel ku schodom, ktoré viedli dole do hĺbky a potom došiel na ďalšie rázcestie. Tentoraz však zahol doľava a keby ho niekto videl, tak by si myslel, že vošiel do pevného múru. Pretože len ten, kto mal určité schopnosti a danosti, sa vedel dostať týmto smerom vľavo a vlastne len ten aj dokázal vidieť toto rázcestie. Po niekoľkých metroch došiel opticky na koniec slepej chodby, ktorá nikam ďalej už neviedla.
No slepá chodba sa občas môže zmeniť a aj sa tak stalo, keď Laurence vyslovil mantru – mors tua vita mea – a potom to znovu zopakoval vo svojom jazyku – tvoja smrť je môj život.

Pred Laurencem sa zjavil ďalší strážca. Tento sa síce nesprával nepriateľsky, ale ani to nevyzeralo tak, že by mal v úmysle Laurenceho niekam ďalej ako naspäť púšťať. Strážca v plnej zbroji s mečom sotva venoval chabý pohľad Laurencemu, ale bez otáľania sa Laurencemu prihovoril. Tiež z toho tónu bolo jasné, že tento strážca tu v tomto tajomnom podzemí má iného pána, ako je Laurence. A aj keď nebol priamo nepriateľský, tak ani priateľsky sa dvakrát netváril.

„Laurence, Trygve je dávno mŕtvy a ako mŕtvy tu už neprebýva. Takže sa pokojne a bezpečne vráť naspäť.“

Laurence nahodil masku úplného pokoja a vyrovnanosti. Akoby sa odrazu nikam neponáhľal, pokojne sa pozrel na strážcu. Neusmial sa však naňho, lebo tu nebolo miesto na prejavy takýchto povrchných emócií. A Laurence odpovedal bez absolútneho zaváhania.

„Smrť môže čakať, no ja sa smrťou živím a teda čakať nemôžem. Pretože ak by som čakal, smrť by sa vo mne prebrala a šla by si po Trygveho a to by bolo sklamaním, keďže Trygve je už dávno mŕtvy. Preto ma za ním pusť, aby sa smrť vo mne neprebudila a aby sa zo mňa nesklamala.“

Strážca sa však ani o piaď nepohol a odpovedal protiotázkou:

„Kto hľadel smrti do očí a čo v nich bolo?“  

Laurence opäť ani len brvou nepohol, ostal v takom stave, ako bol a plynulo bez váhania odpovedal na Strážcovu otázku.

„To ja som prestúpil hranice medzi bytím a nebytím. To ja hľadel som smrti do očí, no v tých očiach nebolo odpustenie, nebolo zatratenie, v tých očiach nebolo ničoho. To ja som sa smrti do očí priamo díval. A smrť bola dávno mŕtva.“

Strážca na to Laurencemu povedal, že ho Trygve príjme a môže vstúpiť. V ten moment sa stali dve veci. A to, že strážca sa rozplynul a slepá chodba nebola slepá, ale odrazu tam boli pevné, hrubé, železom okované dubové dvere. Ťažko a s veľkým škrípaním sa pomaly otvorili a Laurence mohol vojsť dnu. Laurence vošiel do okrúhlej miestnosti. A dvere sa so strašným škrípaním opäť zavreli.

Bola to veľká kruhová miestnosť, okolo po stenách boli skrine a police rôznej výšky úplne všade, až na dve miesta, kde boli ďalšie dvere. Jedny boli mierne naľavo a druhé mierne vpravo. Ak niekto stál pomyselne v strede miestnosti, tak by videl, že dokopy je tam troje dverí, ktoré akoby tvorili rovnoramenný trojuholník. No v strede bol veľký okrúhly masívny stôl. Na ňom skúmavky, kahance, sklené banky, proste laboratórium, v ktorom to takpovediac žilo.
Skade tade sa niečo parilo, syčalo, bublalo, a či vytváralo meniace sa farby hmly. Proste alchymistické laboratórium, kde sa dialo viacero vecí súčasne. Bol tam aj stôl, kde si mohol Trygve sadnúť a zapisovať si svoje poznatky a poznámky a písať aj svoje knihy. Na stole mal rozpísaných niekoľko hrubých kníh, do ktorých si zapisoval poznatky, techniky a nové receptúry. Všetko, čo tu robil, malo svoju vlastnú knihu, do ktorej zapisoval nové poznatky.
A svetlo, tak svetlo tu akoby vychádzalo zo stropu, hoci tu nebola ani jedna svieca, ani nič, čo by svetlo malo zabezpečiť. No aj tak tu bolo tak jasné svetlo ako vonku počas jasného dňa.
Dokonca aj Laurence už na kadečo zvyknutý sa začal okolo seba v údive pozerať, akoby bol mladý začínajúci študent, ktorý sa ocitol uprostred krajiny zázrakov alchýmie.
Potom mu zrak padol na drobného, mierne starobou zošúvereného starého muža s dlhou bielou bradou a holou hlavou. Akoby to, čo mu chýbalo na hlave, sa ocitlo na jeho brade. Opieral sa o svoju paličku a mierne zamračene sa díval na Laurenceho a premeriaval si ho zrakom a pritom si niečo šomral pre seba pod nosom. Ak by sme Trygveho poznali podrobne, tak by sme vedeli, že je dosť popudlivý a dosť nevrlý starý mág. Taký náš Jeremy o nejakých tisíc rokov, povedal by som. Nakoniec to Trygve nevydržal, doslova zavrčal na Laurenceho a priamo bez pozdravu sa ho opýtal:   

„No? Čo zase otravuješ? A zase sa ani nepýtaš, či mám čas alebo náladu na Teba!“

Laurence sa spamätal a úctivo sa uklonil a prehovoril:

„Úctivo Ťa pozdravujem, Najvyšší Veľkňaz Trygve.“

Trygve pri tom, ako ho Laurence takto oslovil, doslova až poskočil opierajúc sa o svoju paličku, akoby ho niečo niekde pichlo do zadnej časti tela a Trygve znovu vyprskol na Laurenceho otázku a súčasne aj svoj protest.

„Čo otravuješ? A ja už nie som Najvyšší Veľkňaz, to si Ty, či už o tom nevieš? Zrejme máš potom, ak to nevieš, v hlave slepačí trus! A ak v hlave okrem slepačieho trusu nič nemáš, tak nemá zmysel strácať s Tebou môj nesmrteľný čas!“

Laurence sa nedal vyviesť z rovnováhy. Poznal dobre Trygveho povahu a maniere. Nakoniec, veď to bol jeho dávny učiteľ. Trygve učil Laurenceho od útleho detstva a dá sa povedať, že len kvôli Laurencemu sa z tohto laboratória svojho času vrátil do sveta živých. Urobil to preto, aby nahradil iného Veľkňaza, ktorý dovtedy dozeral na Laurenceho. Trygve teda pristal a vrátil sa späť do vnútra ako Najvyšší Veľkňaz Hradu a venoval sa Laurencemu. Bol to on, kto ustanovil po rokoch Laurenceho do Hradu ako Najvyššieho Veľkňaza. A od toho momentu všetci, vrátane samotného Trygveho počas svojho života, Laurenceho uznávali ako Najvyššieho Veľkňaza. Následne sa po svojej smrti vrátil sem do svojich priestorov a utiahol sa do bytia nebytia súčasne. Aj tu totiž čas stál, presne tak, ako v Sieni Svetov. Trygve ovládal mágiu, ktorou si to dokázal u seba vo svojich priestoroch vytvoriť. A riešil tu teraz svoje nekonečné výskumy a pokusy. Laurence sa však preto díval tak prekvapene okolo seba, pretože tu nikdy predtým nebol. A ako to tam vyzeralo presne, nechám aj na fantáziu čitateľa, pretože v policiach boli skúmavky, fľaše, plátenné vrecúška a v nich pre nás teraz neznámy obsah, a inde zase plno magických kníh, zvitkov a rôznorodé pomôcky, o ktorých funkčnosti vedel zrejme len Trygve. Do toho sa miešali rôzne vône od sladkých, kyslých až po korenisté.

Laurence sa trošku pousmial, lebo podľa tónu nevrlosti Trygveho vedel, že toto je vlastne priateľské prijatie. Keby to bolo nevhodné, tak by mu to dal Trygve iným spôsobom najavo, že si neželá jeho prítomnosť. A tak Laurence pokojne prehovoril:

„Trygve, v mojich očiach si a aj budeš stále Ty ten Najvyšší Veľkňaz a na tom sa nič nemení ani tým, že okrem mňa Ťa osobne pomaly nikto nepozná. Vlastne okrem Antona, strážcov a tých, čo spočívajú v podzemí, Ťa už nikto z terajších obyvateľov Hradu nepozná. Pre nich si dávno mŕtva legenda a niekto, kto je nedostižne ďaleko od nich. A musím povedať, môj dávny učiteľ, že si mi chýbal po celé tie roky.“

Aj Ty si mi chýbal Laurence asi tak, ako mi chýba kamienok v mojej topánke. …… Ééé dobre, dobre mladý, ale ešte stále neviem, pre ktorého skapaného ďasa ma otravuješ a práve teraz. Vlastne som blízko objavu niečoho, čo ma veľmi zaujíma a Ty si teraz ako sršnie žihadlo v mojom zadku. Takže už sa konečne dočkám odpovede, že prečo ma ukracuješ o môj drahocenný čas? Či Ťa mám zase raz rovno vykopnúť von?! Pretože ako sa dívam na Tvoj výraz nemohúcnosti, tak sa nijakej opodstatnenej odpovede nedočkám! A vôbec, ako tak na Teba pozerám, vyzeráš fakt ako plesnivý dedo pred prechodom na druhú stranu ku smrti. Pamätám si Ťa mladého a štíhleho a nie ako to teraz vyzeráš doslova, ako sud od starého a plesnivého piva.“  

Laurence sa opäť pousmial a tentoraz už nechcel svojho starého učiteľa hnevať a tak prešiel k veci.

„Trygve, dejú sa zvláštne veci, Tiene sa aktivizovali na všetkých známych svetoch a aj v paralelných svetoch. Okrem toho sa Fantus obáva, že sa oslobodilo Prázdno. A preto chcem Hrad umiestniť do mimo časopriestorovej reality a uzavrieť Hrad. A potrebujem sa s Tebou poradiť, či to mám urobiť. A tiež, že čo na to hovoríš, na tento nápad? Môžeš mi poradiť teda, či to mám spraviť?“

Trygve najprv nereagoval. Ostal ticho stáť a premeriaval si svojho bývalého žiaka Laurenceho starými očami, v ktorých však horela mladícka sila a energia.
Laurence trpezlivo stál a čakal, ako zareaguje jeho bývalý učiteľ. A ten sa veru ozval.

„Fantus…. ďalší plesnivý dedo…. ééch… Laurence, vieš, že si sa kozí prd doteraz naučil, keď sa ma pýtaš na radu. No, ….. keď už si tu, poďme vedľa…. dám si s Tebou víno. …. Aspoň taký úžitok z Teba bude. Aj tak mi samému už až tak nechutí….. éééch a moje staré nohy ma už ťažko nesú, … tak mi víno dobre padne. A tam mi povieš, prečo ma takýmito nezmyslami zaťažuješ. Keďže ja vlastne nejestvujem a som, ako hovoríš, len akýsi mýtus, ktorý má kdesi aj svoj hrob na cintoríne. Pre svet som dávno mŕtvy a chcem, aby to tak aj ostalo. Myslel som, že tam pri mojom hrobe, keď ma pochovávali, sme sa rozlúčili, a Ty sem predsa prídeš a otravuješ ma ako mucha v klobúku.“   

Šomral si ďalej Trygve a pri tom sa pomalým krokom pobral ku jedným z dverí. Otvoril ich a ani nečakal, či ho Laurence nasleduje a pomalým krokom šiel do druhej miestnosti a tam sa posadil do jedného mohutného pohodlného kresla. Laurence vošiel za ním, ale hneď si nesadol, lebo ešte čakal nejaké pokyny a oni veru aj prišli.  

„Tam, mladý, v skrinke vedľa krbu je karafa s vínom a aj poháre. Dones to a nalej nám, lebo keď si ma už vyrušil, tak budem chcieť počuť viac. Lebo ako vidím, si už zničený a zostarnutý, akoby si to nebol ani Ty. Je mi jasné, že moje slová o tom, ako opatrne nakladať s mágiou a neriskovať kvôli iným život, si bral na vedomie ako Wiliho koza svoje bobky, čo nechá za sebou na lúke, keď sa pasie. Ééé pche, až sa divím, že Ty si môj žiak … éé pche…“

Laurence bez otáľania Trygveho počúvol a zobral poháre a karafu s vínom, preniesol ich na stolík a obom nalial tmavé husté víno.
Na to víno sa veľmi tešil, lebo od mladých čias také víno Laurence nepil. Laurence sem tam pri rôznych slávnostných príležitostiach Hradu pil takúto odrodu vína, ale nikto ho nerobil také husté, ako ho mal Trygve. A Trygve ako správny gurmán neuznával piť víno, kým nestálo aspoň desať rokov.
Pod desať rokov to považoval za úplnú a neopodstatnenú hlúposť otvárať sud a piť z neho víno. Laurence sa nepýtal, odkiaľ má Trygve víno, či mu ho niekto robí, lebo to by jeho dávny učiteľ mohol považovať snáď aj ako provokáciu a hlavne zdržiavanie od toho, čo ho zaujíma. A teraz nebol vhodný čas starého pána provokovať takýmito zbytočnými otázkami.  
Laurence teda nalial, sadol si a obaja si upili z vína. Trygve mal zrejme dobrú náladu, lebo sa nikam neponáhľal a opýtal sa Laurenceho najprv na to, čo hovorí na víno. Pochválil sa, že toto víno stálo v sude vyše päťdesiat rokov a že ho práve teraz on Trygve považuje za zrelé na pitie. Víno malo úžasne lahodne korenistú chuť a obaja si ho hodnú chvíľu vychutnávali.
Čas tu stál a aj keď vonku plynul, tak Laurence vedel, že čas vonku teraz pod Trygveho vplyvom plynie inak, ako je bežné.
To bolo jedno z Trygveho umení, že sa postaral o to, aby jeho bývalý žiak neutrpel ujmu, alebo aby ujmu neutrpel Hrad ako taký tým, že sa rozhodol sa so svojím bývalým žiakom porozprávať o tom, ako a čo sa vonku udialo počas doby, čo pre svet umrel a aj ho pochovali. A Laurence bol opäť po tých desiatkach rokov veľmi rád takto pri víne a v pohode so svojím starým učiteľom. Potom prebehol krátky rozhovor, kde sa Laurence zaujímal o to, na čom Trygve pracuje. A on pri tom ožil a zoširoka mu opísal svoje výskumy. Lebo, ako rýchlo vysvitlo, tak Trygve pracoval aj na textoch kliatby a slova.
Teda téma, ktorú aj Laurence mal v obľube. Nadarmo sa nehovorí, že jablko nepadá ďaleko od stromu. A žiak vraj často kráča v stopách svojho učiteľa. V tomto prípade to teda v tomto platilo.
To druhé, čomu sa Trygve venoval, bola alchýmia a tu teda jablko teda veľmi ďaleko padlo od stromu. Pretože Laurence aj ako študent sa s alchýmiou a tinktúrami neskutočne trápil. Keď Trygve porozprával dostatočne o svojich výskumoch, z ničoho nič prešiel do inej témy a položil otázku.

„ A Fang čo? Ešte je s Tebou na Hrade? Či sa naplnili moje varovania a zle to dopadlo?“

„Nie, Fang už nie je s nami. Naše spoločné cesty sa veľmi dávno rozišli. A myslím, že si mal pravdu Trygve, teda samozrejme si mal pravdu. Vieš, avšak vtedy bola situácia taká, že som nemal šancu sám Hrad znovu pozdvihnúť a potreboval som jeho pomoc. On potreboval moju pomoc a tak sme si pomáhali navzájom. Avšak, žiaľ, akokoľvek som sa snažil ho viesť a učiť, neovládol svoju silu a bol doslova deštrukčný,“  odpovedal Laurence.    

„Ééé pche, pche … to mi chceš povedať, že si bol neschopný, ako dutý cap, keď sme Ťa tou úlohou viesť Hrad poverili? Ty si mal a vedel by si dokázať zvládnuť to aj sám! Avšak si si zvolil ľahšiu cestu! No pche… toľko rokov som sa Ti venoval a Ty mi povieš toto? Ééééch, Ty magický omyl môjho života!“

Rozčuľoval sa navonok Trygve na Laurenceho, ale bolo to rozčuľovanie len ako jeho svojrázny prejav, akým bežne komunikoval, a tak ani toto Laurenceho samozrejme opäť nijako nevyvádzalo z miery. Laurence nechal svojho starého učiteľa, aby ešte chvíľu vyjadroval svoje názory a aby ho káral, lebo poznal povahu Trygveho a vedel, že všetko má svoj správny čas. A keď Trygve nadobudol dojem, že sa už dostatočne vyfrflal na svojho bývalého žiaka, tak náhle naňho šibalsky pozrel a usmial sa naňho a povedal mu:

„Laurence, Ty beštia a čo keby si mi dal nejaký dobrý elixír životnej energie? Som už starý a vetchý a potrebujem, aby si ma skúsil trošku prinavrátiť do života. No nie veľmi, len toľko, aby som sa mohol venovať mojim výskumom. Nie toľko, aby ma od toho odvádzala potreba sa dvoriť nejakej prestarnutej fiflene tu vonku niekde po chodbách. O to už záujem nemám, pretože moja práca, to moja práca je to najdôležitejšie. Nie nejaké hlúpe myšlienky na ženský hyd tam vonku. To by ma len zbytočne zdržiavali a rozptyľovali. Tak čo, Ty sedliak, čo Ti seno a slama ešte trčí z topánok, bude teda z toho niečo, alebo nie? He? Tak? Čo mi teda na to odpovieš?“

Laurence sa rozosmial, aj keď vonku v Hrade a vo svete bola situácia vážna a jej ťarchu Laurence naplno cítil na svojich pleciach. No vidieť po desiatkach rokov svojho dávno fyzicky mŕtveho učiteľa, ktorému bol aj na pohrebe, a teraz s ním byť tu dole a vidieť, že ho ešte aj teraz berie ako to chlapča z dediny, čo kedysi začal učiť, mu veľmi dobre padlo. Keď sa Laurence prestal smiať a pritom sa potmehúdsky už chechtal aj Trygve, pretože aj on napriek svojej povahe a frflaniu mal veľmi veľkú radosť, že vidí Laurenceho a môže tu s ním posedieť. Treba totiž povedať, že odkedy sa sem Trygve utiahol, tak za ním sem do podzemia žiadna živá duša nezavítala. Ak hovorím živá duša, tak to tak aj myslím.
Duše zosnulých, ktoré ostali po fyzickej smrti na Hrade, sa za Trygvem zvykli zastaviť. No ich komunikácia sa nedala nazvať živou a bola obmedzená len na to, čo tie duše spoznali počas svojho života.
To znamená, že komunikovať o súčasnosti a budúcnosti bolo dosť náročné až nemožné. Takže sa mohli rozprávať výslovne len o minulosti. Inteligentnejší duchovia, ktorí vnímali prítomnosť a budúcnosť, sa totiž zdržiavali hore a vypomáhali s učením.
Trygve sa po svojej akože smrti teda utiahol do úzadia venovať sa svojmu výskumu. Jeho pohreb bol však reálny. On nechal svoje telo spočinúť v smrti a ako Duch sa aj zjavil Laurencemu na vlastnom pohrebe. Potom sa tam priamo rozlúčil s Laurencem a následne potajme svoje fyzické telo o niekoľko hodín pomocou mágie preniesol sem a prinavrátil ho ku životu.
Myslel si, že o tom nikto nevie, no a teraz Trygveho veľmi potešilo to poznanie, že Laurence o tomto jeho počine vedel. A cenil si aj to, že Laurence doteraz rešpektoval jeho samotu a potrebu prebývať tu v týchto jeho tajných priestoroch Hradu. Vedel aj to, že len predstaviteľ veľmi vysokého stupňa mágie vedel nájsť cestu sem k jeho priestorom, nehovoriac už o tom, že vedel komunikovať so strážcom a len na základe toho sa mohol dostať sem ku nemu dnu. A tak, aj keď to Trygve nedal najavo, tak v hrudi sa mu rozlievala radosť z toho, že Laurence, jeho žiak, takým mágom je.
No akokoľvek bol Trygve veľmi hrdý na Laurenceho, aj tak by ani za nič ani slovíčkom nevyjadril, že je naňho hrdý. A jeho hrdosť nabrala ešte väčšie kontúry, keď Laurence bez slov zdvihol ruku a akoby siahol niekam pred seba a z pomyselnej poličky zobral priesvitnú malú flakónovú fľaštičku. A v ňom bola neznáma bordová tekutina. Podal flakón Trygvemu a povedal:

„Jednu kvapku podľa toho, ako sa budeš cítiť. Je to prakrv toho, kto sa nikdy nenarodil a nikdy nezomrel. Jedna kvapka Ti dá silu, dve kvapky Ti dajú silu, o ktorú nežiadaš, a tri kvapky Ti prinavrátia mladosť, ktorú nechceš.“  

Trygve teraz venoval svojmu bývalému žiakovi Laurencemu uznanlivé tiché pokývanie hlavou a dokonca prapodivnú pochvalu. Ktorú ako pochvalu pochopil len niekto ako Laurence, ktorý strávil mnoho dekád so svojím učiteľom.

„Tak predsa máš v hlave aj viac ako len konské lajno … dobre mladý, … nakoniec možno to, čo som do Teba vložil, ten čas nebol až tak neskutočne strateným časom. Kvapnem si teda jednu kvapku do nápoja mŕtvych a užijem to.“

Teraz Trygve tiež siahol do neznáma a zobral akoby z neviditeľnej police maličký cínový kalich, z ktorého sa parila nejaká tekutina, a kvapol si z flakónu jednu kvapku. Bez otáľania vypil jeho obsah. Navonok sa nič nedialo, ale v žilách Trygveho o pár chvíľ začal pulzovať nový život a jeho farba kože sa zmenila z úplne bledo bielej na prirodzenú farbu. Starecké škvrny z rúk a z hlavy mu zmizli. Trygve sa postavil, urobil niekoľko krokov po miestnosti a svoju paličku odložil do kúta. Spokojne pokýval hlavou a potom odrazu zvážnel, pozrel na Laurenceho a opýtal sa ho:

„Hm a teraz predpokladám, že to je Tvoj vlastný flakón s krvou toho, čo sa nikdy nenarodil a nikdy neumrel. A Ty budeš mať čo? A musíš mi povedať, ako si sa k nemu dostal? Ja som to doteraz nedokázal a nakoniec mi ho dáš Ty. To si síce cením, ale teraz neviem, či si konal správne. A ja som Ťa o to nemal ani žiadať zrejme.“

Laurence to len odmávol rukou a povedal, že je to teraz jedno, že má dosť času, ak sa táto situácia vyrieši, dumať nad tým, či mu to bude niekedy treba alebo nie. Nakoniec, ak to tak zoberie, on sa tu rád usadí aj ako Duch a bude občas strašiť študentov po chodbách, povedal s úsmevom.
Trygve sa posadil a teraz už prešiel k podstate veci, kvôli ktorej Laurence prišiel.       

„Takže Ty chceš uzavrieť Hrad a schovať nás v časopriestore, hej? Nuž, musí to byť vážné, lebo celé generácie Veľkňazov pred Tebou také niečo neurobili. No verím tomu, že ak to chceš urobiť, že je to potrebné urobiť. A predpokladám, že chceš použiť výmenu časopriestoru, ale to bude, mladý, veľmi, veľmi málo.“

„Trygve, učiteľ môj, a čo mám teda ešte urobiť? Vlastne práve preto som narušil Tvoj pokoj, lebo potrebujem pomoc. Nie je na svete taký silný Veľkňaz, ako si Ty, a myslím, že jedine s Tebou to dokážem.“

„Pche … mladý, si silný a silnejší Veľkňaz, než vôbec tušíš. Zrejme ani sám nevieš doceniť to, čo dokážeš a kam siaha Tvoja sila. Robíš chyby a veľa chýb, to áno. Viem to, lebo som nikdy úplne neprestal sledovať Tvoje kroky. A aj naposledy to, čo si robil pre niekoho z vonku, si pokazil len tým, že si si pomýlil čas a čas.
A tiež mám výhrady voči tým, čo Ti akože asistujú. Načo Ti to je? Keby si nebol taký alibista, robil by si sám a nespoliehal si sa na druhých, tak by si toľko ani nechyboval. Načo som Ťa učil byť otrokom a aj pánom? Ak to nevyužívaš? Ééééch, je to strašné, ako z výcviku a výučby začínaš robiť presne to, čo si iným vyčítal. A to je to, že učia len atrapy mágov. Ak to takto pôjde ďalej, tak budeš taký istý neschopný darebák, ako to všetko mimo Hradu. Ak to bude takto pokračovať, tiež o chvíľu začneš učiť len atrapy mágov. Je to husací prd platné, že Ťa vidia pri práci, keď tomu, čo robíš, v podstate väčšina nerozumie. A budú sa báť skúšať robiť to, čo robíš Ty. Ich strach ich nepustí, lebo sa boja o svoje egá, že zlyhajú.
No, ale k Tebe …. Takže mladý, aj keď si veľmi silný mág a Veľkňaz, tak ako som Ti už povedal, robíš veľa chýb a preto vidím, že budeš potrebovať moju pomoc. Keď tu skončíme, pôjdeš všetko pripraviť a ja prídem za Tebou. No nikto sa nesmie dozvedieť o mne. Nepotrebujem, aby ma niekto otravoval. A keď poviem nikto, tak nikto! Toto je len medzi jedným mŕtvym a druhým živým mŕtvym, čo chodí po zemi. A ak nebude všetko, ako má byť, nakopnem Ťa a idem preč. Je to jasné?!“

„Chápem, všetko pripravím, a kde by si chcel, aby sa to udialo?“

„Hehe …tam, kde to Ty mladý ani  nečakáš, a to je u Teba v pracovni. Nie v Tvojej obľúbenej veži, tam si rob svoje Ty sám. Ja budem pracovať len u Teba v pracovni. A samozrejme, nieže tam niekto vlezie, kým tam budem! No a teraz si dajme opäť toto vynikajúce vínko a tiež mám ešte niekoľko otázok. Zaujíma ma aj Tvoja bývalá žiačka Tamia, keďže má raz po Tebe zaujať Tvoje miesto. A samozrejme ma zaujíma, ako žije stará Kornélia a tiež Wili. Dávno som o nich nepočul a verím, že ešte stále si riešia v lesoch to svoje…. zrejme Kornélia stále varí lektvar a stále popri tom ešte stráži vchod od Knižnice svetov. A Wili čo? Ešte stále pasie v lesoch tie svoje kozičky? A samozrejme, nesmiem zabudnúť sa opýtať aj na Fantusa a Antona. No proste mám na Teba, mladý, mnoho otázok a Ty neodídeš, kým mi na ne neodpovieš. A mám tu potom aj iné osobné otázky na Teba, Ty Najvyšší Veľkňaz …hehe.
A éé pripomeň mi aj tému Tvojej smrti, že po Tvojej smrti by sa tu mohol pridať ku mne. Myslím, že by sme si tu rozumeli, veď vytvoriť tu pre Teba pracovný priestor nebude vôbec ťažké. Pretože mám dojem, že Tvoj čas, Laurence, sa tam hore už veľmi rýchlo skracuje. A my dvaja by sme tu mohli spoločne bádať a bádať v pokoji nikým nerušení.“     

A tu ich zanecháme v rozhovore. Majú si čo povedať a my sa poberieme sledovať ďalší sled udalostí opäť niekde inde.    

Tento príspevok bol odoslaný v Tuesday, November 12th, 2019 o 01:01 a je zaradený pod Postrehy, Príbehy. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

4 komentárov

 1 

Táto časť, na mňa zapôsobila možno najviac zo všetkých predošlých dielov, ak by niekto teraz čakal, že poviem ako, sklamem ho. Pretože ani sám to neviem, pocity sa odkrývajú pomaly, a nechcem ísť do ruchu vonkajšieho sveta, skôr ako napíšem svoje myšlienky, lebo tam sa ponáram do práce a rýchlo zabudnem na tento svoj vnútorný dojem.

Myslím, že svet v ktorom sa odohráva náš príbeh, ešte čaká mnoho problémov, tak ako aj ostatné svety. Pretože z tajomna, sa odkrylo veľmi málo.

Je možné, že niekto iný, ma v sebe konkrétnejšie pocity, ale pre mňa je práve Laurenceho vnútorné rozpoloženie, a rozhodnutia, ako aj rozhovori z jeho učiteľom či žiačkou, ako stará už zabudnutá hudba, ktorá po dlhom čase zaznela niekde na pozadí a ja som ju spoznal ako hudbu svojho detstva.

November 14th, 2019 at 12:45
 2 

Nightsun - pán kolega, ak to takto cítiš, tak potom túto časť malo zmysel písať. 🙂
Raz darmo, Trygve zrejme dokáže asi aj cez záhrobie na nás pôsobiť. 🙂

November 14th, 2019 at 12:51
 3 

Laurence má obrovskú silu, zodpovednosť a odhodlanie chrániť všetkých v Hrade.
Je to úžasný pocit, že existuje niekto, komu záleží na všetkých v Hrade bez rozdielu. A chce ich chrániť.
Veľmi sa mi páčia tajné veci - chodby, dvere,..., Trygve...
Vzájomná úcta a láska dvoch veľmi vysokých mágov nepozná hranice času, ani priestoru. Pre tak silné puto sa mágovia vedia stretnúť aj v "živo - mŕtvom" priestore.
Časť vety "...Ty magický omyl môjho života", je asi najväčší prejav spriaznenosti týchto mágov. Je to humorné a presvedčujúce.
...a teším sa, že Trygve Laurencemu pomôže...

November 15th, 2019 at 11:58
 4 

Pôvodne som nemal v úmysle tieto príbehy komentovať, avšak, predsa som teraz pri tomto príbehu zmenil názor.
Táto časť je v skutku zaujímavá.
Aj, keď si myslím, že okrem mňa a autora tentoraz nikto iný tie tajomstvá tu ukryté nemá šancu pochopiť.
Na druhej strane je v tejto časti niečo, čo sa dotýka vnútra čitateľa.

November 15th, 2019 at 13:54

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.