19
Nov

Trevor – kapitola 18

   Odoslal Asarat a zaradil do Postrehy, Príbehy, Výuka

Bria pokojne dopila čaj a ešte raz sa strýka opýtala na všetko, či všetkému správne rozumie a zrekapitulovala to. A nakoniec dodala:

„Strýko, bojím sa, ako to celé dopadne, či to zvládne a či to ustojí. O seba sa nebojím, som predsa len Kerčanka a koluje vo mne Kerčská sila. No bojím sa predsa len oňho, či to zvládne. Avšak dobre, ak je to potrebné, aby sme porazili nepriateľa, tak sa prepnem a pôjdem k Wilimu, zotrvám tam do doby, ako sme sa dohodli, a budem konať, ako si mi nakázal. Len to bude náročné vypnúť sa, byť obyčajným dievčaťom bez mágie a ešte sa pri tom u Wiliho tváriť, že ma zaujíma to, čo ma nezaujíma!“

Briin strýko sa na Briu usmial a len chápavo pokyvoval hlavou. No potom jej opäť pokojne vysvetlil, že to musí zvládnuť, pretože od toho sa odvinú ďalšie skutočnosti a predpokladané deje.
Nakoniec obaja dopili svoj čaj a Bria sa rozlúčila so svojím strýkom. Prichádzala so strachom, ako ju strýko príjme, a odchádzala šťastná, že sa s ním videla a všetko je v poriadku medzi nimi. No súčasne mala v hlave veľa úloh, ktoré ju ďalej čakajú, a uvažovala, ako to všetko zvládne.
S tými myšlienkami kráčala dolu na svoje pôsobisko, kde kolegom oznámila, že musí od Grobdeho odísť, pretože má od strýka novú úlohu. Kolegovia to opäť prijali pokojne, ako fakt, ktorý akoby očakávali. Všetci sa s ňou rozlúčili s tým, že prejavili nádej, že sa aj tak čoskoro uvidia a že Bria ku nim zavíta aspoň ako návštevníčka. A to im Bria s radosťou prisľúbila, že len čo to bude možné, určite sem veľmi rada príde.

Potom sa však pobrala do inej časti tejto ohromne veľkej Siene svetov. Nakoniec si však povedala, že toľko chodiť nebude a že tu predsa ešte mágiu smie naplno užívať, a tak sa proste premiestnila do tej časti, priamo tam, kde pracoval Trevor.
Trevor mal akurát plné ruky práce s prípravou nejakého špeciálneho jedla. Veľmi pozorne kvapkal sírovú polevu na podivne vyzerajúci pokrm na tanieri. Pach síry sa hojne šíril okolo Trevora, ale ten akoby si z toho nerobil nič. Potom to isté s tou sírovou polevou zopakoval aj na ďalšie taniere.
Bria chvíľu so záujmom pozorovala to, ako Trevor pracuje plne zaujatý svojou prácou. Keďže Trevor bol naozaj veľmi zahĺbený do prípravy pokrmu, tak sa Bria po chvíli rozhodla, že sa mu prihovorí, aby si všimol jej prítomnosť.

„Ahoj Trevor, vidím, že si plne zaujatý svojou prácou. To chystáš pre tie Succuby, čo sú tam vonku? Sú vskutku nádherné, čo povieš?“

Trevor sa prekvapene pozrel na Briu, pozdravil ju však trošku rozpačito, lebo presne ani nevedel, že ako sa narýchlo ku Brii vlastne správať. A tak po tom, ako ju rozpačito pozdravil, požiadal o trošku trpezlivosti, že hneď bude hotový a odniesol to, čo chystal, ku stolu, kde vskutku sedeli Succuby. Potom sa ich opýtal, či ešte niečo môže pre ne urobiť. Vyslovili svoje želanie a na to bol Trevor zrejme pripravený, lebo ich požiadavka ho nijako nevyviedla z miery. Zareagoval preto veľmi pokojne a podľa zvyklostí týchto bytostí. A po tom, čo veľmi opatrne a zdvorilo ich ponuku a požiadavku na telesné zblíženie odmietol, sa rýchlo pobral za Briou.
Bria ho sledovala, ako obsluhuje Succuby, a keď sa vrátil, začala si ho doberať, že ako mohol takej ponuke odolať. A Succuby dokážu byť vskutku zvodné a nádherné. Potom mu navrhla, aby sa posadili niekam trošku bokom, že s ním potrebuje chvíľu hovoriť.
Trevor ukázal na jeden malý stolík pre troch a bol tak akurát v takom výklenku, ktorý zabezpečoval súkromie. Obaja sa tam posadili a Bria sa Trevora najskôr pýtala bežné veci o tom, ako sa má, ako sa mu darí, či sa mu u Grobdeho páči.
Trevor najprv nechápal, prečo sa tu Bria odrazu takto zjavila, a začal mať obavu, či mu neprišla povedať, že niekde niečo zase vyviedol a že má problém. Potom si povedal, že predsa by Grobde neposielal Briu, ale by mu to normálne vytkol sám a vysvetlil mu aj ako zriadiť nápravu.
Na druhej strane bol Grobde zrejme už niekoľko dní niekde preč, lebo ho nikto z personálu nevidel. A to všetko od toho momentu, ako sa tu zjavili tie Tiene, bolo všetko akési podivné, pomyslel si Trevor.
A okrem toho všetkého sa tu teraz Trevor cítil sám a opustený.
Totiž po tom, ako sa tu zjavili Tiene, tak niekde zmizol Grobde a vzápätí odišiel aj Jenk. V ten deň, ako sa tu zjavili Tiene, Jenka náhle povolali do domovského sveta Ješandi na akési zasadnutie mágov. A tak sa tu Trevor cítil odrazu úplne opustený. Poznal sa tu už s mnohými, ale s Jenkom nadviazal vskutku kamarátsky vzťah. A odrazu mu Jenk v ten deň, ako sa tu objavili Tiene, tiež oznámil, že v ich svete sa niečo deje. A že Jenka tiež povolávajú ako mága na sedenie mágov ich sveta. Jenk na rozlúčku povedal Trevorovi, že vôbec netuší, či sa sem ešte vráti a koľko to bude trvať, ak sa má náhodou vrátiť. Pretože v ich svete, ako už vieme, sa nikdy a nikde neponáhľajú. No Jenk bol aj tak dosť zaskočený tým, ako naliehavo bol povolaný domov a ako rýchlo sa tam mal dostaviť.
Jenk to vyhodnotil tak, že je to natoľko súrne volanie, že naň musí reagovať okamžite. Jenk sa teda len rýchlo pobalil a rozlúčil sa s Trevorom a aj s Grobdem a už ho nebolo.
A pre ujasnenie, až potom Grobde len akoby mimochodom povedal Trevorovi, že aj on musí odísť, a ak by ho vraj niekto hľadal, že má buďto trpezlivo čakať, alebo sa vrátiť v inom čase toho sveta, z ktorého pochádza ten, kto ho bude aktuálne hľadať. A Grobde ešte oznámil Trevorovi, aby si dával pozor, nech nič neskazí, kým bude preč. A že ak bude treba, niekto za ním príde podľa potreby mu povedať, čo a ako ďalej. A tak Trevor trošku čakal, či sem Bria neprišla ako posol, že niekde niečo pokazil a že … .
No Bria mu zrejme čítala myšlienky. Lebo sa zasmiala a potriasla svojou hustou bordovou červenou hrivou vlasov a povedala Trevorovi, že nie je len poslom zlých správ, že mu neprišla nič v mene Grobdeho vytknúť. A potom mu povedala, čo je skutočný dôvod jej návštevy.

„Trevor, prišla som sa Ťa vlastne spýtať na niečo iné, ako sme doteraz rozprávali. A to je to, či by si nemal záujem so mnou odísť preč odtiaľto. Idem totiž tam, odkiaľ si Ty naposledy prišiel. Idem sa ku Wilimu niečo nové učiť. A ak by si chcel, vedela by som sa prihovoriť u Grobdeho, aby Ťa tam so mnou pustil.“

Trevor ostal dosť zaskočený touto ponukou. Už neuvažoval nad tým, že by sa niekam vôbec vracal. Zvykol si tu a dokonca, keď sem niekto zavítal z Hradu, tak to bral ako normálnu záležitosť a už mu nebolo tak ľúto za svetom tam vo vnútri Hradu. Niežeby rezignoval na to, že by sa tam raz chcel vrátiť, ale prijal stav, ktorý v danej dobe bol. Bral to tak, že život priniesol zmenu a on si za tú zmenu môže vlastne sám. Nezvládol základný pojem výučby a výcviku v rovine emócií a tým zahodil svoje šance, ktoré mal na to stať sa Archivárom Hradu. Takže vracať sa k Wilimu – uvažoval Trevor nahlas – mu nepripadalo ako logické a potrebné, keďže svoju šancu stať sa Archivárom už premárnil. To, v čo sa nádejal, bolo teda niečo iné, ako sa vracať späť ku Wilimu. Bola to nádej, že mu raz príde pozvanie, že sa môže vrátiť do Hradu a žiť tam. A toto v kútiku svojej duše Trevor stále živil, že sa tam raz bude môcť vrátiť.

Bria sa naňho pozrela aj s pochopením a aj s údivom a opýtala sa ho:

Ale Trevor, Ty nevieš, že Hrad už nie je? Vlastne teda nezanikol, jestvuje, ale nie tam, kde bol. Tam, kde bol Hrad, teraz nie je nič, len zelená rozsiahla lúka. Laurence rozhodol o úplnom uzavretí Hradu a umiestnil ho mimo časopriestorovú realitu. Bola to vskutku silná forma mágie a šepká sa, že údajne sa spoza hranice mŕtvych prinavrátil kvôli tomu aj samotný Veľkňaz Trygve. Ja osobne tomu neverím, lebo nepoznám tak silného mága, ktorý by sa vedel vyhnúť strážcom záhrobia smrti. Ak teda nežije tu, kde stojí čas. A pokiaľ viem z počutia niečo o dejinách Hradu, tak Trygve je už veľmi dávno mŕtvy. Vlastne tak dávno, že Laurence bol ešte veľmi mladým mužom v čase, keď Trygve umrel. A vrátiť sa spoza hranice smrti sa proste nedá a nech už mal Trygve a jeho generační spolupútnici akúkoľvek povesť veľkých mágov, tak ak si raz skutočne umrel, tak… . Takže z toho celého je zrejme pravda len to, že Hrad nie je dostupný a ktovie, ako dlho to tak ostane. Možno to budú veky a presiahne to Tvoj život určený do Hradu. Pretože vieš, že ak sa Hrad po vekoch aj vráti a sprístupní, ak by sa tam vtedy vrátil, tak by Ťa čas hneď dobehol a Ty by sa možno zmenil len na kôpku prachu.“

Trevor sa zaskočene díval na Briu a táto informácia akoby ho odrazu posunula v jeho uvažovaní niekam inam. Len ešte sám presne nevedel, kam ho to posúva. Najprv to bol šok z informácie, že Hrad už akoby nebol – neexistoval, a potom si Trevor na niečo spomenul. Preto v chvate požiadal Briu, aby počkala, že si musí niečo k sebe si ísť zobrať. Trevor utekal do svojich izieb a o malú chvíľu sa vrátil so zapečatením listom. Na liste bola vosková pečať Hradu. Trevor položil list na stôl pred seba a Briu. Chvíľu mlčky sedel, pozeral sa na list a potom povedal:

„Pred časom sa tu zastavil Jeremy a priniesol mi tento list. Povedal, že si ho mám odložiť a že ho mám otvoriť, až príde správny čas. Samozrejme, že mi odmietol povedať, kedy bude ten správny čas.
Trval len na tom, že ak ho otvorím skôr, ako nastane ten správny čas, tak už pri rozlomení pečate sa list zničí. A ja mám proste pocit, že teraz je ten správny čas.“

Trevor zobral list do rúk, ale Bria nesúhlasne zakrútila hlavou a zobrala mu list z rúk.

„Trevor, ako vieš, že teraz je ten správny čas? A ak nie je a Ty zničíš niečo, čo môže byť a je veľmi dôležité?!“

Obaja sa teraz na list dívali a nejakú dobu hútali, ako správne určiť správnosť času. Nakoniec Bria vyzvala Trevora, aby jej povedal podrobne, čo mu pritom Jeremy povedal. Trevor sa pozrel na Briu a odpovedal protiotázkou, či vôbec pozná Jeremyho. Na to sa Bria usmiala a uistila ho, že väčšina tých, čo sa tu pohybujú, Jeremyho veľmi dobre poznajú a ona ho osobne tiež veľmi dobre pozná. Dodala, že na rozdiel od Trevora pozná aj Jeremyho druhé Ja.
A tak sa Trevor nadýchol, začal si spomínať na to, čo mu vlastne Jeremy povedal. A vzápätí začal opakovať slová, ako si ich pamätal. Bria ho však náhle zastavila a vyzvala ho, aby úplne presne použil Jeremyho slová.

„Trevor, povedz to úplne presne, ako sa Ti bude dať. Keď Jeremy reaguje ako Jeremy, tak nie je jedno, kde a kedy aké slovo použije. Je veľký rozdiel v tom, ako čo hovorí Jeremy a čo tým myslí, ako je veľký rozdiel v tom, kedy a čo hovorí Laurence a čo tým myslí. Hoci významovo to budú možno tie isté slová, ale prejav Jeremyho bude vždy rozdielny.“

„A čo s tým má akože spoločné Laurence? Laurence tu bol maximálne dvakrát a aj to sme spolu ani neprehodili ani slovo. To Jeremy tu bol často.“ – Zareagoval Trevor.

„To teraz neriešme, Trevor, teraz chcem počuť, čo Jeremy povedal a ako to povedal. Možno Ťa nikam neposuniem, ale ver mi, že možno Ti pomôžem rozlúštiť, či už je ten správny čas otvoriť list.“

„No dobre teda, povedal to asi takto ….Trevor, Ty kopa smutného nešťastia, keď jedného dňa začuješ hlas červeného jasu, ktorý Ti povie tú správu, že ja tu už nie som, a ak vtedy pochopíš, že ani Tvoje miesto už tu nie je, tak vtedy je správny čas, aby si list otvoril. No ak ho otvoríš len preto, že sa nevieš dočkať toho, čo tam je napísané, tak vedz, že ničoho tam nebude, lebo Ty si zase správne nepočúval moje slová, ktoré ku tebe smerujem. Je Ti to jasné? Otvor to až vtedy, keď začuješ hlas červeného jasu a v ňom to ukryté posolstvo.“

Potom Trevor ešte dodal, že nevie prečo, ale že má proste pocit, že ten správny čas nastal, aj keď teda netuší, čo to je hlas červeného jasu.
Bria sa s údivom dívala na Trevora a zmätene mu povedala, že ona úplne presne chápe Jeremyho slová.
No to už zase Trevor bol z toho zmätený a opýtal sa Brie, ako to môže chápať. Veď predsa list bol daný jemu, aby ho otvoril, až nadíde ten správny čas.
A Bria mu začala hovoriť, prečo si myslí, že Trevorov pocit je ten správny, že má otvoriť ten list práve teraz.

„Vieš Trevor, to mňa Jeremy familiárne volá Červený Jas. A to ja som Ti povedala, že Hrad už tam nie je a je uzavretý a teda ani Jeremy už tu nie je. A my nevieme, či ešte niekedy Jeremyho uvidíme živého. A teda už nie je logicky ani Tvoje miesto, v ktoré si dúfal, a to je Hrad. Hrad je uzavretý a minimálne dvaja silní mágovia boli treba na to, aby ho dokázali preniesť do mimo časopriestorovej reality. A je jedno, či veríme povesti, že sa vrátil samotný Veľkňaz Trygve zo záhrobia. Alebo to urobil Laurence s niekým iným, ale proste Hrad je už nateraz preč. A nikto sa nedostane ani dnu a ani von. A hlavne nikto, ani len Tiene, nevedia tým pádom Hrad nájsť. No proste ja som hlas Červeného Jasu, to je už jasné. …Chápeš to? …Jediné, čo neviem identifikovať, je posolstvo. Nepamätám, že by mi nejaké kedy hovoril, aby som Ti povedala… hmm, toto je divné a neviem, ako to určiť, čo to je.“

Trevor i Bria na seba teraz zarazene pozerali a obaja sa snažili vstrebať momenty týchto poznaní.
Pretože obaja si uvedomili, že buď im niekto úplne riadi ich osudy, alebo Jeremy minimálne vedel to, že tento moment nastane a že to bude práve Bria, kto Trevorovi oznámi tieto skutočnosti. Ani jeden sa nemal odrazu k tomu, aby list otvorili. Dívali sa naň a dívali sa spýtavo nemo jeden na druhého. Po hodnej chvíli sa smutným a ľútostivým hlasom ozval Trevor:

„Takže som navždy stratil Hrad a kvôli jednej hlúpej chybe som ostal tu, a teraz už naozaj nepatrím nikam a ostanem tu ako Grobdeho lokaj naveky. Jenk odišiel, Ty odchádzaš a ja sa nemám už vôbec kam vrátiť. Už nemám ani len šancu mať svoj domov. Večný život tu v samote mi je k ničomu. Sú tu väčšinou len bytosti iných svetov, ktoré majú úplne iný mentálny svet, ako ho mám ja. Okrem Teba som si tu vedel rozumieť jedine s Jenkom, ale aj ten je zrejme navždy preč. Aj on má svoj domov, Ty máš svoj domov, ale ja…. . Takže vlastne už nemusím ten list vôbec otvárať, lebo už to nemá pre mňa žiadny zmysel.“

Potom Trevor akoby upadol do podivnej melanchólie. Teraz naňho akoby doľahol celý jeho doterajší život. Plecia mu klesli a on len nemo hľadel zúfalo pred seba. Bria ho chytila za ruku a začala ho utešovať, že možno sa veľmi mýli vo výklade toho, ako si Jeremyho slová vyložila. Nakoniec ho pohladila po tvári, ale ani to nepomohlo. A tak sa odrazu postavila, donútila postaviť sa aj Trevora, hoci bol mohutnejší a vyšší, ale v nej sa prebudila pravá Kerčanka a zatriasla s ním. Až tak, že to Trevora prekvapilo a s údivom sa na Briu pozrel. Tá v návale Kerčskej energie mu vylepila aj jednu facku. Potom prikazujúcim tónom začala svoj monológ:

„Trevor, Ty excentrický samoľúby hlupák. Vieš myslieť aj na iné, ako len na seba?! Počúvaj ma, kým Ťa nerozoberiem na niekoľko malých Trevoríkov, alebo z Teba nespravím malých Gnómov! Okamžite sa pozbieraj a spamätaj sa. Teraz nie je čas na Tvoju absolútnu sebeckú sebaľútosť! Na to tu budeš mať ďaleko viacej večného času, ako je na planétach, kde je smrť a je tam smrť večnosťou. Tak, teraz sa okamžite pozbieraj, prestaň sa ľutovať a rozlom tú pečať na liste! Ja to urobiť nemôžem, pretože list je určite chránený mágiou pred neoprávneným otvorením. A teda len ten, kto má právo otvoriť tento list, môže zlomiť pečať. Ak to urobí iný, v tom lepšom prípade sa list len zničí, alebo bude prázdny bez textu. V tom horšom prípade… . No to asi nechceme zisťovať teraz, že čo by bolo v tom horšom prípade! Všakže nie, Trevor?!“

Nato ho Bria pustila a posadila sa naspäť na svoje miesto a veľmi nahnevaná a nebezpečná Kerčanka sa odrazu premenila naspäť na to krásne, pokojné a milé dievča.
Trevor z apatie prešiel do nemého údivu z toho, ako sa toto pôvabné stvorenie vedelo v sekunde premeniť na tak silnú, nebezpečnú, zúrivú bytosť, z ktorej počas toho monológu sršala číra sila. Nebol to hnev, čo z nej sršal na Trevora, ale skutočne jej ohromná ukrytá sila a energia.
No bola to opäť Bria, ktorá sa ako správna žena, ktorá ešte mala čo povedať, opäť ujala slova.
Teraz už o niečo pokojnejším tónom povedala:

„Trevor, prepáč mi tú facku, ale musela som Ťa vrátiť späť, aby si sa neopúšťal. Nesmieš sa opúšťať teraz, keď je evidentné, že sa vo svetoch dejú nebezpečné veci a teraz nie je čas na nejakú Tvoju súkromnú apatiu a smútenie nad strateným Hradom. A ak Ti Jeremy zanechal ten list, zrejme vedel, že ak nadíde čas, bude dôležité, aby si konal tak, ako je v tom liste, ktorý Ti zanechal, napísané. Inak by Ti predsa logicky nenechával asi list na rozlúčku. Keby Ťa tu mali nechať len tak, tak by Ti to Jeremy určite prišiel povedať osobne. To viem určite, pretože ho veľmi dobre poznám. A ak nie Jeremy, tak by prišla Tamia, pretože viem, že Tamii na Tebe záleží a vždy Ti aj fandila. A než položíš zase úplne hlúpu a zbytočnú otázku, tak áno, poznáme sa s Tamiou a sme dokonca niečo ako kamarátky. Aj keď sme z úplne iných svetov. Tamiu poznám od prvého roku, keď sa začala ako študentka na Hrade učiť. Takže nie len Ty strácaš tým, že sa Hrad stratil …teda uzavrel. Chápeš to?!“

Trevor sa nadýchol a vyzeral, akoby ho niekto nielen fackou prebral, ale priamo oblial studenou vodou. Trevor Brii nič nevyčítal, ale sa posadil a zobral list teda do rúk. Ešte raz sa na Briu pozrel a začal opatrne rozlamovať pečať.
Konal však veľmi pomaly a opatrne, aby hneď prestal s tou činnosťou, ak by zacítil hoci len náznak mágie, čo by bolo predzvesťou a či upozornením, že to nemá robiť. Nádejal sa totiž, že Jeremy tam dal niečo ako poistku, ktorá by Trevora upozornila, že to nemá robiť, ak by to nebol ten správny čas na rozlomenie pečate.

Na Hrade sa Trevor naučil, že čítať a otvárať magické písmo sa nemusí vždy vyplatiť. Každé magické písmo môže mať niekoľko stupňov ochrany. Tak boli na Hrade písané magické knihy. Jedinec ich mohol čítať a predsa sa mu písmo neotvorilo. A postupne ako rástol, tak odrazu až neveril, že číta tie isté kapitoly, ktoré predtým už hoci aj niekoľkokrát čítal. To bola takzvaná študentská ochrana. A potom tu boli uzamknuté kapitoly, ktoré ak sa pred tým neodomkli správnym prečítaním predpísanej vety, tak sa danému jedincovi udialo pár nedobrých vecí.
No z toho samozrejme vyplývala hrozba, že sa Trevor nikdy nedozvie obsah listu, ktorý môže byť plne bezvýznamný a Jeremy si len z neho urobil srandu, ako to on rád robil, alebo to mohlo byť niečo naozaj závažné. A to závažné naozaj teraz mohlo Trevorovi nejako zmeniť osud. No Trevor pri tom, ako začal rozlamovať pečať, nič necítil. Žiadny pohyb mágie sa nedial. Trevor pozrel na Briu a tá prikývla, aby pokračoval a potvrdila mu aj slovami, že ani ona necíti záchvev mágie, ktorý by ich upozornil, že tak nemajú konať.
A tak teda nakoniec Trevor veľmi pomaly a opatrne rozlomil pečať a čakal, čo sa udeje. Obaja s Briou boli v napätí, ale nateraz sa nič zlé neudialo. Trevor teda pokračoval a bez náhlenia otvoril list.
Pred nimi sa ukázal papier, ktorý však bol krátky moment prázdny a Trevora začala chytať panika, že nesprávne vyhodnotil čas, kedy list otvoriť. No skôr, než by panika úplne prepukla, sa na liste začali objavovať postupne slová a vety v zlatom ozdobnom písme.
Trevor aj Bria sa nahli nad list, lebo medzitým si Bria presadla tak, aby sedela vedľa Trevora. A tak obaja súčasne začali čítať ten list písaný zlatými vetami skoro až úplne typicky Jeremyho prejavom.
No tento raz bol list skoro až vážne poňatý vzhľadom na to, ako boli zvyknutí, že Jeremy bežne reaguje a píše. Čo nesporne dávalo vážnosť tomu, čo sa deje vôkol vo svetoch.

„Trevor, Ty nehodný žiak mojej úžasnej magickej jedinečnosti. Takže si predsa len začul hlas Červeného Jasu a pochopil si jej hlas ako posolstvo, ktoré Ti zasielam. To je nateraz teda veľmi dobre, Ty Majster… .Trevor, no čo pre Teba nie je dobré a predsa je to vynikajúce, je to, že nateraz sa nemáš ako vrátiť na Hrad. Jednak sa to nedá, lebo Laurence a dávno mŕtvy Veľkňaz Trygve, ktorého portrét visí v Hrade, tomu zabránili. Ono proste je vraj tak zle, že Laurence povolal mŕtveho, aby nás ochránil.
No Ty, Trevor, nezúfaj teraz nad tým, že som Ťa nezavolal späť na Hrad ešte pred tým, než sme sa uzavreli a zmizli. Nezavolal som Ťa nie preto, že by si si to nezaslúžil, ale preto, že Tvoja cesta sa ešte neukončila.
A Trevor, práve teraz je opäť čas, aby si ma opäť počúvol, pochopil si to, čo som Ti kedysi dávno povedal a to Ťa priviedlo aj sem ku Grobdemu.
A to sú nasledovné slová, ktoré Ti pre istotu pripomínam, pretože silne pochybujem, že si dokážeš dvakrát spomenúť na to isté!
Trevor, pamätaj si, ak raz nebudeš vedieť, ako ďalej, tak sa vráť tam, kde si bol naposledy, tam je ukryté riešenie. A to Ti pomôže napraviť to, čo si pokazil.
Nuž a Trevor, kde si to pokazil? Pokazil si to u Wiliho, nie na Hrade, nie tu u Grobdeho. Preto som Ťa nepovolal naspäť na Hrad.
Takže teraz choď spolu s Červeným Jasom k Wilimu. Ju tam posiela jej strýko a Ty tam musíš ísť, pretože tam si pokazil svoju cestu. Tak vidíš, tu a teraz je Tvoja šanca napraviť to, čo si pokazil. Toto je Tvoja šanca raz sa možno vrátiť na Hrad, – ak to vôbec prežijeme.
Trevor, všetkých nás čakajú ťažké časy a Ty ešte po ceste veľakrát vrazíš hlavou do trámu, ako v ten deň, keď si prišiel do Hradu, či už narazíš svojou vinou a či preto, že Ťa to má niekam proste posunúť.
Preto sa ešte obrazne veľakrát ocitneš v takej tme, ako vtedy pri portréte Veľmajstra Izguna.
No pamätaj si, že nech to bude pre Teba akokoľvek ťažké, tak smrť nikdy nebude tvojím vykúpením. Jedine pokračovanie v ceste Ťa môže vykúpiť. Trevor, preto nikdy neprestaň kráčať vpred, ani vtedy, keď jediným vyslobodením od útrap by mala byť Tvoja smrť.
Alebo ak chceš žiť naveky tak, ako žiješ teraz, bez nejakých útrap a v pokoji, no nikam sa významne neposúvať a zabudnúť na možnosť chabej, ale predsa len možnosti vrátiť sa na Hrad, tak zostaň tu u Grobdeho. Tu dlho bude ešte pokoj a mier. No ak všetko pohltí ničota, tak to raz príde aj sem a je jedno, že tu ten čas stojí.

Jeremy.“

Trevor prekvapene pozrel na Briu a videl, že rovnako prekvapená je aj ona. Opäť to však bola Bria, kto sa prvý ozval.

„Ako mohol Jeremy vedieť, že ma strýko pošle plniť úlohy k Wilimu? A ako mohol vedieť, že za Tebou prídem a že spolu otvoríme ten list? Trevor, neviem čo sa tu deje. Ja viem len toľko, čo všetko musím, či sa mi to už páči alebo nepáči, u Wiliho urobiť a dosiahnuť. Viem, že tam musíme ísť my obaja a musíme tam obaja žiaľ niečo prežiť…., hmm teda hlavne Ty.
No ja potom pôjdem inam ako pôjdeš Ty, ale ako toto vedel, to neviem. Iba ak sa Jeremy a ostatní z Hradu stretli s mojím strýkom a dohodli sa na tom. No môj strýko nie typ, ktorý chodí po návštevách a ani často tento typ návštev neprijíma. Takže úprimne, Trevor, už sa v tom teraz strácam aj ja.“

Trevor sa zamyslel a rekapituloval v hlave to, čo vedel, a znovu a znovu čítal Jeremyho list. Nakoniec, akoby bol v myšlienkach niekde úplne inde ako Bria, sa ozval:

„Myslíš si, že Laurence skutočne dokázal povolať späť Veľkňaza Trygveho? Ak má Laurence takú moc, ak má Trygve takú moc, prečo nečelia tomu, čo sa deje? Prečo premiestnili Hrad? A čo ostatní Veľkňazi? Prečo nebojujú? Čo sa to deje? A prečo ja, obyčajný Majster, mám byť v tomto dôležitý, keď Veľkňazi najvyšších úrovní takpovediac zmizli? Majster nikdy nedosiahne na ich úroveň, ak nemá zasvätenia a ich skúsenosti, vedomosti a čo ja viem čo ešte. Bria, je to divné, ako vravíš, že toto Jeremy vedel? Ako to, že vedel, že prídeš za mnou? Čo je to, čo si mi nepovedala ešte? Niečo mi tajíš a ja chcem vedieť, čo! Inak nikam nejdem! Nedám zo seba robiť hlupáka, ktorého si niekto posúva ako sa mu zachce!”

Bria sa pozrela vážnym pohľadom na Trevora a chvíľu bola ticho a uvažovala, koľko mu toho môže povedať. Nakoniec sa rozhodla a povedala:

„Trevor, dostala som úlohu od strýka, aby som Ti ponúkla možnosť odísť so mnou k Wilimu. Ak by si nešiel so mnou, ja mám aj tak ísť ku Wilimu a plniť si tam svoje úlohy, ale bez toho, aby si Ty v tom teda hral nejakú úlohu. Ak pôjdeš, prežijeme tam spolu určitú dobu a situácie, no ja potom odtiaľ žiaľ pôjdem preč, ale bez Teba. A Ty musíš pokračovať potom vo svojej ceste už bezo mňa. Viac Ti nemôžem povedať, je mi ľúto, ale nemôžem, stratil by sa zmysel všetkého, keby som Ti toho povedala viac.“

Trevor sa zamračil, v hlave už mal úplný chaos a teraz ešte počuje, že on zase nemá, nesmie nič vedieť …. . Trevora to vytáčalo opäť do emočnej vývrtky, ale predsa sa nakoniec ovládol. Pretože si uvedomil, ako to dopadlo naposledy u Wiliho, keď neovládol svoje emócie. Začal chápať, že Bria mu otvorene hovorí asi aj viac, ako mala v úmysle a či mala od toho tajomného strýka povolené.
A že tiež je v celom tomto skôr obeť, ako tá, čo by to celé riadila. Položil teda aspoň otázku, ktorá mu tiež vírila v hlave:

„A kto do Succúb je Tvoj strýko, že má takú moc tu o nás takto rozhodovať?“

Bria chápala Trevora a jeho rozčarovanie a aj hnev. Sama ako Kerčanka by teda aj viac vedela dať najavo, že sa jej niečo nepáči. No napriek tomu mu musela odpovedať tak, že mu vlastne nič viac neozrejmí.

Tak toto Ti Trevor tiež nemôžem prezradiť. Môjho strýka osobne pozná veľmi málo jedincov. Jediné, čo sa o ňom všeobecne vie, je to, že existuje. Možno sa však raz naskytne príležitosť a vy dvaja sa stretnete. No dovtedy Ti viac o ňom nemôžem povedať. Je to proste strýko, ktorý zrejme vie, prečo ma týmto poveril, a ja mu verím a teda pôjdem k Wilimu.“

Vtom obaja uvideli, že okolo prechádza zamyslený Grobde. Obaja, Bria i Trevor, ako na povel vstali a vybrali sa k nemu. Grobde si ich všimol a tak sa pristavil. Než čokoľvek mohli povedať, ozval sa Grobde. Mal však ustarostený výraz tváre, ktorý uňho nikdy nevideli. Stále chodil skôr s flegmaticky pokojnou tvárou spokojného hostinského, ktorý nevidí dôvod, prečo sa rozčuľovať. A bez toho, aby mu niečo stihli povedať, začal Grobde hovoriť im.

„Á tu ste teda, už všetko viem, súhlasím, choďte obaja a pozdravte odo mňa Wiliho. Choďte tade tým priechodom!“

A Grobde ukázal za ich chrbát, odkiaľ prišli.
Bria aj Trevor sa otočili a namiesto výklenku, kde sedeli, tam ale teraz bol otvorený malý dimenzný priechod. Avšak bol dosť veľký na to, aby ním mohli prejsť. Grobde váhajúceho Trevora a aj Briu jemne posotil so slovami, aby už teda šli. A oni sa bez ďalšieho uvažovania pohli smerom k priechodu a prešli na druhú stranu.
A než sa stihli spamätať, odrazu boli zo Siene svetov preč a priechod sa uzavrel. Bria aj Trevor boli týmto zaskočení, ako sa rýchlo odrazu situácia vyvíjala a ako ich Grobde preniesol sem.
Bol to moment a odrazu boli na lúke, pred nimi boli batohy s ich osobnými vecami, ktoré si ani nestihli pobaliť. Tak sa len obaja ticho bez slov poobzerali okolo seba, pozbierali si svoje veci a proste sa pobrali rovno za nosom.

Tento príspevok bol odoslaný v Tuesday, November 19th, 2019 o 09:15 a je zaradený pod Postrehy, Príbehy, Výuka. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

4 komentárov

 1 

Pre mňa je jeden z najdôležitejších odkazov (nielen) tejto časti:

Snaž sa mať otvorené oči a Dušu a snaž sa nikdy nerobiť predčasné závery, lebo väčšinou nie je všetko tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Skutočnosť je vždy omnoho väčšia než to, kam momentálne dovidíme.

Vždy som mala pocit, že Selekcia je "školou prekvapení" a tento vzrušujúci príbeh je tiež plný zvratov a odhalení.

November 19th, 2019 at 11:30
 2 

Kolegyňa Lumina, páči sa mi, že dokážeš nájsť a pochopiť veci ktoré tu dávam.
Verím, že to čo nájdete a pochopíte raz aj správne uchopíte - uchopíš. 🙂

November 19th, 2019 at 11:55
 3 

No veď toto... ja viem, že pochopiť niečo teoreticky je jedna vec a prax je vec druhá ... 🙂

November 19th, 2019 at 12:55
 4 

Vnímam v príbehoch veľkú silu bytostí/mágov, ktoré vidia veľmi veľa krokov dopredu.
Preto pochopiť svoju úlohu v dianí je náročné, ťažké. Myslím si, že je dôležité uvedomiť si prečo je to, či ono potrebné nie iba z hľadiska ješitnosti jedinca, ale vidieť v tom zmysel riešenia problému skúsenejšími. A dodržiavať ich rady a postupy, presne tak ako píše Lumina - nerobiť predčasné uzávery.
Aj keď ja rada vymýšľam svojské veci, rada nedodržiavam čo sa má dodržiavať, určité pravidlá a ich dodržiavanie je nutné.

...a všetko, okrem "medzipriestoru", sa skrylo...čo teda budú Tiene a Ničota ničiť?

November 22nd, 2019 at 12:51

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.