5
Nov

Trevor XVI.

   Odoslal Asarat a zaradil do Postrehy, Príbehy

Bytosti, ktoré sa dostavili do Grobdeho siene svetov, boli priehľadné, vyzerali skoro ako podivné dymové bytosti. Boli poskladané z energií šedi a dymu. Nič hmotné na nich nebolo a Trevor si uvedomil, že sa odrazu zamýšľa nad tým, ako chcú tieto bytosti vôbec niečo konzumovať. Bytostí bolo dokopy dvanásť a ak sa to dá vôbec tak nazvať, tak si sadli za stôl. Avšak slovo sadli bolo pri nich dosť zvláštne, ale povedzme, že sa nachádzali na laviciach a stoličkách určených na sedenie. Ich forma sa akoby umelo snažila napodobniť tvar nejasnej formy rôznych bytostí.

Avšak keď ich uvidel Jenk, nešiel ako obvykle ku nim, ale naklonil sa ku Trevorovi a mimovoľne začal potichu hovoriť. Trevora na moment zaskočilo, prečo jeho kamarát odrazu šepká, ale potom sa už viacej venoval tomu, čo vidí, ako tomu, prečo Jenk šepká.

„Trevor, niečo vážne sa vo svetoch deje, toto sú Tiene, podľa toho, čo vidím, prišli z rôznych svetov. Tieto bytosti sa tu zjavujú veľmi, veľmi výnimočne a v takomto počte tu ešte asi nikdy neboli. Tu a tam sem zavíta jeden, maximálne dvaja. Ani zatiaľ ku nim nejdem, ešte sa len formujú. A myslím, že Grob, (tak volali neformálne medzi sebou Grobdeho) už o nich vie a keďže je ich toľko, myslím, že príde osobne ku nim, keď sa usadia.“    

Trevor spontánne zareagoval.

„Tak toto sú Tiene? Ale ako to, že sa vyskytujú teraz takto vo voľnom priestranstve? Myslel som, že vyzerajú inak a že sú viazané na múry, skaly a podobne.“

Jenk sa na svojho kamaráta pousmial a pojal sa vysvetľovať Trevorovi niečo o Tieňoch.    

„Trevor, v podstate máš pravdu. Avšak ak sa potrebujú presunúť niekde mimo svoje územie, tak to robia takto. Zhmotnia sa do takejto éterickej formy, či energetickej hmoty, čo pripomína priehľadný  dym. Je to niečo zaujímavé. A podľa toho, z akého sveta pochádzajú, tak podľa toho sa snažia prijať aspoň kontúry tých bytostí, ktoré poznajú zo svojich svetov. Podľa toho aj my aspoň tušíme, z akého sveta prichádzajú. A ich druhov je viacero vo svetoch. Často sa nedajú vidieť, teda vlastne sa nedajú vidieť voľným okom ako tu teraz. Tiene sa dajú vnímať len vnútorným zrakom a tak pri otvorených očiach ako pri zatvorených. Tiene majú iný rozmer existencie, ako je ten náš. V podstate sú Tiene veľkostne rozlíšené. A okrem veľkosti sú Tiene, ktoré sú neškodné, a také, ktoré sú extrémne smrteľné.
Aj preto ku nim teraz, kým sa formujú, nejdem, vlastne ku nim asi radšej nejdem vôbec. Počkám, nech ku nim príde Grob. A pozri sa, Trevor, ten Tieň, čo má akoby tvar niečo medzi kentaurom a človekom, je tiež nebezpečný. Jeho veľkosť vo svojej rovine je obrovská a tu je mnohonásobne zmenšený. A ten, čo vyzerá ako zle sformovaný Duch, je zase v skutočnosti veľmi maličký.“

Trevor o Tieňoch už na Hrade počul a neboli mu neznáme, ale takto ich vidieť a vidieť Tiene aj z iných paralelných svetov a vesmírov bolo predsa niečo iné a Trevor z nich nespustil oči. To, o čom sa rozprávali s Jenkom, a pocity a otázky i reakcie k tomu, čo mal k danej téme, tak všetko bolo odrazu preč. Trevor s úžasom sledoval všetko to, čo sa mu dialo pred očami, pretože si uvedomoval, že možno druhýkrát vo svojom živote už tú možnosť mať nebude.
Tiene sa vlnili a v neustálom toku akoby sa prelievala okolo nich energia. Ako sa vzápätí Trevor dozvedel, bolo to preto, že neboli takpovediac ešte celkom tam, hoci ich už bolo vidieť. Aby som to inak priblížil, šaty boli prítomné, ale obsah toho, čo v tých šatách mal byť, sa ešte stále presúval. A tento moment bol veľmi kritický na narušenie tohto procesu. Preto ani Grobde ku nim ešte nešiel. Všetci trpezlivo čakali na moment, až Tiene budú takpovediac do poslednej molekuly svojej energie svojho ja prítomné a spojené do jedného celku.  
Keby ich teraz niekto vyrušil, hoci v dobrom slova zmysle hoc len otázkou, čo si prajú, tak by okamžite zaútočili a zničili a či zabili všetko v ich ochrannom pásme. To pásmo nebolo široké, ale ak by sa niekto priblížil, ako sa ku stolu a zákazníkovi zvykli priblížiť, tak by tú hranicu chtiac-nechtiac prekročili.  

Čas bežal, alebo nie? Nie, tu čas stál a menili sa len situácie v stave neplynutia času. Avšak presun Tieňov sa nakoniec skončil aj napriek tomu, že nemôžem napísať, že čas plynul, a všetci čakali a všetci prítomní sa aj dočkali a Tiene boli v Sieni svetov sprítomnené.
V tom akoby sa doslova z ničoho tam objavil Grobde. On neprišiel, on sa tam z ničoho akoby tiež zhmotnil. Jenk okamžite pošepkal Trevorovi, že Grob teraz a takto prejavil Tieňom úctu. Tým, že sa premiestnil a zhmotnil sa pred nimi im dal najavo, že ich víta a váži si ich.
Grobde však nevyslovil ani slovko a ostal len ticho stáť a len tu a tam sa akoby na niektorý Tieň pozrel. Jenk opäť vysvetlil Trevorovi, že medzi nimi prebieha komunikácia, ale na mentálnej úrovni. Ak by Grobde prehovoril a nekomunikoval by s nimi na mentálnej úrovni, tak tým by urazil svojich hostí.  

II.

Bria sa pohybovala plynulo a ladne vo svojej práci. S úsmevom na tvári sa snažila svojim zákazníkom v inej časti Grobdeho siene vyhovieť a dopraviť ku nim, či už formou mágie alebo osobne všetko to, čo si jej zákazníci priali.
Vtom v kútiku oka akoby zachytila známu postavu, že sa zhmotnila v Sieni svetov a zamierila si to rovno hore na galériu. V prvom momente tomu Bria ani nevenovala pozornosť. Takýchto zhmotnení sa a odchodov hore na galériu sa tu stále dialo dosť na to, aby tomu nejako venovala svoju pozornosť.

Nikto sa totiž na galériách nezhmotňoval priamo. Bránila tomu ochranná mágia, ktorú tam Grobde rozprestrel. A tak sa všetci, čo šli a či obývali galériu, zhmotňovali neďaleko toho schodišťa, ktoré na galériu mali v úmysle použiť. Tých schodíšť na galériu v celej sieni bolo mnoho. Každé schodište bolo mágiou chránené a nikto nepovolaný, kto nemal vstup na schody povolený, sa na nedostal. Zastavila ho neviditeľná energia rovnako účinne, akoby tam bol hmotný múr. Ten, kto tam mal prístup, či už trvalo, či jednorázovo, sa však na schody dostal. Schody boli autonómne a nikto presne nevedel, ako dokázali identifikovať želanie obyvateľov galérií, že si prajú, aby ten či onen návštevník smel hore za nimi na galériu. Bola to mágia, ktorú tam umiestnil Grobde a dokonale fungovala.
A predstavitelia umenia mágie, čo prichádzali, sa zhmotnili pri tom schodišti, ktorým mali v úmysle ísť na galériu. Drvivá väčšina mágov sa tu zjavovala zhmotnením sa v Sieni svetov a len málo ich prichádzalo dverami, ako to už učinil Trevor vo svojich úvodoch. Kto vošiel dverami a nebol ešte hoden, aby spoznal a poznal Sieň svetov, tak videl len malý hostinec – tak, ako ho videl prvý krát Trevor pri svojom príchode, keď odišiel od Wiliho. Ale mohlo sa stať, že videl celú Sieň svetov tak, ako ju Trevor uvidel, keď ho Bria priviedla dnu ku Grobdemu.
Všetci vyšší predstavitelia mágie teda väčšinou prichádzali zo svojich svetov tak, že sa tu dokázali priamo zhmotniť. Ak sa však pre niečo nechceli premiestňovať a vošli dverami, bolo to tiež rovnako akceptované. Akú formu si kto teda zvolil, bolo len na jeho uvážení a rozhodnutí, ako komu kedy vyhovovalo.

No Brii teraz niečo v jej vnútri hovorilo, že ten, koho zahliadla, je asi predsa niekto, koho dobre pozná. Na chvíľu sa zastavila, akoby si uvedomila, čo si myslí, že kto to je, a veľmi ju to zaskočilo. Zašla dozadu za pult a potom prešla do zadných častí, kde sa šlo ku kuchyniam. A tam si našla pokojné miesto na uvažovanie, pretože s uvedomením toho, čo si začala myslieť, že kto to je, jej srdce prudko začalo biť. Nakoniec sa rozhodla, že sa ide presvedčiť. Ak je to ten, o kom si myslí, že to je, tak bude na jednom konkrétnom mieste. Brii sa však triasli ruky aj nohy. Ak je to on, tak ho nevidela od pohrebu svojich rodičov pred niekoľkými rokmi. Jej rodičia sa stali obeťou vojny mágov na svete Kerč. Obaja jej rodičia boli zdatní mágovia, ale podľahli ohromnej presile v jednom z mnohých bojov na planéte Kerč. A Bria ho spočiatku vinila zo smrti svojich rodičov, že za ich smrť môže. Po rokoch už vedela, že to tak nie je a že jej rodičia tak, ako každý, má a mal svoj osud a svoje poslanie a občas sa proste stáva, že pri tom boji za svoju pravdu aj položia v boji svoj život. Už sa nehnevala na svojho strýka, lebo bol to zrejme jej strýko, koho kútikom oka zahliadla. A už totiž cítila a rozpoznala jeho energiu a jeho blízkosť. Už s určitosťou vedela, že je to on, ale mala strach, ako ju prijme a či ju nebude odsudzovať za to, že ho vinila zo smrti svojich rodičov.

Bria sa rozhodla a šla von pred pult, kde vyhľadala kolegu a požiadala ho, aby ju zastúpil. Či už to nejako jej kolegu prekvapilo alebo nie, ten len proste bez ďalších rečí a otázok prikývol a okamžite zaujal Briine miesto. Bria sa dvakrát nadýchla, utrela si slzy z očí, ktoré sa jej pri spomienke na rodičov natlačili do očí, a vybrala sa pomaly hore schodmi na galériu. Treba tu podotknúť, že aj keď o Brii vieme veľmi málo, tak to, čo o nej už teraz vieme, je to, že mala voľný prístup na obe galérie. A neraz tam za niekým zašla, aj keď to nebolo v súlade s jej prácou, ale len tak na návštevu za známymi a priateľmi.  
Keď sa teda dostala nahor na galériu, prešla po galérii dozadu, až došla ku točitému schodišťu, ktoré viedlo na druhú galériu umiestnenú nad touto prvou galériou.
Bria postupne nabrala odvahu a začala sa v kútiku duše aj tešiť na toto stretnutie. Opäť sa ocitla na konci schodišťa a vstúpila na galériu a už rozhodnejším krokom sa vybrala smerom k izbám, kde predpokladala, že bude jej strýko. V duchu dúfala, že bude sám, bude sa s ním môcť rozprávať osamote, že nebude musieť čakať. Došla ku dverám, ale pred dverami stál strážca. Bria sa najprv zarazila, ale nakoniec si uvedomila, že ho pozná a vedela, že jej nijako nebude brániť, aby mohla vstúpiť. Strážca už skôr spozornel, keď zistil, že niekto prichádza do blízkosti dverí a toho, koho on strážil. Avšak okamžite ako spoznal, že ten, kto prichádza, je Bria, ponoril sa akoby do svojej nečinnosti do vnútra múru. Pretože tento strážca bol neviditeľný pre každého, kto nebol ako Bria, a väčšinou bol stále v múroch nehmotne na stráži. Ak bolo treba, z múru vystúpil, okamžite sa zhmotnil a konal.
Briu však dobre poznal už od jej narodenia, pretože ako strážca pri jej strýkovi pôsobil už dávno pred Briiným narodením. Za bežných okolností títo – tento druh strážcov, ako som už spomenul, splývali so stenou a to doslova tak, že splynuli do steny a boli neviditeľní a nehluční. O tom, že títo strážcovia vôbec jestvovali, vedel v skutku málokto. Ak by niečo hrozilo, tak ten, kto bol hrozbou, by sa nestačil čudovať, že kde sa tam ten strážca vzal. Pretože strážcovia sa vždy vynorili akoby odnikadiaľ a väčšinou z múru. A ak boli vo voľnom priestranstve, stali sa neviditeľnými a menili sa na vzduch, z ktorého sa potom zhmotnili.   

Bria so svojím strýkom ako malá strávila dosť času a teda akoby mimovoľne sa naučila strážcov nielen vnímať, ale aj ich reálne vidieť, ba dokonca sa naučila s nimi komunikovať.
Bria zastala pred dverami a zaklopala, keď sa ozvalo „Bria, poď prosím dnu, otvorila dvere a vstúpila a vtom ho uvidela. Všetka pochybnosť o tom, ako ju prijme, bola zrazu preč a ona sa mu s plačom vrhla do náručia a silne ho držala okolo krku. Jej plač sa nedal zastaviť a jej strýko ju nežne objal a privinul ju do náručia.  

„Dievčatko moje, tak veľmi si mi už chýbala, prepáč, že som tu tak dlho nebol. No vieš sama, že sa mi nedá kedykoľvek sa uvoľniť a prísť za Tebou.“

Bria sa postupne upokojila, jemne sa odtiahla, pozrela mu do očí a povedala:  

„Strýko, nehneváš sa na mňa? Ja som Ti veľmi ublížila, keď som Ťa obvinila zo smrti rodičov. Už viem, že si s tým nemohol nič urobiť a strašne si mi chýbal. Každý deň odvtedy, ako sme sa rozišli, som si to vyčítala, ale nenašla som odvahu za Tebou ísť.“

A obaja si sadli na pohovku a Bria si mu sadla na kolená a schúlila sa mu do náručia a opäť tíško plakala. Cítila, ako ju hladí po vlasoch a upokojuje ju. Jeho hlas bol balzam na jej dušu a slová, ktoré jej hovoril, pre ňu tak veľmi veľa teraz znamenali. Postupne ten plač bol plačom radosti a úľavy. Nakoniec Bria prestala plakať, len si tak užívala blízkosť niekoho, kto jej bol tak veľmi dôležitý v jej živote. Jej strýko nebol len obyčajným strýkom a vedela, že to, že si našiel čas, neznamená len to, že ju chcel vidieť, ale bude za tým niečo viacej. Jej to však teraz bolo jedno. Teraz to bol len jej strýko a ona si tieto chvíle s ním chcela vychutnať v tomto súkromí a radosti z opätovného stretnutia.  

III.

Trevor sa nevedel vynadívať na Tiene a na to, ako Grobde s nimi komunikuje. Jenk urobil niečo, čo umožnilo aj Trevorovi vnímať aspoň čiastočne, o čom sa to rozprávajú. No ich komunikácia bola na Trevora dosť strohá. Zachytil, že sa bavia o Ohnivých Sylfách a niečo o otvorení akýchsi brán. Ostatné Trevorovi nedávalo zmysel. Odrazu sa Grobde stratil a postupne sa začali strácať aj Tiene.
Trevor bol ako v tranze a Jenk sa mu musel dvakrát prihovoriť, než sa Trevor spamätal. Pozrel sa na Jenka, akoby sa prebudil z nejakého sna a položil mu otázku, ktorá nijako nesúvisela s danou situáciou, ktorej boli účastní.

Jenk, Ty si mág? Si mág, ale akej úrovne a prečo tu robíš to, čo tu robíš?“

Jenk sa zasmial, jasne pochopil, že jeho priateľ si začal dávať do súvisu jeho osobu so skutočnosťami, ktoré mu hovoril a ktoré tu spolu zažili.  Bolo toho veľa, čo tu spolu videli a zažili. A nie je to len to, čo sa tu na týchto riadkoch zachytilo. Než Trevorovi odpovedal, Jenk načapoval dve pivá, ktoré mali obaja v obľube a zavolal iného kolegu s požiadavkou o zastúpenie jeho a Trevora. Povedal, že si idú s Trevorom sadnúť a porozprávať sa. Na ich miesta prišli hneď dvaja ich kolegovia, aby aj Trevor bol zastúpený, pretože už aj Trevor plnil veľa úloh v tomto podivnom spoločenstve.
Obaja si šli sadnúť na miesto k stolu, kde predtým sedeli Tiene, a pokojne si odpili z piva. Potom Jenk začal svoje rozprávanie.

„Trevor, som Ješandi a pochádzam zo sveta Ješa. Môj ľud sa dožíva veľmi dlhého veku a obvykle sa nikde a hlavne s ničím neponáhľame. Narodil som sa pred štyristo sedemdesiatimi siedmimi rokmi, ak to počítam cez čas v tvojom svete. Narodil som sa so schopnosťami mága a čo je aj v našom svete dosť zriedkavé, schopnosti ovládať mágiu u mňa rozpoznali po prvých troch rokoch života. Väčšinou sa schopnosti mágie v mojom ľude začínajú ukazovať po päťdesiatich rokoch života, opäť merané Tvojím časom. V čase, keď som ja dosiahol vek päťdesiat rokov, som teda už mal úroveň mágie zvládnutú v rovine a rozsahu, ktorú Ty poznáš ako úroveň Majstra. A tak som rástol a dospieval a vo veku stopäťdesiat rokov som dospel s úrovňou, ktorú ty poznáš ako úroveň Veľmajstra. Čo opäť z pohľadu môjho národa je to veľmi, veľmi rýchlo. A tak sa rozhodli, aby som sa rozvíjal aj inak ďalej. A preto ma poslali sem, aby som sa rozvíjal a učil nové veci. Som z pohľadu nášho sveta ešte veľmi mladý a potrebujem sa dosť učiť. Moji učitelia mi vedeli sprostredkovať ešte istú časť našej mágie, ale sa rozhodli, že než ju absorbujem a zvládnem, bude dobré byť zdatný v mágii aj z iných svetov. To preto, lebo mali obavu, že ak by som vrchol v našom umení dosiahol tam v našom svete, tak by som nedokázal prijímať už iné formy mágie.“  

Trevor pozorne počúval, ale aby v tom mal jasno, prerušil svojho priateľa otázkou a súčasne preto, aby si  pri kolegovi objednali ďalšie pivo.

„Jenk a prečo by si odmietal ďalšiu mágiu? Všetci sa predsa radi učíme nové veci v mágii.“  

„Je to preto, že som sa narodil, ako som sa narodil, s dopredu rozvinutými predpokladmi na umenie mágie. A to sa aj v našom svete deje veľmi, veľmi výnimočne. Naposledy sa to stalo podľa našich záznamov dávnejšie, ako si pamätá najstarší žijúci Ješandi. A aj ten si to pamätá len preto, že žije tu hore na druhej galérii. Je to rovnako mág ako ja a keď mám voľno, často za ním chodím a rozprávame sa a súčasne sa tu od neho učím. A aj sa veľa rozprávame, nie len o mágii, ale často spomína na našich predkov, ktorí už nežijú, a tak sa dozvedám veľa o našej kultúre a histórii. Pretože aj môj ľud, akokoľvek sa nikam nenáhli, prechádza procesom vývoja. Samozrejme na formu vášho života je to, akoby by sme sa tisícročia nemenili, ale my tú zmenu evidujeme. U nás sa jedinci podľa vášho merania času dožívajú päťtisíc rokov a aj viac bežne. Takže zmeny sa u nás dejú z vášho pohľadu veľmi pomaly alebo vôbec.“

Trevor opäť kamaráta prerušil a položil otázku. „Takže Ty si tu nie za trest, ale akoby si tu vyslaný sa učiť. A pôjdeš aj inam do iných svetov? Alebo Ti stačí to, čo sa tu u Groba naučíš?“

„Trevor, ani Ty tu nie si za trest. Si tu podľa mňa preto , aby si našiel spôsob a správny čas sa vrátiť na Hrad. A ja, ak bude treba, pôjdem aj ďalej, ale zatiaľ som tu. Čo bude potom, neviem. Sledujem čas, ktorý plynie na mojom svete, a pripravujem sa tú dobu, kedy budem môcť ísť späť na svoj svet a tam dozrieť v úrovni našej mágie.“

„Dozrieť?“  opýtal sa trošku nechápavo Trevor.

„Vieš, Trevor, keď raz dosiahnem istú danú úroveň mágie v tomto svete, tak sa vrátim po čase na náš svet, absorbujem našu mágiu do konečnej a najvyššej úrovne nášho sveta a našej mágie. A potom sa  stanem mágom najvyššej úrovne v našom svete. A následne na to zaujmem miesto medzi svojimi kolegami v rade mágov Ješu. V tvojom svete, Trevor, ten, čo sa stane Veľmajstrom, tiež dozrieva, ale aj sa posúva cestou zasvätení, ktoré vaši zasväcovatelia vykonajú na jednotlivých stupňoch. To vieš aj sám dobre, ale čo nevieš, je to, že v podstate sa učíte len po úroveň toho, čo nazývate šiesty stupeň. A od toho, čo voláte Veľmajster, je to na danom jedincovi, či sa dokáže posunúť vpred a niečo dokáže, alebo nie. Je to aj u vás vo vašom svete určitá forma dozrievania jedinca. My mágiu absorbujeme do seba a potom sa už len učíme techniky, ktoré v nás sú, zdokonaliť a samozrejme v úvode ovládnuť.
Vy sa ich prácne učíte a než sa z vášho druhu vyvinie mág, treba na to veľa času. Na druhej strane, vy sa mágiu môžete učiť každý, kto má o to záujem. A stačí chcieť a veľa na sebe pracovať a na úroveň vášho Majstra sa dokážete dostať tak, že celkom slušne tú úroveň budete ovládať. U nás sa však nikam nedostaneš a nedokážeš sa to naučiť, ak to priamo nemáš ako vrodenú danosť. My na niečo alebo máme vlohy, alebo ich nemáme. V tom je výhoda vášho druhu, že šancu má prakticky každý, kto chce. No váš druh trpí nedostatkom toho, čoho je zase u nás hojne navyše, a to je trpezlivosť. U nás trpezlivosť je nám zakódovaná v našich génoch. A preto sa len málokedy unáhlime v nejakom rozhodnutí. No tvoj druh, Trevor, nemá trpezlivosť a preto to mnohí vzdáte často vtedy, keď už-už idete dosiahnuť na to, čo vlastne mágia je. Je to také podivné, že v čase, keď sa idete niekam konečne reálne dostávať, tak to často vzdáte. A často to robíte pre mňa z podivného dôvodu a to sú vzťahy medzi vami. Ak sa zamilujete, necháte mágiu tak, ak sa v rámci lásky rozídete, opäť necháte mágiu tak. Ak sa vám prestane dariť, či máte priek v živote, zvalíte to na mágiu, že za to môže mágia. Prosto nekonáte tak, akoby mágia mala byť pre vás prvoradá, ale konáte tak, akoby mágia bola len prostriedkom ku niečomu inému, ako je samotná mágia. A to je problém, prečo máte tak málo skutočných mágov, ktorí mágiou žijú a ktorým srdce bije v súlade s mágiou.“

Trevor sa zamyslel a povedal:

No v našom svete nie je málo mágov, ale idú rôznymi smermi a rôznorodosťou formy, ako ku tomu idú. Avšak asi máš pravdu, mnohí to vzdávajú, tak, ako som to skoro vzdal ja aj kvôli emóciám.“

Jenk pokyvoval súhlasne hlavou a potom dodal:

„Trevor, keby ste mali viacej trpezlivosti a vytrvalosti a mali mágiu ako svoj životný cieľ, tak by vás veci tohto druhu nezlomili do roviny, že odchádzate od mágie. No ako som povedal, chýba vám vytrvalosť a trpezlivosť. A máš pravdu, my nejdeme rôznymi formami ku mágii. My s mágiou, ktorí sme predurčení, sa už rodíme. Aj vo vašom svete sú príklady niektorých z Hradu, že sa ako mágovia narodili a nezlomilo ich na ich ceste nič a nikto. Je to však u vás veľká zriedkavosť.“    

Tu obaja chvíľu mlčali a len si odpíjali z piva. Každý sa zahĺbil do svojich myšlienok. Pre oboch tento rozhovor dával aj iný rozmer chápania a poznania, ako len v tom, čo tu odznelo. Tento rozhovor teraz spájal akoby dva svety, Trevorov svet a Jenkov svet Ješa. Trevor akoby videl vo svojej hlave dva svety a vnímal a chápal teraz pojmy oboch svetov. Trevor akoby sám pre seba vyslovil dve mená.

Anton a Jeremy …“   

Jenk sa pousmial a odpovedal na nevyslovenú a nedokončenú myšlienku Trevora.

„Možno Ťa to, priateľ môj, prekvapí, ale poznám Antona a samozrejme aj Jeremyho. Anton síce dozrel, ale neposunul sa vyššie pre osobné rozhodnutie. To neznamená, že vedomostne by sa neposunul ďalej a vyššie, ale posunul by sa hierarchicky, pretože to máte tak podivne nastavené. Keďže formálne nepatrí na samotný vrchol, tak je akoby mimo pohľad istých kruhov svetov a podobne. Anton proste chce svoje knihy, zvitky, pergameny, a chce sa venovať ich štúdiu a mať svoj pokoj.

Jeremy je tiež zaujímavá bytosť, ktorá sa vo svete ba dokonca vo svetoch pohybuje, akoby bol a je všade, kde sa vie dostať, doma. No Jeremy nie je ten, koho Ty vidíš. Jeremy vlastne nie je Jeremy, ale až príde správna doba, tak to pochopíš, že jeho tajomstvo nespočíva len v tom, čo si Ty už dávno odhalil, že to nie je len Majster, ale je za tým aj niečo iné a viac.“

Trevor Jenkovi venoval prekvapený a spýtavý pohľad. No ten mu len povedal, že keď príde ten správny čas, tak to Trevor pochopí.
Trevor a Jenk ešte dlho sedeli a pivá pribúdali. Trevor sa dozvedal o svojom priateľovi veľa nových a nových skutočností. O tom, ako sa tu v Sieni Svetov učí, a aj o Grobdem a o tom, že patrí medzi velikánov v oblasti mágie na mnohých svetoch.   

IV.

Bria si odpila z čaju a bola zamyslená. Už bola pokojná a rozhovor so strýkom nabral vážne kontúry.
Ich debata sa rozrástla, pretože Briin strýko jej ozrejmoval mnohé veci, o ktorých síce Bria tu v Sieni svetov dosť zachytila, ale teraz sa jej obraz toho, čo sa deje vo svete, ujasňoval. Odrazu ku Brii doľahli strýkove slová a keď si uvedomila rozsah toho, čo od nej strýko žiada, bola zaskočená.

„Bria, je potrebné, aby si šla k Wilimu. A tam sa rozhodne, či pôjdeš ďalej aj ku Kornélii, alebo sa vrátiš na Kerč. U Wiliho sa zameraj na to, čo sa v dvoch svetoch volá bosoráctvo a bylinkárstvo. Musíš sa pritom dostať vnútorne do roviny obyčajného dievčaťa. Potlač v sebe vedomosti, silu a svoje umenie mágie. Je treba, aby si sa učila ako každý ich smrteľník. Tým sa stratíš z dohľadu tých, ktorí Ťa začnú hneď hľadať, ako zistia, že si mimo túto Sieň svetov.“

„Dobre, strýko, urobím to, ak teda je to nutné a niečomu to pomôže. A ako sa mám Wilimu predstaviť, akože kto som?“

„Wili nie je problém, proste si ponechaj svoje meno a ja mu vopred vysvetlím, kto naozaj si a že sa tam ukrývaš. A on sa nebude na nič pýtať. A ešte niečo, určite nezabudni na Trevora a na všetko, čo som Ti ohľadom neho povedal. A ja tu hneď, ako sa rozídeme, zariadim všetko aj s Grobdem, on vám pomôže sa dostať ku Wilimu. No Trevorovi ani toto nehovor. Musíme vedieť, že sa poučil zo svojich chýb a že si to, že ho Grobde pustí, bude patrične vážiť. A že si bude patrične vážiť aj to, že sa môže vrátiť k Wilimu. Uvidíme, či pochopí, alebo tu ešte musí ostať a učiť sa ďalej. Tak, či tak, Ty teraz musíš ísť preč a ísť za Wilim na jeho svet.“

„Dobre strýko, ale čo ak tu Trevor ostane? Tak moja úloha vo Wiliho svete sa tým predsa zmení. Nenaruší sa tým všetko?“

„Bria, vždy treba počítať aj s tým, že sa Trevor ešte nepoučil. Tak sa veci pozmenia, ale ako som povedal, Ty teraz musíš ísť, pretože ide nielen o Trevorovu budúcnosť, ale aj o Tvoju.“

A tu teraz necháme Briu a jej strýka, aby sa rozprávali ďalej a doriešili všetky detaily. A kto je Briin strýko? Nuž, so strýkom Brie sa ešte určite opäť stretneme.      

Tento príspevok bol odoslaný v Tuesday, November 5th, 2019 o 09:39 a je zaradený pod Postrehy, Príbehy. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

4 komentárov

 1 

Keď čítam jednotlivé časti Trevora, hneď ma to prenesie do deja. Je to úžasne písané.
Odhaľuje sa tu aj to, že čo sa nám zdá malé, môže byť v skutočnosti veľké a opačne. Len sa treba vedieť správne pozrieť.
Doposiaľ som myslela, že Tiene sú len tu medzi nami, no že prichádzajú aj z iných paralelných svetov a vesmírov. Teda aj Tiene majú svoj paralelný svet. A možno nie jeden...
Veľmi ma zaujalo, že Tiene majú ochranné pásmo. To je asi ich „súkromný“ priestor, do ktorého nevpustia asi nikoho...
Poučné pre mňa je aj to, že je vhodné vyčkať (ako napríklad pri vstupe Tieňov) a nehrnúť sa hneď do akcie. To je nám na stretnutiach veľmi často pripomínané. Len si to zapamätať.
Rozmýšľala som nad odsekom, kde sa rozprával Jenk s Trevorom o iných formách mágie a ich vhodnosti pre ďalšie napredovanie. Pre moje pochopenie sem môžem zaradiť napríklad Reiki, Runy a iné oblasti, kde mágia môže siahať? Veď v podstate všetko je mágia...
Pochopila som, že nie je dôležité rýchlo vystúpiť na vrchol Hory, ale naň vystúpiť s vedomosťami hodnými tej Hory. A k tomu je potrebná trpezlivosť a vytrvalosť.
Je tu veľa vecí, ktoré by som sem napísala, že ma zaujali, no to by som prepísala celý príbeh...preto len stručne, teším sa na pokračovanie.

November 8th, 2019 at 11:47
 2 

Pani kolegyňa Vhiolynta, veľmi dobrý postreh a veľmi výstižný komentár.

Ďakujem Ti aj za pochvalu, nie som spisovateľ, ale snažím sa, aby tam bolo aj niečo viac ako len suché techniky z mágie.

November 8th, 2019 at 16:22
 3 

Pre mňa, dnes zodpovedaná otázka na tiene, ktorú som si sám vždy dával, prečo by boli len viazaný, a nemohli si robiť čo chcú ak to potrebujú?

Vyvíjanie a zrenie ak sa pozriem na nás, a seba, dozrievame a rastieme, ak sa pozriem na to ako som sa menil v posledných rokoch, príde mi to slovo naozaj výstižné, a je to tak prakticky v celom živote, ako človek žije a postupne naberá skúsenosti tak sa vyvíja, zreje a mení sa v iného človeka, v podstate rovnakého ale súčasne iného.

Tak, ja som dostal jedného dňa tiež dobrú lekciu v trpezlivosti, a to keď som sa pred pár mesiacmi chcel veľmi vehementne niečo dozvedieť o jednej téme, až to jeden učiteľ nevydržal a hodil po mne knihu, ešte že som sedel dosť ďaleko, sedieť bližšie skončila by mi tá kniha možno v hlave, 😀 to bola situácia ktorá sa mi vybaví vždy, keď v poslednej dobe chcem niečo príliš skoro a zabúdam na trpezlivosť, je nám zbytočné niečo chcieť, kým na to nie sme pripravený, pretože to i tak nevieme správne spracovať a prijať.

Musíme mať preto dôveru v učiteľov, a to ako nás učia a nie príliš byť hŕrr

Pán kolega Ašarat, tebe môžem povedať, že aj Ty zreješ v písaní každým príbehom, ktorý čítam a som rád, za možnosť, a úprimne je aj príjemne vidieť, ako získavaš väčšiu dôveru v seba ako spisovateľa pri budovaní tohoto príbehu 🙂

November 13th, 2019 at 09:43
 4 

@Nightsun " ... je nám zbytočné niečo chcieť, kým na to nie sme pripravení, pretože to i tak nevieme správne spracovať a prijať."

Veru múdre slová, len v praxi sa na ne občas zabúda. Ono totiž keď sa k nám nejaká informácia dostane príliš skoro, síce budeme mať poškrabkané ego, že vieme zase o niečo viac a teda sme asi už postúpili na pomyselnom rebríčku o niečo vyššie, ale v realite je nám to houby platné, keďže naše vnútro si z toho nedokáže odvinúť všetky podstatné nuansy danej informácie. A tak to ostane len vo forme suchej vety, ktorej hĺbku nevieme doceniť.

Zdvihneme zo zeme jablko a tešíme sa, že máme jablko. Ale nevieme sa už pozrieť hore na strom, z ktorého spadlo, nevnímame jeho konáre, listy, kmeň a kôru a už vôbec sa naše myšlienky nedostanú k tomu, že ten strom má aj nejaké korene, z ktorých vyrastá atď. Bohužiaľ, alebo možno aj žiaľbohu či chválabohu, ale skôr asi chválabohu, pri tých koreňoch je najčastejšie celá pointa (teda paradoxne rovno pod miestom, z ktorého sme to jablko zdvihli 😀 akurát že je veľký rozdiel v našom pohľade na vec).
Ach, milujem metafory 🙂

A úplne najhoršie je, keď človek na svojej ceste ostane zakaždým len pri tom, že hurá mám jablko, poďme ďalej zbierať pre zmenu hrušky. Pritom keď sa už pri jablkách prepracujeme cez celý strom až ku koreňom, o to ľahšie nám to potom pôjde aj s hruškami.
Táto ovocná tematika by sa dala rozvádzať ešte dlho, ale to si už nechám do nejakého osobitného príspevku, lebo už sa aj tak nikto nedočíta na koniec tohto komentáru, keďže nemá v nadpise číslovku a nie je zhrnutý do bodov 😀

November 13th, 2019 at 14:23

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.