15
Oct

Trevor XIV.

   Odoslal Asarat a zaradil do Postrehy, Príbehy, Výuka

Ten neznámy, ktorý prehovoril k Trevorovi, bol zavalitý človek s vážnym pohľadom a díval sa vážne na Trevora. Prehovoril ku nemu priamym a vážnym tónom. Nebol to kárajúci tón, ale dôrazný, aby Trevor akoby cez ten tón hlasu mal konečne pochopiť vážnosť situácie.

Trevor, aj napriek tomu, že si sa učil u Majstrov mágie, tak si zabudol vo svojej pýche na jej úplné základy. Preto ťa Grobde vyhodil von ešte skôr, ako si sa poriadne ocitol dnu v sieni svetov. Úplne si ignoroval počúvanie, trpezlivosť a kde ostala úcta voči iným nositeľom mágie. Neprejavil si ani trochu úcty Grobdemu a tým si vlastne neprejavil úctu ani voči svojim učiteľom, ktorí ťa mágii učili.
Trevor, len hlupák si môže myslieť, že ak si už bol v Hrade a u viacerých učiteľov mágie, že hociktorého z nich už tromfneš. A ak ti sprostredkovali svoje vedomosti, čo majú, tak si myslíš, že si lepší ako oni? Prekonáš ich vedomosti? Ich skúsenosti? Tak potom ako to, že si ako skúsený mág neodhalil pravdu o tomto hostinci už pri prvej návšteve? No a tvoje veľké ego ťa hnalo ku tomu, aby si si myslel, že si už niečo dokázal?! Ak sa teraz vrátiš dnu, tak snáď už budeš vedieť, ako sa máš správať, ako sa má správať mág. Mág, ktorý si váži iných mágov a nesnaží sa dokázať, že je lepší ako tí, čo ho učili, a tí, čo sú okolo neho.
K tomu však vedie ešte dlhá cesta a nie je to cesta pútnika, na ktorú si po odchode vydal, ale cesta skutočného žiaka mágie. Odporúčam ti pokúsiť sa vrátiť ku svojim Majstrom a douč sa to, čo ešte nevieš. Je toho tak veľa, čo ešte nevieš. A ak to nedokážeš, budeš len na smiech tým, ktorým budeš dokazovať svoje umenie. A ďalší to budú brať ako útok, pretože ich tvoje umenie možno aj ohrozí.“

A skôr, ako na to mohol Trevor reagovať, tak sa pred ním miesto tejto neznámej postavy zjavil len opar hmly. Hmly, ktorá pôsobila zlovestne a prekvapený Trevor mimovoľne ustúpil pár krokov dozadu. Hmla opadla a Trevorom opäť lomcovala zlosť a mal sto chutí tomu neznámemu veľmi zblízka a jasnou ranou do sánky odpovedať, ale ten niekto zmizol skôr, ako Trevor stihol zareagovať. A mal veľkú chuť aj tomu nafúkanému Grobdemu ísť niečo od srdca povedať. Okrem toho mal aj veľkú chuť vynadať Jeremymu, Tamii, Laurencemu, Hádovi a ani Osse Nuri A by nevyšiel na sucho, a samozrejme nesmie zabudnúť na Muraga. Aj tomu by sa ušlo, lebo podľa Trevora a jeho urazenej pýchy to oni ho zle a nesprávne učili, že sa mu teraz dejú takéto prieky v živote. A teraz ešte tento neznámy hmlový muž, čo ktovie kto bol a odrazu sa tu len tak z ničoho nič zjavil a poučoval Trevora ako nejakého začiatočníka. To už teda Trevorovi zdvihlo tlak opäť na maximum.
Hnev Trevorovi pulzoval celým telom a uvažoval, čo teraz a na kom si vyliať svoju zlosť. A zrazu sa pred ním akoby zase odnikadiaľ zjavil Jeremy.
Jeremy sa usmial a opýtal sa Trevora prosto, akoby sa pýtal na to, ako sa vyspal:

„Trevor, si nahnevaný? Stalo sa vari niečo?“

Trevor sa naňho pozrel a v jeho vnútri v ten moment naplno vybuchol všetok nanovo nahromadený hnev a urazené ego. Bez rozmýšľania vykričal všetku svoju zlosť Jeremymu do tváre a vykričal a obvinil ho, ako Jeremy zlyhal, zlyhal vraj ako učiteľ a ako on aj kvôli nemu následne zlyhal na tej prekliatej skúške. A samozrejme on potom preto odišiel aj z Hradu a teraz ešte ani nevie, ako, ale sa ocitol mimo hostinca tu na ceste. Trevor sa celý bez seba od zlosti triasol v návale nervov, ale hneď, ako sa vykričal, sa pri pohľade na Jeremyho pomaly začal upokojovať. A keď z Trevora prvá a najhoršia vlna emócií a hnevu upadla, tak ho Jeremy vyzval, aby mu povedal, že čo sa presne stalo.
A tak Trevor porozprával Jeremymu svoju verziu o tom, čo sa vlastne stalo a ako k tomu došlo.
Trevor, ako to už v taký čas zvykne byť, pozmenil dosť skutočností vo svoj prospech.
Jeremy ho počúval, no nedal nijako najavo, čo si o tom myslí. Nechal, nech Trevor dohovorí, a potom mu pokojne povedal:

„Vidím, Trevor, že si plný hnevu, ako novonarodené dieťa, že muselo vyjsť z matkinho lona. Ale ak si plný hnevu a tým aj emócií, ktoré ti skresľujú úsudok, ako mám vedieť, že to, čo mi hovoríš, nie je skreslené? A nechcem tým povedať, že mi nehovoríš pravdu, ale vidím, že to vidíš očami plnými hnevu. A myslím, že o tom si sa dosť učil, ale či si sa aj naučil, som si teraz nie celkom istý. A okrem toho si červený ako cvikla, žiariš ako štipľavá cibuľa. Pretože to, čo hovoríš, je len a len tvoja pravda, ale či je to pravda celku, alebo len opäť tvoje videnie pravdy, je teda veľmi otázne. Takže čo teraz, môj mladý priateľ, ideš sa tu búchať zadkom o zem, či urobiť nejaké iné kaukliarske kúsky, alebo čo?“

Trevor sa medzitým upokojil, tak rýchlo, ako ho hnev zasiahol, ho teraz odrazu prešiel. Jeremy bol niekto, koho si vlastne Trevor veľmi vážil a mal ho rád. A preto teraz už ďaleko pokojnejšie odpovedal:

„Jeremy, ja už neviem – neviem, čo mám vlastne robiť. Veď ma aj Grobde vlastne vyhodil, aj keď vlastne netuším, prečo. A keď som sa vracal sem, mal som pocit, že sa môžem vrátiť a že toto bude cesta späť. Pretože si mi hneď po prijatí povedal: – Trevor, pamätaj si, ak raz nebudeš vedieť, ako ďalej, tak sa vráť tam, kde si bol naposledy, tam je ukryté riešenie – toto si mi vtedy povedal.“

Jeremy na súhlas, že si to pamätá, len nemo prikývol a Trevor pokračoval:

„A vlastne sem som sa vedel dostať a odtiaľto som sa nejako chcel vrátiť k Wilimu. Teraz však vidím, že som sa mýlil a do Hradu ma späť nezoberiete. A po tom všetkom ja už neviem asi nič! Ja ani neviem, že čo mám teraz robiť a kde sa podieť? Mohol by som ísť ku niekomu inému do učenia, alebo to skúsiť sám s tým, čo viem. Vieš, viem, že som nemal od Wiliho odísť, ale aj on ma mohol zastaviť a neprovokovať ma tým, že mi otvoril bránu, aby som šiel. Keď je taký dobrý učiteľ, prečo ma neupokojil a nenechal ma tam a nepočkal, kým moje emócie opadnú?“

Jeremy sa zhlboka nadýchol a napriek tomu, že to bol tvor, ktorý často nehovoril priamo, ale nútil spolu diskutujúceho, aby uvažoval nad tým, čo hovorí, tak teraz začal hovoriť priamo:

Prečo ťa nechal odísť? Lebo keby ťa nenechal odísť, tak by si stále opakoval tie isté chyby. A nedal by si si povedať. Tak proste je lepšie toho, čo chce odísť, nechať ísť. Pretože tým, že by tu ostal, by si svoje chyby aj tak neuvedomil. Taký človek má zastreté videnie a nedá sa tá clona len tak strhnúť z očí. Trevor, vieš, teraz nie je dôležité, že či a kade vedie cesta späť na Hrad. Ak sa chceš dostať späť, tak sa najprv douč všetko to, čo si si len myslel, že ovládaš, respektíve si sa tváril, že už ovládaš. Práce fyzickej sa nebojíš, za svoj život si to už mnohokrát dokázal, a tak teraz dokáž, že pri tej práci dokážeš ovládať emócie, že zvládneš aj prehru, potupu a pritom zostaneš pokojný. Viem, že dokážeš vrátiť úder, ak ho dostaneš, ale je treba sa naučiť aj uniesť úder a skloniť hlavu a pokorne zniesť urážku a ak je to treba, tak aj potupu. Pretože aj to je prejav ovládania emócií. Vieš, mnohí si myslia, že ovládajú emócie, a to obzvlášť vtedy, keď ich na to niekto upozorní. Avšak zoči-voči situácii mimo výcvik v skutočnej realite, kde už práve majú dokázať to, čo sa naučili, tak proste zlyhajú. Videl som padnúť Vedúcich Veľmajstrov ako hnilé ovocie zo stromu na zem. A prečo? Pretože si mysleli, že funkcia znamená, že im sa už nič nemôže vytknúť a im sa už nič nemôže nič povedať, že sa im majú iní do smrti klaňať za to, čo urobili. Videl som padať aj Majstrov rôznych stupňov, ktorí boli ako Ty a nezvládli svoje egá.
Ba dokonca som videl padnúť aj Veľmajstrov a aj Veľkňazov, lebo ani oni nie sú imúnni napriek tomu, kde došli. Tí najvyšší síce zvládli úvod, ako sú emócie a ďalšie nástrahy, ale zasvätenie ich vnútro nevedelo ovládnuť, pretože ich Duša nebola výcvikom ešte stále pripravená, ale sa tvárili, že áno.
No proste, poznanie svojej vlastnej Duše niektorí úplne zanedbali. A napriek tomu, že zvládli výučbu, napriek tomu, že boli talentovaní, tak aj napriek tomu dokázali z výšin padnúť na dno. Prečo?
Lebo nedokázali ovládnuť svoju povahu a vnútornú silu pôsobiacu na Dušu.
Ono vlastne pri Majstroch, ako si aj Ty sám, nezvládnutie Tolerancie, Trpezlivosti, Ega a Emócií, vedie najčastejšie ku týmto pádom. Trevor, odpovedaj si sám, že prečo si to nezvládol a skončil si tu?
Vieš, ja Ti za teba odpoviem spomienkou. Spomeň si na to, ako to bolo v prvý deň hneď po prijatí, keď si prišiel do Hradu? Šli sme tmavou chodbou okolo portrétu Veľmajstra Izguna a ja som Ti povedal, aby si sa pred Veľmajstrom Izgunom poklonil. No Ty si nepočúval a hlavou si narazil do trámu. A teraz narážaš hlavou opäť a opäť stále dookola. Nie my sme na vine preto, pretože Ty si sa upäl ku tej skúške ako malé dieťa, ktorému niekto sľúbil hračku. A odrazu to dieťa zistilo, že tá cesta ku hračke bude dlhšia, ako si myslelo, tak začalo trucovať. A Ty, Trevor, presne takto trucuješ, takto sa správaš.“

Nastalo chvíľu ticho, pretože obaja mlčali. Trevor zahanbene sklopil hlavu. Bolo mu smutno a bolo mu do plaču, ale premáhal sa. Nehanbil by sa teraz pred Jeremym plakať, pretože aj keby plakal, vedel, že by ho Jeremy určite za to nevysmial. No týmto spôsobom sa snažil ovládnuť sa a dostať takto emócie pod kontrolu. Nakoniec sa ako-tak zrovnal a opýtal sa potichu:

„Jeremy, čo mám ďalej robiť? Ako ďalej pokračovať? A mám vôbec nejakú šancu sa niekedy vrátiť domov do Hradu? Vieš, Hrad je môj domov, je to miesto, kde som naozaj doma. Je mi jedno, že som zlyhal, ale aj tak by som raz chcel dostať možnosť vrátiť sa žiť medzi vami v Hrade. Myslíš, že by sa to nejako niekedy dalo uskutočniť? Je mi jedno, čo tam budem robiť. Trebárs budem pomáhať len v kuchyni alebo kde mi prikážu, ale chcel by som sa vrátiť. Prosím, dá sa to ešte?“

Jeremy sa s úplnou vážnosťou díval na Trevora. Chvíľu bol ticho a neodpovedal. Nebolo to preto, že by chcel Trevora tichom trestať, ale pozeral sa naňho a skúmal, nakoľko to Trevor myslí úprimne. A potom prehovoril:

„Trevor, vidíš, už sa meníš. Urobil si týmito slovami prvý krok. No čaká Ťa mnoho ďalších krokov, ale na konci tej cesty premeny Ťa môže nakoniec čakať odmena. V Hrade sú pravidlá a pri prísahe si odpovedal, že necúvneš a keď cúvneš, vieš, že nie je cesty späť. No Tvoje zaváhanie a cúvnutie sa dá aj odpustiť. A preto Ti poviem, že ak svoju premenu zvládneš a prestaneš byť rozmaznané emočné decko, tak áno, môžeš sa prinavrátiť domov na Hrad.
A čo tam potom ďalej, sa uvidí podľa toho, ako zvládneš nápravu. A preto teraz sa najprv vráť ku Grobdemu a ospravedlň sa mu. Začni slovami prepáč a nehnevaj sa. Pretože každá správna náprava začína vždy a všade tým, že vyhľadáš tých, kde si to … ehm …. veď vieš, čo chcem povedať, a ospravedlníš sa všetkým priamo a osobne. Kým sa im neospravedlníš a neprekonáš takto, ale úprimne svoje ego, tak niet cesty späť.
A teda, ak chceš na tom niečo zmeniť a niečo zmeniť na sebe, choď dnu a začni sa učiť u Grobdeho, a potom, ako sa mu ospravedlníš, tak aj začni pracovať u neho. Nauč sa zvládať svoje emócie, ktoré si v skutočnosti vôbec nezvládol, len si klamal, aby sme Ťa pustili ďalej. Teraz sa Ti to vypomstilo, že nevieš základy na správne ovládanie mágie. A to je, ako dobre vieš, ovládať najprv seba, svoje emócie, ego a pýchu! Dopadol si ako mnoho iných namyslených hlupákov, ktorí stále chcú isť dopredu a dopredu, lebo ak mozog chápe, tak si myslia, že Dušu a Emočné Telo nejako oklamú.
Trevor, potrebuješ to tu, aby si už nebol len hlupák a egoista, ktorý nechápe iných a chápe len a len seba! Preto vstúp ku Grobdemu do služby a pracuj na sebe. Tu v tej sieni nájdeš mnoho spôsobov, ako sa zmeniť. Ak to celé zvládneš, prídem a zoberiem Ťa naspäť na Hrad. A dokonca Ti sľubujem, že Ti ostane aj Tvoj status Majstra. Avšak, Trevor, – upozorňujem Ťa, že tak skoro to nebude a prídem sem aj v iných časoch. Pretože ma ku Grobdeho sieni viaže dávna história a občas si sem zájdem odfrknúť. Neprídem však pre Teba, ale prídem sem ako hosť. A pre Teba, Trevor, prídem až potom, keď naozaj príde Tvoj čas, a to môže trvať aj niekoľko rokov. Tak čo, Trevor, Ty kvázi Majster, prijímaš to?“

Trevor mal po celý čas sklonenú hlavu a hnev ho už úplne prešiel. Čo sa týka expresívneho Jeremyho prejavu, na to bol zvyknutý a nebral to osobne od neho. Hlavu mal teraz čistú a emócie pod kontrolou. Ba dokonca prešiel vnútornou rýchlou sebareflexiou, vďaka ktorej videl svoje chyby a bol pripravený sa ku nim doznať a aj bol pripravený všetko napraviť, čo pokazil. Jeho odpoveď bola teda jasná, priama a jednoznačná:

„Jeremy, ďakujem a rád tieto podmienky prijímam. Aj keby to trvalo hoci desať alebo aj viac rokov, budem trpezlivo čakať a pracovať na sebe, aby som sa do Hradu smel vrátiť. Viem, že som zlyhal a zlyhal som sám a v sebe. Len neviem, či ma Grobde ešte prijme naspäť, keď ma vlastne vyhodil von. A Jeremy, ďakujem Ti, že si ma neodpísal a ďakujem aj ostatným. Proste ďakujem vám všetkým za túto šancu, že sa raz budem mať šancu sa vrátiť domov na Hrad. Lebo teraz už viem, že tam je môj domov napriek všetkému, ako som čo prežíval, či vnímal, tak viem, že Hrad je môj jediný a skutočný domov.“

Jeremy súhlasne pokýval hlavou a potom sa naposledy ešte Trevorovi prihovoril a následne sa potom tak, ako sa Jeremy zjavil, tak sa aj stratil.

„Veľa šťastia, Trevor, verím, že to dokážeš a dokážeš zužitkovať to, čo si sa naučil v Hrade. A Grobde, aký je veľký a mohutný, tak taký je aj veľký dobrák. To, že Ťa vyložil na vzduch sa trošku prevetrať, bolo len prejavom toho, že Ti dal na vedomie, aby si ho nerušil a nikdy nerušil, keď si mieša svoj nápoj.
No Ty, Trevor, si nepočúval a tak Ťa vyložil na vzduch. To ja by som Ťa nakopal tak, že by si letel omnoho ďalej, ako len von z dverí. No už musím ísť, Trevor, takže verím, že sa čoskoro uvidíme.“

A len čo Jeremy dohovoril, tak sa doslova rozplynul na vánok, ktorý pohladil Trevorovi tvár a vniesol do Trevorovej Duše pokoj.
Trevor osamel a uvažoval nad tým všetkým. V jeho Duši sa odrazu úplne rozľahol pokoj a kľud.
Všetko vidiel odrazu jasne a chápal ešte jasnejšie, že kde všade a v čom chyboval a zlyhal. Trevor bol teraz skutočne naplno odhodlaný napraviť všetko a tým si vyslúžiť možnosť vrátiť sa raz na Hrad a žiť tam medzi svojimi. Pretože dobre vedel, že môže byť obklopený ľuďmi a aj tak by bol sám a trpel by samotou, hoci by bol aj v strede žijúceho davu ľudí.
Trevor sa nadýchol a zbieral odvahu sa vrátiť dnu do siene hostinca za Grobdem, keď vtom z dverí vyšla Bria.
Bria pozdravila Trevora, ktorý jej s úsmevom pozdrav opätoval a Bria pozvala Trevora bez ďalších okolkov dnu, že Grobde ho už čaká.

II.

Potom ako Jeremy zmizol Trevorovi z očí, zjavil sa v pracovni Laurenceho. Sedela tam aj Tamia a Anton. Anton fajčil svoju fajku a Tamia si práve upíja z teplého pariaceho sa čaju. Jeremy sa bez ďalšieho zdržovania posadil medzi nich do pohodlného kresla a tiež si vytiahol fajku. Pokojne bez ponáhľania si ju naplnil tabakom a zapálil si a potiahol slastne do seba dym z fajky. Následne sa pozrel na ostatných, usmial sa a pustil sa rozprávať:

„Tak, priatelia, náš zhluk emócií Trevor už mnohé pochopil. A ako sme aj čakali, tak pochopil, kde chyboval a kde sa má vrátiť, aby chybu začal naprávať. To všetko je v poriadku a teraz ide teda späť ku Grobdemu a bude sa uňho učiť. Ak to zvládne, bude to fajn, a ak nie, nuž tak zažijeme ďalší pád ďalšieho ego Majstra skrz jeho nezvládnuté ego a emócie. Čo vám ešte chcem povedať a čo mi je divné, je to, že tesne pred mojím príchodom sa pri ňom zjavil starký Fantus. Zmenil síce podobu, ale toto bolo nezvyčajné. Takýto zásah Kronikára je doslova bezprecedentný. Dosť prehovoril do Duše nášho ego Majstra a neviem, či tým skoro niečo nedosiahol opačne. No proste nechápem, prečo, načo sa tam ten starý plesnivý brko držiak tam zjavil. Mohol to celé pokaziť. A kým sa vyrozprával, ja som musel čakať. No proste niečo strašné no… . No proste nabudúce ho vykážem od niekoho, kto je môj žiak. Veď ten brko držiak ……“

Tamia sa pozrela na Jeremyho, trošku sa zamračila a oslovila Jeremyho a tým prerušila prúd jeho slov.

„Počuj a čo keby sa tu teraz miesto Jeremyho objavil Laurence? Táto situácia je vážnejšia, než aby sme ju takto v tomto duchu Jeremyho teraz riešili.“

Jeremy sa pozrel na Tamiu a zasmial sa. Odpovedal, že jej teda vyhovie a on pokojne hneď odíde preč. A tak sa Jeremy naozaj aj zdvihol, vyšiel von dverami a o malú chvíľu dnu do pracovne vošiel Laurence a sadol si na miesto, kde sedel Jeremy. Laurence sa usmial na svojich kolegov a povedal:

„No kolegovia, Tamia má pravdu a asi je situácia naozaj ďaleko vážnejšia, než my to tu všetci tušíme. Zjavenie Fantusa pri Trevorovi naznačuje, že nám Fantus nepovedal všetko. Zrejme sú tu veci, o ktorých ani my netušíme. A čo sa týka Trevora, tak treba dúfať, že sa poučil. Nuž trošku skôr sa dostane ku Grobdemu, ako sme plánovali, ale to snáď ani nevadí. Nakoniec, keď sme súhlasili s Fantusovým návrhom, vedeli sme, že Trevor to nemusí zvládnuť. No nečakal som uňho, že bude chcieť preto opustiť aj nás a svoj domov. Našťastie si to rozmyslel a je späť. Samozrejme musí ešte veci ustáť u Grobdeho, ale verím, že toto už zvládne.“

Tamia sa ešte trošku vyčítavo pozerala na Laurenceho a na úvod začala jemným káraním svojho kolegu a bývalého učiteľa:

„Nemohol si Ty rovno prísť dnu? Načo v tejto vážnej situácii sa tu rozprávať takto? A áno, máš pravdu, ale čo to môže byť, čo za tým je? Uvažujem, či by sme nemali zvolať Kolégium Veľmajstrov a aj ostatným povedať, čo sa teraz deje.“

Anton, ktorý bol doteraz ticho, sa tiež pridal do tejto diskusie:

„Tamia, ja síce nechodím na Kolégiá Veľmajstrov, ale čo im akože chcete a či chceš povedať?
Veď Fantus odhalil len časť toho, čo plánujú, alebo toho, čo sa tam vonku deje. A naše uvedomenie smeroval ku tomu, že chcú, aby som sa stal Kronikár. A presvedčil vás, aby ste Trevora posunuli dopredu, aby absolvoval vonku výučbu a aj skúšky. Aby sa vrátil sem a bol plnohodnotne pripravený zastať moju prácu. My len tušíme teraz na základe toho, že sa zjavil Trevorovi, že sa niečo deje ďaleko vážnejšie a viac. Takže Fantus nám zrejme celú pravdu neodhalil. Otázka je však, čo sa to deje? Viete to niekto pomenovať? Lebo ja to teda nedokážem pomenovať. A to som už kdečo videl a zažil. Priatelia, ja si myslím, že toto, čo sa teraz deje, presahuje naše hranice, teda hranice nášho sveta. Týka sa to aj svetov Paralel aj v našej dimenzii a iných fyzických aj Paralelných svetov mimo našich dimenzií. Preto o tom nevieme, lebo ku nám to ešte nepreniklo, nech už je to čokoľvek.“

„Čo tým presne myslíš?“ Opýtal sa Laurence. A Anton potom pokračoval a rozvinul svoju úvahu:

„Nuž hovorím o tom, že sily sa pohli a uvedomte si, že dochádza tu u nás k dvom posilneniam. Jednak to, že o krátku dobu budem Kronikár. A aj keď ako Kronikár nebudem zasahovať, tak ak by ku niečomu globálnemu došlo, tak aj Kronikári zasahujú, ak by tým mali zabrániť globálnemu zničeniu svetov, na ktoré dozerajú. A Trevor? Posilnenie nášho Hradu o jedného potenciálneho silného mága a jeho akoby skokový posun z Majstra potom na Veľmajstra niečo tiež naznačuje. To tu nebolo od vašich čias teba Laurence a teba Tamia. Jedine vy dvaja ste šli skokovo. Ty Laurence, lebo sa Ti nikto neunúval oznámiť, že si vlastne už zložil skúšky. A Ty Tamia, pretože Laurence skrz víziu možnej negatívnej budúcnosti a pre potrebu eliminovať hrozbu nebezpečia, čo bude po jeho smrti, sa rozhodol s Tebou urobiť to, čo urobil v skrátenom čase. Tak Ťa doslova natlačil silou, vedomosťami a všetkým, čo by inak trvalo roky, kým by sa v tebe zobudilo, rozvinulo a dorástlo.
V tebe teda, Tamia, Laurence potreboval mať určitú náhradu za seba, pretože videl nebezpečenstvo straty vedenia Hradu po svojom skone, čo sa týka zo strany iných Veľkňazov. Videl, že by tu bola vojna o to, kto by to tu viedol a ako, a všetko by nakoniec vyšlo navnivoč. Teda tu bola akútna potreba z dôvodu, že niečo hrozilo. Ale to niečo hrozilo tu vo vnútri Hradu. Aj teraz tiež niečo hrozí, ale globálne vo svetoch. Inak za normálnych bežných udalostí by som odišiel na pozíciu Kronikára a Trevor by počas nasledujúcich rokov proste na post Archivára a možno aj na post Veľmajstra dospel a naučil sa byť správnym Archivárom. No Fantus ako Kronikár zasiahol a zasahuje do deja a našich životov nad akýkoľvek poznaný rámec zvyklostí. Teda je jasné, že sa niečo deje, ale nevieme, čo. A toto, že nevieme, čo sa deje, chceš Ty, Tamia, teraz predniesť na Kolégiu Veľmajstrov?“

Všetci na chvíľu ostali po slovách Antona ticho vo svojich myšlienkach a tentoraz ako prvý sa vrátil k diskusii Laurence.

„Ja osobne som za to, aby sa ostatní Veľmajstri, Kňazi i Veľkňazi proste pripravovali na niečo, ale len tak, že proste nech aktivujú svoje sily a schopnosti do pohotovosti. Tamia, povedz im, že niečo šípime, ale že to proste ešte nieže nevieme pomenovať, ale nemôžeme. A že hneď, ako budeš môcť tak učiniť, tak ich budeš informovať. Ja osobne si myslím, že nevieme, čomu budeme čeliť, a mali by sme nenápadne pripravovať aj študentov a samozrejme Majstrov všetkých úrovní. Treba zmeniť preto štruktúru a systém výučby, pretože nevieme, čomu budeme čeliť. A musíme počítať aj s tým, že tu bude aj vnútorný rozvrat do istej miery. Pretože ak to príde, bude to silné a zasiahne to aj vo vnútri pár jedincov. A tí sa potom môžu snažiť prikloniť vedome a či nevedome na druhú stranu. Nech je to už čokoľvek, netreba to podceniť.“

„A čo Wili, Kornélia, Elfovia, Gnómovia? Myslím, že by sme mali upozorniť aj Gnómsku Kráľovnú Agauru a Grótha,“ akoby mimochodom sa opýtala Tamia.

Laurence súhlasne prikývol, že áno, treba ich informovať. Možno tak urobil niekto z Kronikárov, ale možno aj nie. Treba sa preto poistiť a podeliť sa o informácie aj s nimi. Následne Laurence pokračoval vo svojich úvahách a skončil tým, že asi sa bude naozaj musieť zmeniť aj forma výučby.
Na to zareagovala nesúhlasne Tamia:

„Meniť teraz štýl výučby? Nemožné, to už akože opäť ideme naozaj meniť štýl výučby? Už sme ho menili niekoľko krát a teraz opäť prísť a povedať, ideme na to zase inak, tak to si už čo pomyslia o nás? Chápem a zmeňme, ak treba, pri tých, ktorí prídu ako noví, tým to je jedno, ale starším ročníkom ho meniť, to už ako bude vyzerať? Veď už teraz absolútne nechápu zmeny, ktoré sme robili, a teraz znovu zmenu? Myslím si, že to nie je správny návrh.“

Anton vyfúkol dym a pokojným hlasom povedal:

„Tamia, nemusíš im to hovoriť, len sa za pochodu prispôsobí forma výučby a tempo výučby tomu, čo prichádza. Ja viem, nevieme, čo prichádza, ale nech je to už čo chce, tak potrebuješ mágov aspoň základnej majstrovskej úrovne. Možno to nebudú top Majstri, možno ani nebudú vedieť, ako čo robia, ale na základe zasvätenia budú môcť magicky v tom boji pomáhať. A Ty i my potrebujeme funkčnú armádu. Prišli sme v ostatných mesiacoch o niekoľko schopných Majstrov. Nedokážeš ich plnohodnotne nahradiť, ale snáď nechceš, aby naša, no, nazvime to mini armáda, ostala oslabená. A ak sa dajú naše rady takto doplniť, tak treba naše rady takto doplniť o nových Majstrov.“

Tamia nesúhlasne kývala hlavou, ale Laurence sa aj tak opýtal:

„Ako to myslíš, Anton? Môžeš to viac priblížiť?“

Anton plynule odpovedal aj na Laurenceho otázku a aj sám akoby pokračoval vo svojich úvahách:

„Hrad v posledných rokoch dosiahol dosť bolestivé straty, na tom sa asi vieme zhodnúť. A neviete, respektíve nemôžete povolať späť Majstrov, Majstrov Nižšieho Rádu, ba ani Majstrov Vyššieho Rádu. Nehovoriac, že všetko, čo je formálne aktívne z úrovne Veľmajstrov a Veľkňazov, sú tu dnu v Hrade.
Ďalej sú tu Strážcovia, ktorí majú však iné zameranie. Archivári a Strážcovia listín sú proste Strážcovia listín a sú zameraní na stráženie vo vnútri Hradu voči prípadnému ohrozeniu zvnútra. Kým tento boj nebude na ich úrovni, tak nebudú zasahovať, lebo ani nesmú zasahovať. Veľkňazi, ktorí sú emeritní, sú tak ďaleko, alebo tak dlho neaktívni, že ani s nimi nemôžeme počítať. Kňaza máme tiež len jedného, aj to opäť emeritného. Vynechal som niečo? Takže jediné, kde môžete, kolegovia, učiniť zmenu, je posilniť úroveň Majstrov a tam Hrad posilniť, ako sa dá. Verte mi, že sú medzi nimi šikovní jedinci. Síce si ešte neveria, ale verme tomu, že dozrejú a svoju časť práce na svojej úrovni ľudsky a aj magicky zvládnu. Stačí, ak ich trošku posuniete vpred a jemne zmeníte výučbu. Oni sa možno chytia a možno do času, než zakvitne na nádvorí jabloň, budú pripravení. A tiež zvážte, či sa medzi druhákmi tiež nenájde niekto, kto by si zaslúžil osobitý zreteľ výučby. A ak sa nájde, neváhajte a pustite ho, aby rástol. Niečo mi hovorí, že budúcnosť Hradu je v tých, ktorí sú tu, a to tak u študentov, ako aj nás, ktorí sme vo vnútri Hradu. Tí, čo sú von vo svete, sú podľa mňa nateraz stratení. Možno až na Panepa, ktorý sa mohol v prípade potreby vrátiť do Hradu. A ostatným bude dosť času sa venovať a zachraňovať ich pre Hrad potom, keď ten Hrad ubránime.“

Anton si opäť potiahol z fajky a pozrel na svojich priateľov i kolegov. Mali vážne tváre a nič nehovorili, len ticho prikyvovali na súhlas. Potom ticho ako prvá prerušila Tamia:

„Nerada, ale asi mám za to, že to môžeme skúsiť. Ty nepovieš nič, Laurence?“

Laurence teraz sedel nezvyčajne ticho. A aj keď pred študentmi Hradu a ostatným osadenstvom vyzeral vždy vyrovnaný a pevný, tak v takomto úzkom kolektíve svojich najbližších kolegov a priateľov zvykol svoje emócie občas pustiť a tak dať na vedomie, že ho niečo trápi. No teraz len ticho sedel a uvažoval. Nakoniec sa predsa vyjadril, ale bol úplne vážny a bez emócií.

„Jasné, súhlasím s Antonom a aj s tebou Tamia. Aj keď som dúfal, že už toto už počas našich životov nebude takto, ale zrejme nie je na výber. Za každú cenu musíme Hrad ubrániť, pretože ak nie, tak naša forma učenia mágie zanikne. A náš prach raz vietor aj s naším učením roznesie do celého sveta a nič z nás a ani po nás nezostane.“

Laurence sa následne opäť ponoril do svojich úvah bez toho, aby dal ďalej najavo, že nad čím tak hlboko uvažuje.

Tento príspevok bol odoslaný v Tuesday, October 15th, 2019 o 08:00 a je zaradený pod Postrehy, Príbehy, Výuka. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

8 komentárov

 1 

Mne už došlo a ešte viac sa mi na základe tohto príbehu ujasnilo, že Selekcia dosť urgentne potrebuje aj nás, našu skupinu ako čoskoro budúcich Majstrov... Preto ten váš prístup, preto tá zmena výučby a snaha o dôraz na prax a prax.

A aj tie vaše povzbudenia a pochvaly. Hoci mi to od začiatku bolo podozrivé, ale tak keďže patríme do kategórie žiakov, ktorá si skôr neverí, počúvame od vás dosť často povzbudenia, pochvalu keď sa nám čosi podarí. Dokonca aj od VK Aschera, ktorý budí rešpekt a ak som dobre pochopila, je trochu nezvyklé, že sa usmeje alebo že pochváli 😀 Mne subjektívne stále príde, že "viem, že nič neviem", ale vy učitelia vidíte omnoho viac než my a viete objektívne zhodnotiť, nakoľko sme sa posunuli. Ašarat opakovane ozrejmil, že nechválite len tak, ale preto, že sme sa zlepšili. Lebo chváliť len tak by bolo kontraproduktívne.

Takže ... jasne vidím očakávanie, nádej ktorú vkladá Selekcia do nás žiakov, na HS2 aj na HS3 čakateľov na Majstra. Na našich stretnutiach a aj za týmto všetkým, čítam priam prosbu, žiadosť o pomoc v aktuálnej situácii. Situácia evidentne vyznieva naozaj vážne.

Časy sa zmenili a s nimi aj stratégia.

Tento príbeh na pokračovanie je tiež nová, úžasná forma výučby a mne osobne to už veľa dalo, veľa súvislostí spomínaných na prednáškach a či mimo nich som pochopila. Je to tiež nový spôsob prípravy teoreticky a čiastočne aj prakticky. Čítaním tento príbeh vnútorne prežívame. V Trevorovi sa určite našli asi mnohí žiaci, jeho vnútorné pochody sú tak typické... Často sme ním emocionálne pohnutí a vidíme, ako tesne splýva a nadväzuje na všetko to, čo sme už my sami v Selekcii prežili. Pre mňa tento príbeh je tak živý, plný života, mávam pocit, že jeho život sa pri čítaní vlieva do mňa.

Tu a tam sa zamýšľam, akým ja budem Majstrom...? Mám radosť, keď vidím, že na mojich kolegov sa už niečo nalepilo a ako sa im darí. Aj ja v sebe cítim zárodočné semienko, len sa pomalšie derie ten klíček vonku skrz hutnú pevnú zem. Ale možno mojím poslaním zatiaľ je skôr byť oporou, zázemím pre kolegov.

No a vo viacerých častiach a úryvkoch príbehu „Trevor“ ma oslovili mnohé momenty – o rešpekte voči iným, o počúvaní, o egu, o ovládaní emócií. Dozvedela som sa aj moc zaujímavé veci o Selekcii a členoch, vysvetlenia o fungovaní výučby, o zmysle navonok "chaosu", ...

A ešte – som veľmi rada jednej veci a odľahlo mi (aj keď som vedela, že to tak bude) – Trevor cúvol a už nie je cesty späť. A predsa súčasne tu cesta späť je, avšak cesta odlišná od tej, ktorá jednosmerne viedla preč.

October 15th, 2019 at 11:35
 2 

Kolegyňa Lumina, veľmi presne vidíš niektoré momenty v mojich príbehoch. Niektoré momenty sa presne ozrejmia niekedy v budúcnosti v ďalších častiach.
Príbehy o Trevora sú skutočne popretkávané tajomstvami prítomnosti a i dávnej minulosti a možnej budúcnosti. Okrem toho tam ukrývam mnohé, ako si sama správne opísala to, čo vás učíme.

A kto vie a pozná tajomstvá Selekcie do hĺbky a vie to čítať nájde mnohé pochopenia. Pretože Trevora píšem, ako zvyknem písať svoje práce. To znamená, že tajomstvá sa často nedajú odhaliť len tak prvotným prečítaním. Ak si niekto dá námahu a odstupom času si to prečíta opäť, tak opäť nájde mnohé nové ukryté tajomstvá. Avšak na to samozrejme treba mať skutočne otvorenú dušu a nebyť egoista a sebec.

A chválime vás, keď je začo pochváliť. Sme radi, že ste sa dostali do úrovne HS3 a samozrejme nebudem tajiť čaká vás veľa, veľa práce na sebe, so sebou a spoznávaním mágie. Ste však na dobrej ceste k úspechu. Ak to samozrejme niekde po ceste kvôli niečomu nevzdáte.

October 15th, 2019 at 15:24
 3 

Ja si myslím, že Selekcia a nie len Selekcia sa potrebuje zomknúť a neutekať z boja.
Tu sa ukáže kto to dokáže a kto podľahne.
Nuž asi si musíme všetci tam, kde sme si vykasať rukávy a čeliť naplno tomuto nepriateľovi. Tu Selekcia potrebuje teraz aj tých, ktorí v nej zrejme nie sú, ale ju chcú podporovať a sú jej fanúšikovia.

Mám pravdu? - To je otázka na vedenie Selekcie.

October 24th, 2019 at 08:56
 4 

V prvom rade (aby som ani náhodou túto myšlienku nezabudol), ja fakt že veľmi chcem poznať, že:

Laurence sa následne opäť ponoril do svojich úvah bez toho, aby dal ďalej najavo, že nad čím tak hlboko uvažuje.

nad čím Laurence tak hlboko uvažoval? Lebo táto veta je ako pri filmových hororoch, že aj keď sa zdá, že sa nad všetkými monštrami zvíťazilo, v posledných milisekundách filmu sa i tak niekde v tmavých zákutiach mihne jedno preživšie, a to dáva tušiť, že story ešte nie je u konca. A potom už len človek čaká na ďalší diel a obhrýza si nechty až na kosť v dúfaní rozuzlenia. Aaaaa deň mojej pravidelnej drogy v podobe Trevora už prešiel a nič. 🙁 Po chvíľke sa tie utorky stali pre mňa návykové. :/ Tak neviem ako ostatní kolegovia, ale mňa veľmi baví čítať Trevora. Uvedomujem si, že nie je asi moc ekonomické písať ho pre jedného (či dvoch) čitateľov, ale myslím si a chcel som to už skôr, v dávnejších častiach napísať, že je to svojím spôsobom aj kronika a odkaz do budúcnosti. Zachytáva totiž príbehy, ktoré možno obsahujú zrnko fikcie (a aké namakané by bolo, keby existovali skutoční Archivári a Kronikári a dalo by sa nimi stať a tým sa stať nesmrteľnými!), ale súčasne aj megaveľké balvany reality, pravdy a neoceniteľných informácií, ktorých hodnotu spozná ten, kto sa už na nejakú tú úroveň dostal (nemyslím tým nutne hierarchickú, ale skôr znalostnú). Je to ako s ostatnými knihami v našej knižnici - môžeme ich čítať sťa by informačnú literatúru, ale niečo nám dajú, až keď sa nám pár klapiek otvorilo a konečne chápeme i súvislosti. Ale to je asi aj pointa slova "Tajomstvá ukryté v príbehoch". Pre bežných ľudí iba slovo, ale pre znalého, je to tajomstvo. Eeeem... vlastne pre neho už nie tajomstvo, lebo mu je odhalené, ale... isto chápete. 🙂 Prosto tajomstvá, ktoré odhalia iba tí, čo sú na ich odhalenie pripravení.

V druhom rade chcem napísať, že kolegyňa Lumina vystihla veľmi dobre aj moje myšlienky. Sám by som to lepšie nenapísal...
Napríklad tie pochvaly a povzbudenia. Trebárs pri moje pochybovačnosti o mojich schopnostiach to láka si myslieť, že tie pochvaly sú "motivačné", avšak v tej istej milisekunde mi je hneď aj jasný fakt, že prosto tu sa nepochváli, pokiaľ nie je zaslúžené. Pretože vidím, ako kolegovia prezentujú svoje znalosti činmi a nie slovami a je ľahké vidieť u nich tú potrebu tiež vidieť reálny úspech, reálne činy, aby mali pre nich výpovednú hodnotu hodnú pochvaly. A je to veľmi dobrá metodika, pretože človek má istotu, že ak sa mu povzbudenia dostane, bolo zaslúžené.

A za seba ešte chcem uviesť, že aj ja som v niektorých momentoch našiel v sebe kúsok z Trevora. Alebo Trevor má kúsok zo mňa...? ;P Nech je ako je, Trevorovi držím palce, aby sa pozviechal a napokon sa mu podarilo dostať späť na Hrad. Je to odrazom môjho vnútra a želania si, aby aj iní, ktorí v poslednom čase prestali byť aktívni sa k nám vrátili. Lebo, aj keď je to rýdzo emotívne/emočné, nehanbím sa tým priznať, že ako som ich spoznal aj z tej ich ľudskej stránky, normálne mi chýbajú... :/

PS: A, ak som to nenapísal dosť explicitne, prosím o ďalší diel!

October 24th, 2019 at 21:38
 5 

Pán kolega Regulus, nuž ďalší diel akosi veru nedorazil na tunajšie blogy. Prečo tomu tak je by som zhrnul normálnymi slovami, ktoré som si požičal na ten účel z FB.

Otec odpovedal:
„Chcel som, aby si vedel, že správne miesto a správni ľudia ocenia Tvoju skutočnú hodnotu. Preto sa neobjavuj na nesprávnych miestach a neznepokojuj sa, ak sa s tebou zaobchádza ako s odpadom. Tí, ktorí vedia o tvojej hodnote, vždy budú vidieť pravú hodnotu, takže nikdy nezostaň na mieste a medzi ľuďmi, ktorí tvoju hodnotu nevidia.“

A keďže doteraz som nevidel, že by o to, čo tu tvorím ako formu príbehu aj samozrejme, aby ste, čo to pochopili, poučili sa, vedeli sa pozrieť cez Trevora na život vo vnútri Selekcie a atď. , tak som proste nevidel nič. Žiadny ohlas, že vás to zaujíma alebo to má nejaký význam. Viete dobre, že nečakám pochvalu o to mi nejde, veď nie je čo chváliť ja nie som spisovateľ. Čakal som však normálnu interakciu, že chápem, nechápem, tak sa opýtam. Preto som si povedal načo pokračovať, keď to ide celé do prázdna.

Ale ja nie som dudravé dieťa, a ak je, teda záujem niečo ešte nepíšem. Mám niekoľko kapitol rozpísaných dejovo, čo a prečo sa udeje nieje pre fikciu toho, aby sa to dobre čítalo, ale aby ste vy vo vnútri isté veci vnímali a chápali aj inak. Ja píšem ďaleko viacej pravdy ako vôbec niekto tu tuší. A ak pustím ešte niečo viac v niečom asi niekto bude dvíhať nie len obočie. 😀 Nie všetko sa dá zahrnúť do výučby. A týmito príbehmi som vám to chcel priblížiť, čo sa nestíha dať do výučby. A vy viete, že nepíšem len fikciu, ale veľa, veľa pravdy a odkrývam kdejaké tajomstvá.

Takže to uzavriem takto. Ak budem vidieť, že to má cenu písať budem písať, ak však nebude záujem načo mám tým strácať čas? Ten čas môžem venovať ďalšej knihe, ktorú teraz píšem. A či klientom, pre ktorých mám čo robiť.

October 25th, 2019 at 12:15
 6 

Ahojte, chcem sa pripojiť, Ašarat, k prosbe kolegu Regulusa o ďalší diel Trevora.
Aj mne chýba dejovo čo ďalej a verím, že sa na hrad dostane...
Jednotlivé kapitoly sú písané skutočne ako učebnice, veľa si v nich nájdem. Skutočne trpezlivosť a počúvanie je veľmi potrebné.
Preto aj sme všetci určite trpezliví a počkáme si na ďalší diel.
Niekedy ani nie je vhodné niečo k tomu napísať, pretože dej tak strhne, že už čakám na ďalší, a potom si uvedomím, že koment je fuč...
Ašarat, vieme oceniť hodnoty, hodnoty práce človeka, ktorý dáva kus seba...
...píš...

October 25th, 2019 at 13:05
 7 

"A ak pustím ešte niečo viac v niečom asi niekto bude dvíhať nie len obočie. "

😀 No hej, no... Ešte stále mi znejú v ušiach slová klasika (parafrázovane): "Informácií už máte viac než dosť, teraz je na čase, aby ste získali prax a skúšali, a skúšali, a skúšali". Ako aj Lenin povedal. Eeeee... či on to hovoril o učení sa..? Akože, nieže by tie slová neboli trefné a/alebo pravdivé, bo nasávať infošky jak špongia to hej, ale vykazovať nejakú vlastnú aktivitu, to neeee. :/ A načo potom písať o tajomstvách, čo nie sú pre ich oči, keď ešte nepopraxovali ani to čo sme im doteraz odovzdali, hejže hej? (písané v prevtelení sa do osoby obočiedvíhajúcej)

No a ja som inak našiel v Trevorovi veľa takých momentov, ktoré boli zopakovaním a či rozšírením toho, čo sme mali na výučbe, a aj keď samochvála smrdí, i tak by som rád podotkol, že zatiaľ mi bolo všetko jasné a často som len zhodnotil, že jeeeej, to sme preberali! (opakovanie) Poprípade, jeeeeej, o ďalšiu veľmi zaujímavú mantru viac! (rozšírenie) Zatiaľ hlavne také otázky mi vyvstali čo sa týka deja, skôr teda tá zvedavosť, ako sa posunie ďalej, pretože... možno to vyznie moc pateticky (toto slovo sa v hovorovej slovenčine často používa v nesprávnom význame ovplyvnenom angličtinou, v ktorej znamená "trápny", "smiešny", pričom v originálnom význame je: "vzrušený", "vášnivý", "výrazný", "citovo prehnaný", "nadšený"), t.j. vyznie citovo prehnane/nadšene, že vlastne, keďže človek sa nie pri jednej príležitosti identifikuje s Trevorom, tak ako keby sa príbehom Trevora písal aj jeho osud. Prosto... také poohliadnutie za oponu, čo má osud v talári s človekom. Autor má túto moc, postavy vyniesť na piedestál alebo ich zatratiť. Viď kniha od Josteina Gaardera: Sofiin svet, kde sa napokon postavy príbehu dokázali... eeee, radšej ale neprezradím, keby si niekto chcel tú knihu prečítať. 😛

No ale hlavne to dúfanie, že príbeh bude mať šťastný koniec a všetko. Lebo teda, ľudia majú radi šťastné konce. Možno Trevor je istá forma programu, písaná Veľkňazom, no a keď do neho oprie patričnú silu... To ja len tak akože hlasno uvažujem, aký by mohol mať príbeh bočný efekt... Možno...

October 25th, 2019 at 17:10
 8 

Šípil som niečo, nekále, keď som tu uvidel toľko komentárov, tak a po dočítaní, až k poslednému slovu, som už vedel, že nás dobehla naša nezodpovednosť, a chabý prejavený záujem k príbehom Trevora. Takže, sa budeme musieť už len nádejať, či obmäkčíme pero autora.

😀 Čo je ale mňa ako po Trevorovi, keď mňa zaujala Bria, som zvedavý ako sa príbeh bude odvíjať aj s ňou. A čím je ona, iná.

Teraz ale, k téme, ktorú viacerí cítime, niekde hlboko, že je pravdivá a dôležitá. Niečo sa deje, niečo prichádza, a volajú nás, a vás do boja. Myslím, že jasnejšie sa to už povedať nedalo, musíme byť pripravený na zmenu.

Tak ako tak, teším sa na ďalší diel 🙂

October 26th, 2019 at 15:03

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.