3
Sep

Trevor VIII. – Fantus II.

   Odoslal Asarat a zaradil do Postrehy, Príbehy

Aj keď v tomto príbehu sme už Fantusa stretli, nezaškodí si ho trošku predstaviť. A aj musím čitateľa upozorniť na malé Déjà vu a to pri strete Fantusa a Pandoríny. Ide o zámer, aby sa nám dej vyvíjal tak, ako sa má správne vyvíjať.V lone prírody stál domček. Vzhľadom na to, koľko tam stál, bol viac ako starý, ale zub času ho aj tak ušetril. Alebo sa oň niekto tak vzorne staral?
Predstavte si pred sebou strmý svah zelenej lúky. Za domom lúka pokračovala a končila tmavým opäť hustým lesom. Lúka bola totiž dostupná až vtedy, keď ste prešli lesmi. Bola doslova osadená medzi lesy.
Keď ste vyšli z lesa a ocitli ste sa na úpätí svahu, tak od úpätia svahu po domček to mohlo byť ešte dobrých šesťsto metrov. Stúpanie hore ku nemu dalo zabrať aj skúsenému človeku, čo kráčal v teréne často. Predstava toho, ako tam ten domček postavili v tom svahu, bola zaujímavá. Pred domčekom bola lavička, na ktorej sa počas pekných dní zvykol vyhrievať starec. Obýval ten domček od nepamäti. Celé dni sa kochal prírodou a často len na večer zašiel do vnútra svojho obydlia.
Domček bol podlhovastý a mal len tri miestnosti, jedna miestnosť – chodba – mala v sebe ešte umne zabudovanú jednu malú miestnosť.
Do chodby, ktorá bola skraja domca, slúžila aj ako vstupná chodba do príbytku. Bola menšia, pretože veľa nepotrebovala na ten úžitok, ktorému slúžila. Na protiľahlej stene oproti dverám bola pevná dubová skriňa, v nej mal rôzne veci, ktoré nebolo treba, aby si ich hneď zobral a teda neboli potrebné na denný úžitok. Vedľa skrine boli dvere do komory. Po ľavej strane, ako človek vstúpil dnu, boli ešte jedny dvere do malej miestnosti, ktorú by sme dnes nazvali ako sociálnu miestnosť.
V pravo boli nízke dvere a človek dnešných proporcií sa veru musel zohnúť, ak nimi chcel prejsť do hlavnej a jedinej svetnice. Bola doslova útulná svojím vzhľadom a zariadením. Vľavo ako sa vstúpilo do vnútra, bola posteľ a nad ňou z hrubých fošní vystrúhané police. Na policiach niekoľko starých kníh a niekoľko kovových stredne vysokých pohárov dotváralo zaujímavý kontrast. Na posteli bolo ustlané, nebola rozhádzaná. Bola na nej deka a periny boli niekde uložené, takže posteľ počas dňa mohla slúžiť ako kanapa na odpočinok. V náprotivnom rohu stála opäť dobová masívna skriňa, ale bola tak umne zapracovaná do priestoru, že dotvárala prijemný pocit z celku.
Stôl bol umiestnený v strede miestnosti. Netreba snáď ani pripomínať, že ako všetko, aj toto bolo urobené z dubového dreva. Oproti stola bolo malé okienko osadené do steny tak, že ak sa človek posadil za stôl oproti oknu, videl von na svah a v prípade, že by smerom hore kráčala návšteva, z domčeka ju bolo možno vidieť práve cez toto okienko.
Stôl bol masívny a veľký, pohodlne si zaňho sadli až šiesti ľudia. Bola tam aj komoda so šuplíkmi, ale jej obsah asi ostane tajomstvom majiteľa. Vedľa postele bolo ešte masívne kreslo ušiak. Počas dlhých zimných dní v ňom sedával majiteľ domčeka, keď by vonku kvôli zime bolo obrovské nepohodlie sedieť na peľasti domu. Oproti v poslednom rohu samozrejme nemohol chýbať krb, ktorý zabezpečoval čiastočne osvetlenie, ako aj tak prepotrebné teplo. Starec dokázal v tom kresle presedieť celé zimné dni a len tak sa dívať do ohňa, alebo čítať zo svojich kníh a uvažovať nad vecami, ktoré boli zrejmé len jemu samému.
Bola tam ešte jedna miestnosť, ale o tej sa zmienim niekedy inokedy. Túto miestnosť obývali isté bytosti a majiteľ s nimi spolunažíval od vekov.

Kto však bol tento starec, ktorý žil sám niekde v úbočí lúky a obklopený lesmi. Bol to jeden z Kronikárov. Jeho meno je Fantus a už sme sa s ním stretli.
Odkiaľ sa v domci vzal? Nuž je tam od doby, keď sa tam zjavil domček. Jedného upršaného dňa sa v stráni objavil domček a z toho domčeka vyšiel Fantus, bolo to v ten deň, keď sa stal Kronikárom. A či to vari niekoho niekedy prekvapilo, že sa tam domček zjavil, to už nevieme. Stojí tam celé veky vekúce. Zrejeme sa tam majiteľovi páči v tomto prostredí, že si ho sem do tohto prostredia situoval.

Fantusov deň v lete väčšinou prebiehal tak, že si ráno sadol von na lavičku a kochal sa prírodou a zvieratkami. Občas okolo šli ľudia, čo si vyšli do lesa na hríby, alebo pretože si skracovali cestu cez les. Všetci sa postupne zoznámili s Fantusom a radi sa s ním rozprávali. Keď sa začalo zmrkávať, prešiel do vnútra izby, ktorá bola súčasne aj jeho pracovňou, a vybral si na stôl jednu zo svojich veľkých kníh, do ktorých si zapisoval, prelistoval si niekoľko strán a prečítal si čo-to. Potom vybral brko a začal si do knihy zapisovať. Občas zdvihol hlavu, zamyslel sa a písal ďalej. Keď dopísal, odložil túto knihu do šuplíka stola. A z police si zobral inú knihu. Ani jedna kniha nebola, alebo skôr nepatrila medzi takzvané obyčajné knihy na zapisovanie, či čítanie dobových bestsellerov. Jeho knihy boli, ako ste si už domysleli, tie, o ktorých sa vyjadrujeme ako o magických knihách.

V knihe, ktorú má práve teraz pred sebou, videl to, čo sa deje niekde v niektorom zo svetov. Videl – čítal tam rôzne udalosti, či už zo sveta čarodejníkov, mágov, škriatkov, trpaslíkov, ale aj života ľudí. Svojím zápisom do knihy menil, potvrdzoval a či naprával občas veci v životoch bytostí. Často tak konal na základe počutého. Počul príbeh o niekom, komu bolo treba pomôcť, a on otvoril jednu zo svojich kníh a tam sa mu na želanie ukázal dej, ktorý ho zaujímal, mohlo to byť kdekoľvek na ktoromkoľvek svete, ale Fantus mal na starosti hlavne tie svety, kde sa náš dej odohráva. Doslova zabudnuté kúty svetov dokázal takto nezaujato a z nadhľadu sledovať.
Jeho hlavná činnosť ale spočívala v tom, že zapisoval a triedil záznamy mágov a ich činy. Celé dni, keď sedel vonku na priedomí alebo vo vnútri v domčeku, sa jeho myseľ zaoberala a zbieral informácie z celých svetov. Jeho myšlienky a úvahy boli priamo späté s tými, ktorí sa venovali učeniu mágie. Takto archivári fungovali a starali sa, aby umenia a pravdy mágie nezanikli.

Avšak nebolo to len o tom, zbierať a meniť prípadnú krivdu, ktorú zvedel či už z kníh, alebo od náhodných okolo idúcich. Hľadal on svojím duševným zrakom aj navrátilcov.
Navrátilci sú tí, ktorí sa narodili s poslaním mága. Bolo ich treba nájsť a nasmerovať do správnej oblasti, aby sa našiel správny učiteľ v správny čas. Videl deti, keď ešte oni sami nevedeli, aké bude ich poslanie. Často to boli akoby náhody, ktorými ich priviedol ku poznaniu mágie.
Videl dievča a i videl chlapca. Kráčali smerom ku stredu poznania. Obaja kráčali len tak, pretože boli sami. Dôvod samoty? Je snáď samota podstatná, keď ste sami, že prečo ste sami? Samota je často skľučujúca, ak ste si ju nevybrali ako životnú púť. No videl aj prekážky a možnosť, že netrafia na správnu cestu a preto si sadol za stôl, vybral knihu a písal. Prepísal ich osud a to tak, že spojí ich životy so životom iného mága.
No vpísal tam aj to, že kým sa ich osud úplne zmení na život dospelých majstrov mágie, musia nájsť pravnuka aranea a pravnuka musca.

No a teraz sa Fantus díval na toto všetko vo svojej knihe a keď videl dosť, zavrel knihu a sadol si do svojho veľkého pohodlného kresla, usadil sa čo najpohodlnejšie a díval sa do krbu.
Sám pre seba si povedal:
„Takže Trevora som už preniesol do inej reality bez toho, aby tušil, že je už v inej realite u Wiliho. Teraz mu nastal ten čas, aby sa začal učiť u Wiliho a potom, potom ho pošlem ku Grobdemu, aby sa naučil pracovať.“

Ozval sa smiech, ako sa pri tej predstave Fantus smial. Grobde bol krčmár v istom pohostinstve, kde sa stretali všetci pútnici mágie, ktorí cestovali svetmi a nestarali sa pri tom o výzor iných. Tam sa dala stretnúť snáď každá forma bytia, ak bola inteligenčne vyvinutá a ovládala umenie cestovania medzi svetmi a umenie mágie. V duchu videl prekvapenú tvár Trevora, keď prvý krát postretne inteligentné bytosti iných úrovní na fyzickej úrovni bytia.

„Tak, ale teraz už naozaj musím riešiť aktuálne dianie“ – zamýšľal sa ďalej Fantus.

A otvoril inú knihu so slovami „Dujala schôon sakeh anich verb“ potom urobil krátku pauzu a pokračoval. „Volám ťa Pandora, aby sa mi zjavila a ukázala medzi svetmi vo svete“, – potom čakal. A keď sa Pandora zjavila na jeho stránkach a vyslovil slová –„potrebujem s tebou hovoriť, dávna priateľka, hoc si ďaleko, príď ku mne na návštevu tentoraz ku mne do môjho sveta. Pretože, ako iste vieš, ja teraz nemôžem za tebou putovať – dujala schôon sakeh anich verb“

Pandora putovala vo svete pod svetom. Opäť začula známe volanie a tak pohla rukami a oproti nej sa zjavili dvere v priestore, kde dovtedy nebolo ničoho. Dvere sa zjavili a ak by náhodný okolo idúci šiel, nevedel by pochopiť, ako môžu jestvovať niekde, kde ich niet o čo ukotviť. Avšak tu nebol žiadny okolo idúci. Dvere sa v priestore otvorili a Pandora cez ne prešla. Pandora sa pozrela pred seba a videla Fantusa, ako sedí za stolom, hľadí do knihy a prihovára sa jej.
Pandora nikdy nepatrila ku tým, ktorá často ukazuje emócie, ale ako uvidela Fantusa, tvár sa jej jemne rozžiarila.
A tak sa pobrala smerom, kde sa z jej pohľadu zjavil Fantus, prešla tucet krokov a opätovne pohla rukami a opäť sa zjavili pred ňou dvere. Otvorila ich a prešla nimi, dvere ako sa zjavili, tak sa aj stratili, len závan vzduchu, ktorý sa zavlnil, zvestoval, že tam snáď niečo bolo, alebo to bola len ilúzia?
Keď sa svet za ňou vrátil do pôvodnej podoby, tak jediné, alebo skôr jediný, kto tam pred momentom v tejto časti sveta nebol, bola práve ona, Pandora.
Akoby odnikiaľ sa zjavila priamo pred Fantusovým obydlím a na priedomí už stál sám Fantus osobne, aby ju srdečne privítal. Na prvý pohľad bolo jasné, že obaja sa poznajú už celú večnosť a majú srdečné vzťahy medzi sebou.

Keď vošli, povedali si niekoľko milých viet ako sa patrí, keď stretnú dvaja priatelia. Následne sa usadili, ale Fantus pred tým, ako sa usadil aj on, zobral z police svoje poháre a odniekiaľ vytiahol aj karafu s vínom. Pripili si a Pandora sa ho priamo opýtala, prečo ju takto v krátkom čase opätovne náhle ku sebe zavolal.
Fantus bol chvíľu ticho, jeho vážna tvár dávala najavo, ako sa sústredí a uvažuje nad tým, aby sa správne vyjadril, alebo mu to pripadalo ťažké sa vyjadriť.

„Pandora, dávna priateľka, vieš, že by som ťa opätovne neťahal do tohto sveta, keby som to nepovažoval za nevyhnutné. Ako už vieš, deje sa tu v tomto vesmíre niečo, čo už medzi časom viem odhaliť, aj keď je to skryté pod rúškom tajomnej sily. Nedokážem ju ešte nájsť a pritom jej výsledky práce sú také znateľné. A tak si chcem s tebou zhrnúť poznatky z nášho posledného stretnutia a možno nájsť východisko ako ďalej.“

Pandora ho pozorne počúvala a potom vstala, prešla sa po miestnosti a potom si opätovne sadla do kresla rovnakého, ako mal Fantus. Dívala sa do krbu, ako horí oheň. Vedela, že to, čo chce ešte Fantus ďalej povedať, je veľmi, ale veľmi závažné. Dávala si však akoby na čas. Sama sa už naučila vnímať dôležitosť času viac než jasne a vedela, že aj keď je teraz každá minúta zrejme dôležitá, aj tak troškou úvahy nič nestratí. Pohodlne sa usadila, potočila hlavu ku Fantusovi a stručne mu povedala:
„Počúvam ťa, Fantus“.

Fantus si upil z vína, ktoré mimochodom bolo husté, skoro akoby pili olej.
Aj on si doprial krátku pauzu, akoby vychutnával víno, no v skutočnosti hľadal správne slová, ako pokračovať v tom, čo ho tak trápilo v poslednom období.
„Ako už vieš, niekto útočí na našich ľudí. V poslednom období miznú mágovia, ale nie fyzicky, ale duševne a keďže vidím, čo sa s nimi deje – teda skôr dialo – totiž niekto, niečo, ich vnútorne zabíja. A ja to nemôžem už nechať len tak!“

Fantus sa nadýchol, sklonil hlavu, a to, čo vyslovil, zaskočilo Pandoru ešte viac, ako by si kedy myslela, že ju v jej veku a po tom, čo všetko videla a zažila, ešte zaskočí. Treba si však uvedomiť, že rozsah ich uvedomenia aj z mála slov je širší, ďaleko širší, ako ho teraz vníma čitateľ. Oni chápali rozmer toho, čo príde ozaj v širokých kontextoch.

„Nie len to, dnes som preniesol ku Wilimu jedného mága. Ešte je len Majster, ale snáď bude aj viac, ak – prežije. No vlastne ten prenes bol trošku iný ako bežne, ale nemal som čas meniť jeho osud a smerovať jeho cesty osudovo ku Wilimu, tak som k nemu preniesol, tak, že som vymenil časopriestor v ktorom bol, a z tvojho lesa sa tak ocitol v lese Wiliho.
A vieš, vlastne ja už niekoľko storočí zasahujem do ľudských osudov. Bojujem, aby niektorí jedinci prežili, je tu však istá sila, sila, ktorá sa vymyká tomu, aby som ju vedel zachytiť. Nie je odtiaľto a ani zo sveta ľudí. Nie je ani Xjardská no a nie je ani od teba z tvojho sveta. Je proste tichá ako smrť, ale vlastne ani smrť nevie, ako ju pochopiť, hoc jej často prihrá do náručia ľudí i bytosti na mnohých úrovniach. Ale ani na jednej jedinej úrovni tú silu nedokáže ani smrť chápať, čím, či kým je tá tajomná sila. Všetci čo už prešli riekami Styx i Kidron, všetci boli skúsenými mágmi a majstrami a či aj veľkňazmi vo svojej oblasti a aj tak ich to len tak stiahlo do kolobehu znovuzrodenia. No a nikto z nich ani na jednom a ani na druhom brehu nevedel vyjaviť to, čo sa to vlastne stalo. Proste v jednu chvíľu žili a druhú už nie.“

Fantus obom doprial pauzu. Pandora sa s neskrývaným údivom naňho pozrela a reagovala udivenými slovami.

„Fantus, ale veď mágov stále niekto prenasledoval a aj umierajú často v boji?! A ty, ty si sa stále držal bokom, nikdy si do toho nezasahoval, si predsa Kronikár a deje zachytávaš, áno, ja viem, že predtým si býval magický sudca, ale nikdy po celé veky, ako si sa stal Kronikár, tak si sa nemiešal do týchto vecí! Ty teraz riskuješ pre niekoľko ľudských mágov? Lebo zrejme takto riskuješ, aj kvôli Xjardom a ich mágom?! Čomu už aj tak vôbec nerozumiem je, že prečo?! A čo sa týka toho ľudského červíka Trevora, tak už som s ním stretla. Prežil to, ale len preto, že ho poslal Anton. Inak by si už nemal ku tomu ….koziemu mágovi koho prenášať. A som rada, že je z môjho sveta preč. Ani kvôli Antonovi by som ho tam dlho netrpela. Možno ešte ako otroka by som si ho ponechala, ale jeho energetika by mi veľa nedala, takže….“ .

A tu sa Pandora na chvíľu odmlčala a akoby sa hlboko zamyslela. No predsa sa však zo svojich týchto úvah vrátila do danej reality a Pandora sa ho opýtala.

„Fantus a zvážil si, že ak je to v ich svete, že by to mohol spôsobiť aj Olivier – padlý archanjel, ktorý podporuje krutosť. On má dosah do ich ľudských realít. A ak nie on priamo, tak mohol povolať silu, ktorá môže pochádzať z Cocytusu“ – (to je, ako vieme, zamrznutý močiar v deviatom kruhu pekla).

Fantus pozorne počúval a zamýšľal sa. Nedal najavo, či súhlasí, či nie a díval sa do strnulo do svojho krbu. Oheň v ňom pukotal a keďže sa vonku medzi časom zvečerilo, atmosféra v domčeku bola proste čarovne pokojná. Nebyť ich myšlienok, ktoré našich dvoch „starúšikov“ trápili, všetci by sme teraz tam chceli byť na ich mieste.
Než Fantus odpovedal, nadýchol sa a odpil si z pohára, ktorý bol cínový a na ňom bol erb, ktorý sa však nedal identifikovať, pretože ho zakrývala väčšia časť jeho dlane.

„Drahá priateľka, to, čo ma v tom trápi, je to, že sa tam zjavilo Prázdno, to Prázdnota ma znepokojuje, ale ešte viacej ma znepokojuje to, čo to Prázdno dokázalo povolať, kto alebo čo je za tým.“

Pandora mala obmedzené prejavy emócií, ak vôbec nejaké mala, ale teraz bolo na jej tvári vidieť akoby náznak strachu. Odpila si z čaše, v ktorej bolo vyniknúce husté víno a vyriekla.

„Fantus, tak to je skutočne zlé, pretože od nich to príde aj do našich svetov a všetko je tým ohrozené. Neznášam tie ľudské červy, lebo ma kedysi vyhnali z ich sveta, ale teraz to musím nechať tak, pretože sa tu zjavil skutočný a spoločný nepriateľ. A tak Ti Fantus pomôžem, ako viem. A o Prázdnote už predsa viem aj ja z minulého stretnutia, ale ak Prázdno niekto riadi, potom máme skutočný problém všetci. Myslíš ´´, že je za tým ….“

Tu jej Fantus skočil do reči.

„Áno, myslím si to! A nie len to, som o tom presvedčený a práve preto ma chytá hrôza. Tu nejde o niekoľko mágov a ich pohyby vo svetoch. Tu ide o svety ako také. Ak nič neurobíme, zaniknú nie len svety, ale aj celé vesmírne sústavy ….zanikne proste všetko a zostane iba on a jeho prívrženci a to v novom zriadení, ak vôbec niekedy niečo učinia potom, ako všetko zmizne v ničote.“

Fantus a Pandora ďalej pokračovali vo svojom rozhovore ešte veľmi dlho. Veď si mali čo povedať aj mimo toho, čo sa týka nášho deja. A tak teraz teda ich zanecháme v ich rozhovore a vrátime sa späť ku Trevorovi, aby sa nám tam v tých lesoch nestratil.

A pokračovanie nabudúce.

Tento príspevok bol odoslaný v Tuesday, September 3rd, 2019 o 11:27 a je zaradený pod Postrehy, Príbehy. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

4 komentárov

 1 

Čítam tieto riadky, a zdajú sa ako pomerne zaujímavý príbeh, za slovami vidím ale mnohé otázky, ktorými sa už naše blogy zaoberajú nejaký čas, chápem že týmto chceš nám všetkým povedať niečo viac ako len to čo je napísané. Sám čakám na ďalšie pokračovanie a vývin tohto príbehu, a som zvedavý čo sa na spoločnej ceste s Trevorom dozvieme.

September 3rd, 2019 at 14:48
 2 

Pán kolega, v týchto príbehoch ukrývam a odkrývam skutočne veľa poznatkov. Najmä pre Vás, ktorí ste vo vnútri spoločenstva. A ak máš aj priebežné otázky prosím neboj sa ich tu položiť, aj priebežne a ja sa pokúsim na ne odpovedať.

September 3rd, 2019 at 15:07
 3 

Veľmi ma zaujala veta : „Svojím zápisom do knihy “Života a smrti” menil, potvrdzoval a či naprával občas veci v životoch bytostí.”
A krásne je, že je niekto, kto hľadá tých, ktorí sa narodili s poslaním mága a nasmerúva ich tým správnym smerom. A prepíše ich osud tak, že spojí ich životy so životom iného mága aby sa zachovalo aj učenie.

Dôležité je aj „vnímať dôležitosť času“.

V úvode je písané, že strážcovia asistovali a strážili mágov pri ich práci. Teda ani strážcovia nezaregistrovali tú „silu“ ktorá ničí mágov? Nezaregistrovali silu Prázdna, ktorá ako sa v príbehu píše pohltí dušu mága?
Zaujalo ma, že pili z cínových pohárov s reliéfom zlatého hada s rubínovými očami a v pozadí rastlinka vŕbovka úzkolistá. Je to ochrana aj voči tejto neznámej sile?
Ako vieme, že ani smrť túto silu nevie pochopiť?
Keď je ničota okraj prázdna, mala by byť aj v celom Prázdne...čiže hrozí pohltenie všetkého ničotou?

A chápem z textov dôležitosť spolupráce – a to spolupráce aj s prírodou. A zvíťaziť nad svojim vnútorným hnevom a premôcť svojho nepriateľa. A spoznať seba, to je najväčší boj. A trpezlivosť – rezonuje vo mne veta „mág, čo nemá trpezlivosť a emócie pod kontrolou, už nie je mág“. V neposlednom rade úprimnosť – nebáť sa odhaliť čokoľvek, klamať nemá zmysel, Krásne je to napísané: „Ja pravdu poznám a ponechám si ju pre seba. No vedz, že to, čo sa Ti stalo, nie je hanba. Hanbou je to, že sa za to hanbíš a klameš seba a i okolie. Potom obviňuješ svet a ľudí okolo seba a to úplne zbytočne.“

Vychádza mi z toho, že nie sme tu preto aby sme len žili, ale aby sme menili to, čo sa nazýva budúcnosť spätá s minulosťou. Je to v textoch veľmi podrobne popísané.

Ďakujem za tak skvelé texty týchto učebnicových príbehov.

September 4th, 2019 at 08:17
 4 

Čo sa týka strážcov, tak v dnešnej dobe strážca, čo dokáže toto vnímať je aj mág. Je, teda viac mág a či viac strážca?

„Zaujalo ma, že pili z cínových pohárov s reliéfom zlatého hada s rubínovými očami a v pozadí rastlinka Vŕbovka úzkolistá. Je to ochrana aj voči tejto neznámej sile?“
Odpoveď je možno a možno je to len pre dokreslenie príbehu 🙂

„Ako vieme, že ani smrť túto silu nevie pochopiť?
Keď je ničota okraj prázdna, mala by byť aj v celom Prázdne...čiže hrozí pohltenie všetkého ničotou?“

No niektoré veci nedokážem z inej roviny slovami inak preniesť sem než len krátkou oznamovacou vetou a tou je veta, že ani smrť to nechápe.

Ja si myslím, že hrozí pohltenie nášho JA nateraz Prázdnotou a ostane len fyzický svet do času. No aký čas mu potom ostane než sa niečo zrúti neviem. Ale za tým hrozí kolaps cestou vojny.

September 5th, 2019 at 09:44

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.