30
Jul

Bádanie

   Odoslal Amon a zaradil do Postrehy

Je neskorý večer.

Zapol si počítač. Vyhľadal si stránky a pustil si sa do čítania riadkov, v ktorých tak dlho blúdiš. Našiel si opäť nejaký nový príspevok. Nové myšlienky. Niektoré blízke, niektoré vzdialené no a iné, nezaujímavé. Nie všetko je vždy tak ako chceme. To neplatí len pri bádaní v riadkoch našich príspevkov, ale všeobecne v živote. A keď už práve príde ten moment, kedy máme pocit, že toto je to správne, toto je to, čo som chcel tak sa to zrazu vytratí a zmizne. Potom si uvedomím, že som stratil niečo na čom mi skutočne záležalo. Čo však, keď si to vždy uvedomím až potom a nie predtým? Ten večne opakujúci sa jav. Chceme vždy toľko poznať a vedieť, vlastniť, mať a chápať, no na druhej strane zabúdame aj dávať. Pýtame viac ako dávame a ako náhle nám to niekto povie, napíše, či nejako inak naznačí tak sa schovávame do našich ulít ako slimák. Na rozdiel od toho slimáka však nato nemáme niekedy absolútne dôvod, ale zato, si ho vieme vždy nájsť, vyvodiť a sami pred sebou dokonale vyargumentovať.
Máme problém napísať, či povedať a priznať si otvorene, aký sme. Radšej si budeme vytvárať sebaklam a obklopovať sa tými, ktorý nás v ňom utvrdia ako by sme vyhľadali skôr tých, ktorý nám ho vyvrátia a posunú nás tak o kúsok vnútorného pochopenia samých seba ďalej. Veď napokon, kto má dnes nato aj čas, pravda? Riešiť sa donekonečna a bojovať so samým sebou. Jednoduchšie je ukázať na niekoho iného a povedať: „To on za to môže, je to jeho chyba!“. Nie, to je len vnútorný omyl a dôsledok neschopnosti prijímať seba samého inak.

Ako myslíš, že ťa prijímam neznámi človek napríklad ja?

Odpovedz si sám sebou, ako prijímaš sám seba a začnime najskôr tam. Tam v tých hĺbkach, kde sa skrývaš a myslíš, že si neviditeľný, ukrytý a nik o tebe nevie. A čo keď áno, čo keď predsa len niekto o tvojich tajných komnatách tuší a vie a sem tam v nich aj bdie. Odsúdiš ho zato? Dáš ho snáď upáliť, pretože vie niečo, čo ty sám vieš, len to tajíš a tváriš sa pritom tak, že ty taký nie si? Paradoxne cyklické a kontinuálne z generácií na generácie celé tie doby. Nič nové pod slnkom no napriek tomu si každý hrá tie svoje opičky s úsmevom na tváričke ako keby to za tie občas trpké životné poznania aj stálo, všakže? Možno pomôže modla, či farár alebo modlitba. Zaženie tvoj omyl a usvedčí ťa v tom, že si omylný, ale v podstate bezchybný. A keď sa ti podarí oslobodiť z týchto nadvlád, myslíš, že ťa čaká skutočné oslobodenie? Áno i nie. Poznanie ti veľa zoberie a ešte viac nedá, pretože čím viac toho budeš vedieť, tým si viac budeš uvedomovať koľko toho ešte pred tebou leží zahaleného v tajomstve. A tak zistíš, že mnohé obety sú len akoby predohrou pred skutočnými obetami a už len tento poznatok ťa o to viac vyčerpá. Nuž, ale ideš ďalej. Bádaš, hĺbaš v tichu dúškov tajomstiev a poznaní. Na druhej strane ľudia ťa odsúdia zato, že sa hlásiš k sebe samému. Odsúdia ťa zato, že máš iný názor, zato, že si možno dominantný v istých oblastiach, kde si veríš ale to tiež len dovtedy, pokiaľ nezachytia to, že si môžu z teba niečo zobrať, ukradnúť. Pokiaľ však budú mať z teba osoh a aj z toho, čo vieš, tak sa ťa budú držať ako kliešť. Ak však zistia, že si iný, prípadne v niečom chytrejší, bystrejší a silnejší, budú mať strach, utečú a stratia sa a budeš pre nich len nočnou morou, ktorú nebudú chcieť poznať. Keď si pamätáš nato, ako ti volávali, písali, chodili s tebou von, smiali sa, prežívali s tebou dobré i zlé, všetko sa ti rozplynie. Zrazu zistíš, že si bol vždy sám. S nimi i bez nich. To len tie „slimačie“ ilúzie ťa postretli a ty schovával si sám pred sebou a prispôsoboval si sa faktom vlastného sebaklamu a emóciám, ktoré ťa vtiahli do svojich svetov, z ktorých žijú bytosti brázdiace po energiách z našich svetov a tie nevedomé ovce v podobe tvojich priateľov idú ďalej a cucajú iných. Nevedomky v dojme, že vykonávajú dobro. Ty, ako vlk samotár prihneš zrazu tmou. Číra tma ti je blízka ako nikdy. Spoznávaš svoje zákutia. V zrkadle vidíš odraz tela v ktorom prebývaš a brázdiš ako v labyrintoch večnej samoty. Dobre ránko stará mama! Vitaj doma! Heuréka! Ako by pár troch povedal.

Si na svete. Si tu, v tomto momente a dočítal si sa až sem. Dokopal som ťa to čítať, svojvoľne samým tebou a tak som to tu i písal. A aby som nezabudol, dokončím to, čo som nedopísal. Vážim si to, že to vždy dokážeš stále dookola a dookola, padať a vstávať a ísť ďalej a bojovať i napriek ťažkým prehrám. Zamýšľam sa, keď naopak vyhrávaš a dosahuješ svojich snov v ktorých sa napokon občas strácaš a upadáš. Napriek tomu všetkému si a ja som tvojou súčasťou. Sme si alfou i omegou. Každý inou, no vždy však nejakou. Ži, bojuj a nechaj žiť, pretože o tom rozhodujú tí, ktorým to prináleží a prešli svoj prah aj z druhej strany, možno aj z tej, z ktorej to ty sám zatiaľ ešte nepoznáš a tak ponechaj tie činy im a okrem spoznávania skús a ver, že niekto verí práve možno v teba.

Tento príspevok bol odoslaný v Štvrtok, Júl 30th, 2009 o 19:58 a je zaradený pod Postrehy. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

3 komentárov

 1 

Zaujímavý pohľad.
Ver, že viem a chápem. Viem, že chápeš a viem, že chápeme obaja.
Samota je kliatba našich životov.
Otázka je či si mnohí myslia, že nevidím, ale vidím ja sa len tvárim, ako im to vyhovuje.
Život je divadlo a ja som jeho hercom.

Nech sa čitateľ nenechá mýliť tým, že sa stotožňujem s autorovým textom.
On i ja chápem mnoho toho čo vraví vám a predsa napríklad aj mne.

A tak si každý opäť zoberte kto čo chce.

Júl 31st, 2009 at 11:13
 2 

Kolega Ašarat, dovoľ mi niekoľko otázok. Ako vznikla táto kliatba samoty? Vznikla vôbec? Vytvoril ju niekto? Nie je možné ju nejakým spôsobom prelomiť, či je večná a nemenná? Kde hľadať príčinu odpovede na tento následok alebo je samota len "ďalšia neschopnosť" na ceste prijatia seba samého?

Júl 31st, 2009 at 14:11
 3 

Odpoveď som dal do diskusii.

Júl 31st, 2009 at 15:50

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.